Ja som pán a ty si zbojník, dohodnime sa, veď sme svoji…

Scenár a réžia: Tatiana MASNÍKOVÁ
Dramaturgia: Bibiana ŠVECOVÁ
Hudba: Ropko ŠIMKO
Kostýmy: Tatiana Masníková, Ildikó Dudorová
Scéna: Tatiana Masníková, Atilla Bocsárszky ml.
Zvuk: Ropko ŠIMKO
Svetlá: Martin Mihok
Výroba scény: Martin Mihok, Michal Mihok, Atilla Bocsárszky ml.
Účinkujú:
ĎUROŠÍK: Róbert KOBEZDA alebo Samuel BORSÍK
STRIGA: Bibiana ŠVECOVÁ
VICIŠPÁN: Attila BOCSÁRSZKY ml. alebo Stanislav SZÉKELY
KATARÍNA: Patrícia STEHELOVÁ
Premiéra: 17. 9. 2017, Mestské divadlo Actores, Rožňava
Rozprávka na tému slovenskej zbojníckej tradície ešte stále môže privodiť potenciálne riziko stretnutia s nudou skostnatenosti. Alebo je práve teraz šancou popasovať sa s odkazom tradičných tém s prihliadnutím na nové morálne posolstvá? Skoncovať s patetickým vykreslením vyvoleného hrdinu, alebo s obrazom utrpenia pasívneho biedneho ľudu slovenského sa podujalo Mestské divadlo Actores prostredníctvom rozprávky Ďurošík alebo Na zbojnícku nôtu.
Živena alebo Živa, bohyňa života a životodarnej sily
Bude to dlhá svätojánska noc. Striga Hedviga upúta svojimi piesňami rovnako detského diváka, ako detailmi textu dospeláka. Pospomína mocné sily prírody. Od tradičnej slovanskej duálnej farebnosti v obraze čiernej lastovičky, ktorá jej radí chystať bielu košieľku pre narodeného zbojníčka, až po obraz všadeprítomnej vzduchom letiacej bohyne Živeny (Živy), ktorá má priniesť chlapcovi vzácne veno zázračnej prírodnej sily. A tak si Hedviga predsavzala vyhľadať narodeného zbojníka a zasvätiť ho do tajomstva jeho predurčenia. Ďurko už vykladá divákovi, že len čo sa narodil, už má tridsať kíl. A vďaka spätosti so silami prírody rastú slovenskí zbojníci veľmi rýchlo. Na to, aby dospel zbojník na divadelnom javisku, bude mu stačiť už len imaginárna porcia kapusty. Ako zbojník Ďurošík, narodený vo svätojánsku noc, je vyvolený nájsť Jánošíkovu valašku a Jánošíkov poklad.
Som vyvolený, musí sa o mňa niekto postarať!
Zbíjať by mal taký zbojník najradšej už od kolísky. Ale Ďurko má v hlave len to jediné… „Som vyvolený, musí sa o mňa niekto postarať!“ – odpovedá namiesto poďakovania Hedvige. Sám Vicišpán sa raduje, že má v revíri takého zbojníka. Pochváliť sa chystá aj vo Viedni. Zbojník nájde Jánošíkov poklad a on z moci svetskej a úradnej dukátiky zabaví. Budú tu všetci žiť život veľkých tradícií ako z turistického katalógu. Tak sa Vicišpán nevie dočkať, kedy ho zbojník ozbíja, že mu prezradí, kde sú ukryté dukáty na hrade. Lenže Ďurošík vraj bude radšej na dereši ležať, ako do kaštieľa ísť zbíjať. Najradšej by leňošil. Dvaja divní páni skúšajú, kto koho nachytá. Najprv vyhrá šikovný Ďurošík. No nie zbojstvom, ale krádežou. Sľúbi, že sa nechá vypalicovať na dereši, nech ten dereš len Vicišpán k Čertovej skale donesie. A kým dorazí dereš, Ďurošík je z hradnej kuchyne a pivnice späť s dukátmi. Keď zistí, že palicovanie aj bolí, rýchlo dereš kúpi, nech má na čom spávať. Postarať sa o seba už vie. Ale to nebude stačiť.
