Divadelná komédia ako generačná výpoveď?

Réžia: József Czajlik
Dramaturgia: Miklós Forgács
Asistent réžie: Flórián Róbert Szabolcs
Scéna a kostýmy: Erika Gadus
Choreografia: Katalin Kántor
Hudba: Róbert Lakatos
Hrajú:
Matilda, režisérka, umelecká vedúca, pánboh – Judit Lax
Oscar, vševedúci inšpicient – Péter Havasi
Per, nepochopený umelec – Péter Nádasdi
Harry, veľmi „pochopený“ umelec, hviezda – Szilárd Petrik
Lotta, herečka a šepkárka – Emőke Szabadi a Andrea Szoták
Linda Molin, primadona, bohyňa sexu – Viktória Rák a Lívia Varga
Bengt, spisovateľ-nováčik, decentný alkoholik – Máté Madarász
Janssonová, šepkárka-amatérka – Kornélia Nagy
Hoci je József Czajlik umeleckým riaditeľom košického divadla Thália od mája 2011, je Ahlforsova komédia prvou jeho réžiou v tomto divadle. Hráva sa v Máraiho Štúdiu, čiže v menšej komornej sále divadla. Hra fínskeho autora Bengta Ahlforsa nie je na Slovensku neznáma, dokonca v tejto istej sezóne ju uvádza aj SKD Martin. Pôdorys hry nie je nijako zložitý – je pomerne zrozumiteľný, jednoduchý. Do divadla, kde skúšajú prvú divadelnú hru autora Bengta, prichádza známa herečka – diva Linda. Tá je v Czajlikovej inscenácii stvárnená aj divadelne zaujímavo – predstavujú ju paralelne dve herečky (Viki Rák a Lívia Varga), ktoré sú neustále na javisku spolu, väčšinou v rovnakých kostýmoch. Ich dvojjedinosť však nie je zobrazovaná ako zrkadlová totožnosť – herečky medzi sebou komunikujú, často sa na seba obracajú, chvíľami sa držia za ruky, inokedy jedna druhú počúvajú a sledujú.
Komické situácie v tejto hre možno hľadať najmä v zrážkach, v ktorých naráža ego každého tvorcu na ostatných (režisérky, hercov, primadony, autora a napokon ešte aj šepkárky!). Situáciu komplikujú osobné vzťahy – herec, príšerný sukničkár Harry okrem manželky rád „nacvičuje“ – v práci aj v súkromí – s kolegyňou Lottou, navyše po príchode Lindy zvedie aj ju. Lotta sa pomstí a začne si s Bengtom, no ten má oveľa radšej alkohol ako ženy. Pera, druhého herca súboru, ovláda závisť voči Harrymu.
Pre bratislavského diváka prináša súbor Thálie napospol nové tváre. Známa nám mohla byť iba Viki Rák, pre menší okruh divákov aj Peter Havasi (nedávny absolvent VŠMU). Szilárd Petrik sa bratislavskému publiku nedávno predstavil v role Sándora Máraia v hre Ako naučiť meštianskeho psa poslušnosti (A polgáry kutya nevelése).
V úvode vidíme na premietacom plátne zašlé časy slávy divadla s jeho osobnosťami. Keď sa skúška zastaví, prichádza Matilda – režisérka a riaditeľka zároveň – a bez pohnutia sleduje dianie na plátne. Spolu s ňou sledujeme skupinu žien v čiernych šatách, ktoré na súčasnú vážnu hudbu predvádzajú pohybovú performanciu s názvom Tabula rasa. Zrazu vidíme, bez dlhých slov a šikovne, čo je pre režisérku ideálna predstava dnešného divadla so silnou výpoveďou. Ako sa záznam končí, nahlas si zúfa: „Čím je divadlo v tejto krajine pánu Bohu za chrbtom?“ Spomína s opovrhnutím najvýznamnejšieho divadelného kritika Svena… (dlhočizné vymyslené meno) – aj ten je zdrojom komiky. Sledujeme patálie režisérky, ktorá je racionálna, rázna žena, vie, čo chce a vidí, ako sa jej predstavy rozpadajú pred očami.
Oskar je v divadle inšpicientom, u Czajlika je skôr chlapcom pre všetko, upratuje divadlo, dokonca vysáva dlážky, celkovo sa stará o jeho chod.
Bengt, autor – na prvý pohľad je to pseudoumelec, tak trochu pozér, tak trochu bolestínsky umelec, bohém, ktorého na jeho povolaní najviac baví to, že môže chodiť po svete a predstavovať sa ako AUTOR. Aj oblečením sa ponáša na kaviarenských tlčhubov, akých sa dá ešte aj dnes sem-tam stretnúť: moderný klobúčik, štýlové kárované nohavice, ležérna (obnosená) košeľa a dosť ošúchaná kožená bunda.
Judit Lax precízne stavia svoju rolu Matildy – zreteľné je to napríklad aj v jej hlasovej variabilnosti: od šepkania v pokojnom stave až po krik v amoku. Rovnako detailne buduje svoju postavu aj cez pohybové, gestické i mimické výrazové prostriedky. Je v emócii striedma, no vo výraze môžeme presne odčítať jej radosť, zúfalstvo, sklamanie, no aj zlosť a nespokojnosť.
