Jeleň je len jeden (alebo Falstaff v labyrinte)

William Shakespeare: Veselé panie z Windsoru
Réžia: Marianna Luteránová
Preklad: Ľubomír Feldek
Úprava: Mariana Luteránová, Miro Dacho
Dramaturgia: Miro Dacho
Scéna: Eva Kudláčová Rácová
Kostýmy: Diana Strauszová
Hudba: Kamil Mikulčík
Hudobná spolupráca: Filip Lenárth
Pohybová spolupráca: Attila Bocsárszky
Účinkujú:
Rytier John Falstaff: Igor Kasala
Hostinský: Peter Krivý
Robert Shallow, zmierovací sudca: Jožo Stražan
Abraham Slender, mladý šľachtic, sudcov príbuzný: Matej Erby
Fenton, šľachtic, predtým v družine princa z Walesu: Lukáš Šepták
George Page, mešťan: Ján Ivan
Margaret Pageová, jeho manželka: Valéria Fürješová
Anna Pageová, ich dcéra: Jana Evelley
William Page, žiak, ich syn: Michal Kasala, a. h./Tomáš Panák, a. h.
Frank Ford, mešťan: Boris Srník
Alice Fordová, jeho manželka: Stanislava Kašperová
Pán farár Hugo Evans, velšský pastor: Vasiľ Rusiňák, a. h.
Doktor Caius, francúzsky lekár: Michal Novodomský
Pani Quickly, doktorova domáca: Kveta Stražanová
Lapikurkári a iné spievajúce a hrajúce postavy: Slavomíra Fulínová, Filip Lenárth, Matej Lacko
Premiéra 22. júna 2018 v Divadla Jonáša Záborského v Prešove.
Mohla 777. premiéra v 75. sezóne Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ktorej leitmotívom sú „Legendy“, patriť niekomu inému ako svetovému dramatikovi a veľkému básnikovi divadla Williamovi Shakespearovi? Veľké výročie sa v dôstojnej Historickej budove divadla oslávilo tak, ako sa patrí – veselo, konkrétne s Veselými paniami z Windsoru. Aj takto môže vyzerať čaro nechceného, keďže táto premiéra sa mala konať už pred niekoľkými rokmi (a v réžii Michala Náhlíka), no materské povinnosti herečiek ju posunuli až na záver tejto divadelnej sezóny (už v réžii Marianny Luteránovej).
Nie každý si uvedomuje, že jediná Shakespearova komédia, ktorá sa odohráva v Anglicku, je okrem iného aj hrou o jazyku, čo nakoniec potvrdzujú aj posledné repliky slávneho rytiera Johna Falstaffa v tejto komédii. Nový preklad Ľubomíra Feldeka bol šitý na mieru práve pre prešovské divadlo (predošlé tri inscenácie tejto komédie v DJZ – 1957, 1972, 1993 – boli v preklade Jána Boora), preto veľké očakávanie vzbudzovala predovšetkým postava pána farára Huga Evansa, ktorý v origináli rozpráva waleským dialektom. Z vyššie uvedeného dôvodu medzičasom hra vyšla už aj knižne (2015), kde Feldekovo šarišské nárečie vyvolalo zopár otázok a pochybností. Avšak obsadenie tejto postavy hosťujúcim Vasiľom Rusiňákom opätovne nastolilo veľké očakávania.
Tie sa splnili len čiastočne. Komediálny talent sa Vasiľovi Rusiňákovi uprieť nedá, no jazykovo, žiaľ, pokrivkával počas celej hry. Šarišské nárečie obsahuje v sebe také skvosty, ako napríklad túto nepreložiteľnú vetu, ktorá naozaj vynikne len v počutej forme: Miro je u Marty, Marta u Mira. A ešte raz: Miro je umarty, Marta umira. Pre cezpoľných preložíme druhú vetu (s dodatkom, že písaná šariština ypsilony nepozná): Miro je mŕtvy, Marta umiera. Hugo Evans rozprávajúci po šarišsky mal v sebe naozaj veľký humorný potenciál.
Prvým problémom je však už knižne vydaný Feldekov preklad, ktorý si mal jednoznačne pred uverejnením prečítať dialektológ zbehlý aspoň všeobecne vo východoslovenských nárečiach. Dialektologické nedostatky sa ešte dali napraviť hercovou interpretáciou. Tvorcovia inscenácie však podcenili to, že primárnou javiskovou rečou Vasiľa Rusiňáka nie je slovenčina, ale rusínčina, resp. ukrajinčina. Najmä spočiatku to bolo veľmi výrazne počuť na jeho celkovej dikcii. Chýbalo typické východniarske „zaťahovanie“, ktoré sa dosahuje presunutím prízvuku na predposlednú slabiku slova. Pre východoslovenské nárečia je ďalej charakteristická nulová kvantita (žiadne dĺžky), niektoré hlásky (napr. okrem „š“ aj „ś“) a iné. Nepochopiteľné je aj Rusiňákovo lavírovanie medzi spisovnou a nárečovou (šarišskou) slovenčinou, resp. používanie akýchsi medzitvarov, predovšetkým pri neurčitkoch slovies (napr. „hutoriť“ namiesto „hovoriť“, resp. „hutoric“).