Čert a Kača
Čarovnú moc svätojánskej noci môžu narušiť aj nečisté sily. Ďurošík počuje volanie, ide za ním a oslobodí od čertov Vicišpánovu dcéru, pyšnú Katarínu. Vicišpán z toho radosť nemá a dostrká Katu uviazanú na povraze radšej priamo k zbojníkovi, lebo ju doma nechce. Niet sa čo diviť, zlostná a namyslená je za troch čertov. Ďurko ju pošle zemiaky okopávať a ona pochopí, ako sa žije poddanému jej otca v dedine. Či sa takýto človek dočká spravodlivosti, to zostáva aj v inscenácii ako básnická otázka. Aj diváka viac zaujíma, či sa tí dvaja do seba zamilujú na celý život. Obaja si však musia jeden druhého zaslúžiť. Čertova skala vydá poklady zbojníkovi, ktorý sa narodil vo svätojánsku noc. Kým Katarína a Striga Hedviga varia dobrý zbojnícky guláš, Katarínka sa naučí, ako láska ide cez žalúdok. Už vie, ako si získa milého. Ďurošík medzitým splní úlohy – prinesie Jánošíkovu valašku a kľúč od pokladu. Ako to dokázal, zostáva tajomstvom. Od začiatku však bolo jasné, že je „vyvolený“. Ale vyvolený iba na toto. Všetko ostatné si zaslúži tým, že vďaka svojmu dobrému srdcu je ochotný zviesť súboj s vnútorným pokušením…
… a peniaze nie sú vždy peniaze…
Ďurošík pochopil rýchlo, že si môže nepoctivo pekný majetok nahonobiť. „A čo, úplatky zoberiem?“ – pýta sa pred Vicišpánom, keď si má vziať k sebe Katu. Pripomína, že vzal Vicišpánovi len jeden mešec z pivnice. A zemepán na to: Zvyšné mešce ste si minuli, keď ste Katarínku kúpili. Pretože čerti za Katarínu získali dvakrát, šli nepoctivé peniaze tam, kam patria. Pokiaľ ich nedostanú chudobní poddaní, hodnotu nemajú. Hneď na začiatok premieňa striga Hedviga mince z vozíka Vicišpánovho na slamu. Ako Ďurko, podobne rozmýšľa aj Katka, keď jej zbojnícke remeslo zachutí: „Ozbíjam tatka… a čo s dukátmi? Nové šaty!“ Hedviga musí všetkým naprávať hlavy, pripomínať osud chudobných. Tých na javisku zastúpi len viac nahnevaná než ukonaná Kata s ubolenými rukami po práci na poli.
Tradície aj novoty
I text inscenácie prezrádza, že mnohé inšpirácie preberá Táňa Masníková z celého prastarého slovanského teritória. Povestná starodávna predstava vyvoleného zbojníka, spätého telom i dušou so silami prírody je prítomná i v jánošíkovskom kulte, stačí si spomenúť na kreslený film Viktora Kubala. No v posledných desaťročiach sme si odvykli takto sa dívať na tohto legendárneho zbojníka. Toto spracovanie nám tiež môže pripomenúť obraz ruského bohatiera, ku ktorému prehovára celý les. Navyše, v rozprávkových textoch Táne Masníkovej sa s obľubou objavujú dobrá striga, bosorka alebo strigôň. Na rozdiel od tradičnej predstavy zlej ženskej bytosti až netvora, i na rozdiel od nejakej Baby Jagy, Masníková radšej vytvorí pozitívny obraz vedmy, ktorá svoje vedomosti využíva pre dobro sveta. Striga Hedviga si napokon zo svojho označenia sama uťahuje, nevníma samu seba ako temnú bytosť, veď nikomu neškodí, skôr ochraňuje svoje okolie silou pozitívnej mágie.