Režisér využil premietanie okrem úvodu aj na inom mieste: ako prezentáciu/rekapituláciu slávnej dráhy herečky Lindy Molin, nositeľky významnej ceny Buenos díjás (nepreložiteľná slovná hra, skomolenina Buenos Dias a slova díj – v maďarčine cena). Harry Szilárda Petrika je dôslednou karikatúrou prvého herca v súbore, ktorý je v skutočnosti už len vypĺznutým obstarožným milovníkom. Jeho predstierané ladné tanečné pohyby ho v istom momente zrádzajú a vtedy máme pred sebou v istom zmysle smiešneho a trápneho obyčajného starnúceho muža – zostarnutého šviháka.
Per (Péter Nádasi) je oproti tomu herec malých úloh, nespokojný a závistlivý voči kolegovi. Svoj hendikep sa snaží zdolať tvrdou prácou – cvičením, hlasovou rozcvičkou, v každej situácii sa pokúša vyšplhať do väčšej pozornosti nielen režisérky, ale všetkých zúčastnených. Svojím zdôrazňovaním vlastnej dôležitosti sa dokonca dostane do konfliktu so šepkárkou, inak ordinárnou ženou. (Táto postava jediná pôsobí v inscenácii trochu nepatrične, akoby si režisér s ňou nevedel veľmi poradiť, tak ju v inscenácii ponechal, no jej postavu zaujímavo javiskovo využiť už nezvládol.) Naopak, Oskar (Peter Havasi) má v texte hry len nevďačnú úlohu, no v inscenácii je to všadeprítomný dobrý duch divadla, prvý dôverník režisérky a zároveň pracovník, ktorého divadlo využíva na všetky možné, väčšinou nevďačné práce.
Matilda obdivuje „skutočné umenie, ktoré sa nepodkladá divákovi, nechce sa páčiť, ale chce obecenstvo prebudiť.“ Je to trpkosmiešne, najmä, ak si na tento režisérkin ideál spomenieme vo chvíli, keď sledujeme jej výsledné dielo s názvom Matky a dcéry. Pretože napokon Matilda paradoxne režíruje hru, ktorá je znôškou banalít a senzačných zvratov s grand finále, ktoré je dokonalým citátom výjavu z gotických hororových románov (zároveň zrejme aj narážka na dnes populárny poklesnutý žáner upírskych ság). Inscenácia Matky a dcéry spája v sebe postupy avantgardného divadla (alebo sa tak aspoň vonkajškovo chce tváriť) a brakových žánrov (detektívky, telenovely, horor). Aj tieto scény, ktorými nás Czajlik baví, majú v sebe rýdzu radosť z divadelnosti a ponúkajú autoreferenčnú optiku.
Pozoruhodné je, ako dokázal Czajlik tento dejový rámec naplniť paralelnou hrou, z ktorej presvitajú úvahy o hľadaní zmyslu herectva, režírovania, o prehrách počas tohto hľadania aj o podstate divadla samotného. Hoci sa Czajlik naoko vysmieva pojmu generačné divadlo, oblúkom môžeme zistiť, že v inscenácii aj sám odhaľuje tajomstvo vlastnej kuchyne: v predlohe figurujú postavy stredného veku, no jeho herečky a herci sú naopak pomerne mladí. Na pôdoryse ľahkej komédie tak prináša aj zaobalený príbeh vlastného divadla, súboru, divadelníkov, ich predstáv o umení. Zrážky idealistických predstáv mladých absolventov divadelných škôl s tvrdou realitou divadelnej prevádzky sú témou, o ktorej divadelník nemusí siahodlho hovoriť, pretože aj z malej zmienky vieme vyčítať, ako veľmi naňho tieto veci neustále doliehajú, ako týmto paradoxom dennodenne žije.

Zuzana Ferusová

Zuzana Ferusová vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v odbore slovenský jazyk a literatúra – estetika. Literárnokritické príspevky uverejňovala v Slovenskej literatúre, Kultúrnom živote, Knižnej revue a denníku SME, dodnes prispieva do mesačníka RAK. Po štúdiu pôsobila v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, v oddelení dejín slovenskej literatúry 19. storočia. V roku 2011 ukončila magisterské štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Články o divadle a recenzie uverejňuje v časopise kød a denníku SME. Pre Divadelný ústav pracovala ako redaktorka edičného oddelenia. V rokoch 2012 - 2014 bola predsedníčkou Slovenského centra AICT.