Diváci DJZ poznajú Vasiľa Rusiňáka ako herca, ktorý nastúpil do už idúceho vlaku nazývaného Gogoľova Ženba (2008) ako náhradník v úlohe juhoslovanského nápadníka Rečiča a s prispením kolegov dokázal to, že táto komédia sa už roky pravidelne vypredáva do posledného miesta. Juhoslovanské jazyky nemá bežný prešovský divák napočúvané tak ako šarištinu, ktorú väčšina bezpochyby aj aktívne používa. To, čo v Ženbe bolo zdrojom komediálneho efektu, vo Veselých paniach pôsobí rozpačito, lebo Rusiňákova šariština je skôr umelá, určite nie autentická.
Aby sme však boli k veľkému hercovi, akým Vasiľ Rusiňák bezpochyby je, spravodliví, musíme dodať, že herecky úplne profesionálne potvrdil svoj prirodzený kumšt. V otázke jazyka však mal byť práve on tým rozdielovým hráčom, ktorý mal odlíšiť iné slovenské naštudovania tejto Shakespearovej komédie od toho prešovsko-šarišského. To, že výsledok zaostal za očakávaniami, je však chybou tých, ktorí mali popracovať na jeho dikcii, pretože podľa nášho názoru Rusiňák tieto veci prirodzene počuť nemohol.
Druhou postavou, ktorá výrazne pracuje s jazykom, je francúzsky lekár doktor Caius. Predstaviteľ tejto roly, Michal Novodomský, nemal najmenšie problémy prispôsobiť svoju dikciu klasickej paródii slovenčiny na francúzsky spôsob. Jeho postava nepriniesla nič zásadne nové, ale ani nesklamala. Oproti Rusiňákovi, ktorý svoje herectvo priebežne varíroval, sa však Novodomského Caius prejavoval viac-menej rovnako, aj to jeho typické „kurvoazjé!“ sa do konca predstavenia stihlo trochu ošúchať.
Windsorské paničky však stoja a padajú na inej postave. Úlohu zhýralého rytiera Johna Falstaffa zverili tvorcovia Igorovi Kasalovi. Shakespeare ho slovami pána Pagea charakterizuje takto: „Taký studený, zvädnutý starec, čo po zemi šúcha batoh svojho brucha!“[1] Päťdesiatnik Kasala musel v prípade Falstaffa vyvažovať dva hendikepy – vekový a fyzický, keďže ku klasickej falstaffovskej fyziognómii mu predsa len chýba ešte zopár desiatok kíl. Sústredil sa preto na jeho temperament a podarilo sa mu vytvoriť postavu chlipného hedonistu bez škrupúľ, s darom jazyka, nehanebnosti, ale aj zbabelosti a chamtivosti, ktorý sa vyznačuje nepotlačiteľnou túžbou klamať, podvádzať a myslieť len na uspokojenie svojho živočíšneho ega.
Z ostatných postáv ešte zaujme doktorova domáca a miestna windsorská kupliarka pani Quickly v stvárnení nestarnúcej Kvety Stražanovej, ktorej postava ženy hrajúcej na všetky strany evidentne vyhovovala.
Ak Martin Hilský tvrdí, že Shakespearov svet je svetom množstva zrkadiel,[2] potvrdzuje sa to i v Luteránovej interpretácii Veselých paní. Jedným z mála scénických objektov na javisku (okrem neodmysliteľného koša na bielizeň a shakespearovsky emblematického lustra) je zrkadlo, aj to len krátko. Skutočné zrkadlá nemusíme hľadať ani vo vzťahu medzi hľadiskom a javiskom, ani medzi epizódou s košom a novelou Giovanniho Fiorentina, ani vo vzťahu medzi historickým sirom Johnom Oldcastlom a sirom Falstaffom, či medzi Falstaffom zo Shakespearových henrichovských drám a Falstaffom z Veselých windsorských paničiek. Shakespeare (a režisérka Luteránová) vytvárajú priamo na javisku zaujímavé zrkadlové a zrkadliace sa dvojice, z ktorých na prvom mieste treba uviesť práve veselé panie – protivnú pani Pageovú (Valéria Fűrješová) a príťažlivú pani Fordovú (Stanislava Kašperová). Ich vzájomná protikladnosť spočíva aj v tom, že zatiaľ čo prvú by veľkodušný manžel (Ján Ivan) ochotne posunul sirovi Falstaffovi, druhá má zasa extrémne žiarlivého manžela (Boris Srník). V tomto smere sa zrkadlia aj obaja manželia tak, ako sa odrážajú od seba hrubý a prízemný Falstaff a mladý gentleman Fenton (Lukáš Šepták).