Striga Hedviga dokonca lieta. V inscenácii sa kde-tu mihne sedliacke dievča (zrejme Patrícia Stehelová) a vraví, že videla ženu-mátohu letieť a na nej sedel Vicišpánko. Z poľského muzikálu Na skle maľované je tu prítomný snový motív Smrti, ktorá sa pripomína zbojníkovi ako osudová a dlho na neho čakajúca žena. Tento motív však negujú všetci Ďurošíkovi priatelia, vrátane budúceho svokra Vicišpána. Aj táto hra Tatiany Masníkovej sa vyznačuje zmierlivým duchom. Vicišpán sľubuje, že zbojníci už nebudú mať dôvody na zboj. Napokon sa musí stať, o čo tu po celý čas ide: že sa všetci dohodnú a budú dlho žiť v zhode, až kým nepomrú.
Aký poklad ukrýva Jánošíkova Čertova skala? Nie sú to peniaze. Ukrýva kostolík. Ten mával kedysi pre prostého dedinského človeka ohromnú hodnotu. Bol pokladom, ktorý v ňom dnes už nevidíme. Katarínke a Ďurošíkovi však pomôže k spečateniu ich vzťahu svadbou. A aj keď sa odohrá na tradičnom mieste, je to svadba určená pre tolerantné povahy, veď ich v zbojníckom chotári mimo zákona nemá kto zosobášiť, iba múdra striga Hedviga. Nuž takto hravo sa v rozprávke prepájajú tradícia a slobodomyseľnosť.
Na zbojnícku nôtu….
Mestské divadlo Actores si je vedomé, že silnou stránkou tejto inscenácie nie je iba text, ale tiež hudba. Piesne s textami autorky a hudbou Ropka Šimka. Po úspechu muzikálu Aladin, ktorý mal premiéru na Vianoce 2016, je opäť dvorným skladateľom divadla. Hudobné nahrávky v podaní hercov Actores sú brilantné. Zakaždým sa však musí ísť na playback, pretože inscenácia je zároveň plná pohybových tanečných čísel. Preberá do istej miery model muzikálu. Tanečné čísla k piesňam sa týkajú najmä Ďurošíka. V závere sa k jeho hudobno-tanečnej téme pridávajú všetci.
O nápaditosti textárky sme sa už zmienili. Melódie piesní sú chytľavé, skladateľ s ľahkosťou tvorí hity. Hudba je živá, miestami až dynamická. Podčiarkuje povestný temperament hercov divadla Actores.
Hra s očami a asociáciami diváka
Jednotlivé výtvarné zložky scény proporčnosťou a živými farbami prezrádzajú kašírovanosť. V nehybnosti pôsobí scéna prirodzene. V pohybe premeny najprv mohutne, potom prekvapivo funkčne. Je zložená z dvoch otáčavých kolosov, pričom každý z nich má tri strany. Zobrazujú vidiecky dom so šikmou strechou, Čertovu skalu v lese a kostol s dvoma obrazmi trochu nekonkrétnych postáv, ktoré pripomínajú ikony. Aj kostýmy a rekvizity podčiarkujú v detailoch potenciál tradičného ľudového alebo naivného divadla pre hru s divákovou fantáziou. Hedviga má šaty zošité zo záplat, akoby z kvetov a lístia, jej rekvizitou je ozembuch – ozdobná palica s tamburínkou. Ďurošík demonštruje v skratke osobnú históriu slovenského tradičného mužského odevu. Ako dieťa má „dlhú“ košieľku, ktorá sa javí dlhšia, keď herec sedí ako dieťa niekde v podstrešnom okienku. Keď zlezie dole, zároveň sa naťahuje a rastie, a oblieka si nohavice a vybíjaný opasok. Katarínka zhadzuje panskú sukňu a zostáva v krásnych veľkých čipkovaných nohaviciach, ktoré z nej v očiach dnešného diváka stále robia ženu, len detsky hravo či bláznivo originálne oblečenú. „Zbojník v čipkovaných gatiach?“ – čuduje sa zle vidiaci Vicišpán, ktorý asi pozabudol, u koho nechal vlastnú dcéru. Čerti sú bábkoví a plastickí na spôsob veľmi odolných javiskových postavičiek – maňušiek. Zdajú sa skôr otravní, než nebezpeční, lenže ktovie? V tomto čarovnom svete sa zdá byť kúzlo svätojánskej noci trvalé.