Z napísaného už stihlo vyplynúť, že tvorcovia inscenácie okrem zredukovania počtu postáv neprijali aj Feldekov koncept „hovoriacich mien“, čo nakoniec pripúšťal aj samotný prekladateľ v predslove ku knižnému vydaniu. Bez manželov Pagáčikovcov (Page), Fialkovcov (Ford), Abraháma Stebla (Abraham Slender) či pani Kvikotavej (Quickly) inscenácia upevnila Shakespearov obraz veľkého anglického klasika. Bez ohľadu na mená postáv, hercom by sme odporúčali viac pracovať na porozumení textu, keďže Shakespearova hra je plná slovnej komiky, ktorú Feldekov preklad ešte znásobuje (čo je samostatná kapitola). Nesprávna interpretácia a práca so zvukovými vlastnosťami reči (prestávka, dôraz, tempo…) však spôsobujú, že to humorné sa často stráca. Dôkazom je ticho tam, kde malo byť počuť smiech.
Špeciálnu skupinu postáv tvoria Falstaffovi (bývalí) spoločníci z pochybných podujatí. Jeho kumpánov v inscenácii nájdeme pod zhovievavým označením „lapikurkári“ s dôvetkom „a iné spievajúce a hrajúce postavy“. Ich zrkadlenie je v tomto prípade zvukové – tvoria ozvenu, ktorá v určitých situáciách niekoľkokrát zopakuje posledné slová tej či onej repliky alebo stručne a spevavo okomentujú tú-ktorú situáciu. Okrem toho na ich pleciach spočíva udržiavanie rytmu predstavenia, keď v štýle a cappella na čele s Filipom Lenárthom zabezpečujú skoro celú hudobnú zložku inscenácie. Predovšetkým však oné echá a dodatky niekedy pôsobia nadbytočne, no vo všeobecnosti môžeme ich prítomnosť na scéne hodnotiť pozitívne.
Naposledy spomínané postavy najviac zaujmú aj svojimi kostýmami. Motorkársky a uličnícky ladení Falstaffovi kumpáni majú na svojich čiernych chrbtoch nápisy: „Hamlet/Lear/Macbeth is dead“. Podobne aj švihák Fenton – negatív spomínaných troch darmošľapov – na svojom bielom chrbte nesie intertextuálny odkaz: „I´m not Romeo“. Škoda, že uvedené nápisy predstavujú len jednorázový ornament k predstaveniu, že sa s ich pomocou nerozohráva hľadanie súvislostí a sietí v Shakespearovom bohatom dramatickom svete. Opačný pól predstavuje preoblečene pána Forda, ktoré v kontexte ostatných kostýmov pôsobí rušivo a hodí sa skôr na nejakú stužkovú slávnosť.
Shakespearov svet na prešovskom javisku je pritom mimoriadne strohý. Tvorí ho len niekoľko za sebou nasledujúcich stien (spravidla v tvare prevráteného „U“, ale aj inak), ktoré podľa potreby menia svoje postavenie a svoj tvar. Jednoduchosť scény a decentná pieskovcová farba vytvárajú priestor pre hercov, aby sa ukázali, čo však nie je vždy výhoda. Interpretovať scénu pomáha obálka bulletinu, resp. plagát k predstaveniu. Je to bludisko, na ktorého koncoch sú znázornené piktogramy muža a ženy. Zatiaľ čo po mýtickom labyrinte krétskeho kráľa Minóa pobehovala obluda – chlap s býčou hlavou Minotaurus, po Shakespearovom labyrinte v prešovskom Windsore pobehúva chlap s jeleními parohami – rytier Falstaff (ten sa nakoniec sám štylizuje do roly Jupitera, ktorý sa kvôli láske k Európe premenil na býka). Úlohu Ariadny, ktorá chcela svojmu milému Teseovi pomôcť v bludisku klbkom červenej nite, si tu podelili tak samotné veselé windsorské paničky, ako aj pani Quickly. S tým rozdielom, že ony svojimi niťami labyrint ešte viac zamotávajú. Vskutku vydarená scénická metafora Evy Kudláčovej Rácovej, ktorá dokazuje, že v jednoduchosti a minimalizme sa naozaj často skrýva krása. Dodajme, že v určitých chvíľach presuny stien na javisku vyvolávajú asociácie s hrou tetris, čo je síce už zjavná nadinterpretácia, ale v kontexte tejto Shakespearovej komédie nie celkom márna.
Keď sme už spomenuli rytiera Falstaffa s jeleními parohami na hlave, tušíme, že sa ocitáme v závere inscenácie. Vo vydarenom závere, v ktorom diváci nepozerajú len na les vo Windsore, ale v ktorom sa im zrkadlí aj aténsky les (Sen svätojánskej noci) a ardenský les (Ako sa vám páči). Domnievame sa, že tvorcovia vo finále vytvorili naozaj pôsobivý renesančný karneval a že sa im tu podarilo skutočne vystihnúť Shakespearovu divadelnú poéziu – čo je na túto najprozaickejšiu Shakespearovu hru veľmi dobré konštatovanie.

---

[1] In Shakespeare, William: Veselé panie z Windsoru. Bratislava : Ikar, 2015, s. 129. Preklad: Ľ. Feldek.[2] In Hilský, Martin: Shakespeare a jeviště svět. Praha : Academia, 2010.