Tradičné slovenské ľudové… divadlo!
Róbert Kobezda (Ďurošík) a Attila Bocsársky (Vicišpán) vytvorili výrazné postavy. Snáď jedinou chybou Roba Kobezdu je priveľmi zdôrazňovaný folklórny kontext postavy. Spevavým prízvukom, pripomínajúcim slovenských hercov v dedinských postavách spred polstoročia, korení svoje výstupy na scéne miestami až priveľmi. Noví alternanti, Samuel Borsík a Stanislav Székely, naskočili do rozbehnutého vlaku. Preto je ich pozícia jednak ľahšia a zároveň paradoxne ťažšia. Nebude pre nich jednoduché pokúsiť sa o vlastnú interpretáciu postáv. Starí herci sú fyzicky zrelší a plastickejší či už v držaní celého tela alebo v detailoch v nadväznosti na akcie. Materinsky pôsobí Bibiana Švecová (Hedviga), so svojou tajnou mocou je všade doma. Nápadito jej kontruje Patrícia Stehelová (Katarínka). Najprv neprístupná a pyšná, potom v pozícii mladého žieňaťa hravo narába s napätím z ďalšieho osudu svojej postavy. Hlasová výbava hercov v sále Domu kultúry zodpovedá kvalite speváckych hlasov z nahrávky.
Scény sú rýchle a vtipné. Niekedy stačí naznačiť situáciu a posunúť publikum v čase ďalej. Napríklad návšteva zbojníka v hradnej kuchyni – Hedviga sa z vedmy na prístrešku rýchlo prestrojí zásterou na kuchárku na hornej plošine hradnej kuchyne. Dlhá zástera vytvorí zároveň kuchynskú zástenu a Ďurošík s krošňou ako hradný poslíček vchádza vedľa nej do pivnice.
V rozprávkach Mestského divadla Actores sú viaceré postavy kľúčové, nielen tá titulná. A každá prispieva vlastným umom k verbálnej výpovedi celku. Čo sa na javisku neuskutoční, to je napínavá, vygradovaná akcia. Prečo sa vlastne divák nedozvie, ako prišiel Ďurošík ku kľúču od Čertovej skaly a k Jánošíkovej valaške? Pretože to by si vyžadovalo dlhší, náročnejší scenár, viac postáv, väčšiu výpravu. A to by narušilo kontext celku, ktorý inscenátori trefne prirovnali k tradičnému ľudovému divadlu na Slovensku. Tento pojem najlepšie charakterizuje celú inscenáciu. Môže si dovoliť naivitu vo výtvarných prvkoch, ale nesmie im chýbať funkčnosť. Herec sa premieňa na postavu kostýmom, ale tiež slovom (situáciou a príbehom). Obsah má v sebe predkresťanské i kresťanské tradičné prvky. Ale tiež priestor pre žartovné postrehy z aktuálnych tém zbojníctva a okrádania, výnimočných osobností a ich moci. Morality sú podané humorne a naoko neprispôsobivé postavy sa nakoniec prispôsobia situácii. Tak sa aspoň v rozprávke všetci dohodli, veď sú všetci svoji. Ako tí vidiečania, ktorí niekedy zažili tradičné slovenské ľudové divadlo v jeho prirodzenom prostredí.

Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.