Vyliečiť dušu vďaka svojim zmyslom a vďaka duši vyliečiť si zmysly

Hudobné naštudovanie: Christopher Ward
Scéna a kostýmy: Anne Marie Legenstein, Alix Burgstaller
Réžia: Nicola Raab
Účinkujú:
Dorian: Eric Fennell, Eamonn Mulhall
Sibyle Vane: Helena Becse-Szabó, Katarína Juhásová-Štúrová
Pani Leafová: Terézia Kružliaková, Jitka Sapara-Fischerová
Bordelmama: Denisa Hamarová, Denisa Šlepkovská
Basil: Ján Galla, Martin Malachovský
Lord Henry: Aleš Jenis, Pavol Remenár
Alan Campbell: Martin Gyimesi, Róbert Remeselník
James: Ján Ďurčo, František Ďuriač
Svetová premiéra v Opere Slovenského národného divadla, 8. a 9. 11. 2013
Uvedenie nového opusu domáceho autora znamená pre slovenskú opernú kultúru vždy veľkú udalosť. Ak aj nie v zmysle kvality, tak určite v zmysle kvantity: na spočítanie diel, ktoré naše profesionálne operné scény premiérovo inscenovali po roku 1989, netreba ani prsty oboch rúk. Košice sú bez zápisu, Banská Bystrica naštudovala Zeljenkovu Bátoryčku a Godárovo Pod rozkvitnutými sakurami, SND popri troch rozprávkových operách (Dubovského Veľká doktorská rozprávka a Tajomný kľúč, Kupkovičova Trojruža) uviedlo Benešových The Players (ktorí však po prvý raz uzreli svetlo javiska v Kolíne nad Rýnom) a Burlasovu komornú Kómu. Nečudo, že sa svetová premiéra opernej prvotiny mladej skladateľky Ľubice Čekovskej Dorian Gray očakávala s veľkým napätím. Závažnosť udalosti akcentovalo jej zaradenie do programu dvoch medzinárodných festivalov súčasnej hudby – Melos-Étos a ISCM World New Music Days.
Objednávka Doriana Graya pochádza ešte z roku 2009, z obdobia mandátu Silvie Hroncovej. Odvtedy sa na poste šéfa Opery vystriedalo niekoľko riaditeľov a z pôvodne avizovaného reprezentatívneho obsadenia slovenskými svetobežníkmi mladej generácie (Pavol Bršlík, Adriana Kučerová, Štefan Kocán) ostal len predstaviteľ partu Henryho Aleš Jenis. V hre bolo aj meno Davida Pountneyho, ktorého skladateľka spoznala v čase svojho londýnskeho štúdia. Slávny režisér napokon premiéru Čekovskej diela nerežíroval, bol však jej poradcom pri kreovaní dramaturgie opery a účastníkom svetovej premiéry. Medzinárodný punc dáva dielu aj meno renomovanej kanadskej (v Londýne žijúcej) spisovateľky a scenáristky Kate Pullingerovej, ktorá je autorkou libreta v anglickom jazyku, zahraničný inscenačný tím na čele s mladou nemeckou režisérkou Nicolou Raabovou a anglickým dirigentom Christopherom Wardom, i fakt, že domovským vydavateľstvom Ľubice Čekovskej je prominentný Bärenreiter-Verlag.
Kultový, v čase vzniku škandalózny román Oscara Wildea prináša nielen silný príbeh magického portrétu, ktorý za svojho majiteľa znáša ťarchu času aj špinu jeho hriechov. Je tiež autobiografickým vyjadrením životného a intelektuálno-umeleckého postoja autora, hlásiaceho sa k hedonisticky zameraným britským estétom a literátom sklonku devätnásteho storočia predstavujúcim pendant voči francúzskej dekadencii. Wildeova kniha je pretkaná filozoficko-estetickými úvahami o sile umenia, ktoré môže svojho autora i prijímateľa rovnako povznášať, ako aj deštruovať. Jej podstatou je nielen posadnutosť mladosťou a krásou či strach z ich očakávanej straty, ale tiež rozpor medzi pôžitkom z krásy a morálkou.
Samotná dejová línia poskytuje pre operu atraktívny a nosný námet, hoci prepisom do libreta dvaapolhodinového diela sa čo-to z filozofickej roviny nutne vytratilo. V hudobno-dramatickej literatúre však nie je ničím zvláštnym, ak operné dielo so slabým libretom (čo určite nie je prípad Pullingerovej vysoko profesionálnej a umnej práce) žije šťastný a bohatý život vďaka skvelej hudobnej zložke. Ďalší rozmer dokážu partitúram vtisnúť divadelne sýte inscenácie. Prvá (hudobná) podmienka sa u Doriana Graya napĺňa vo vysokej miere, druhá (divadelná) naopak vychádza ako slabá stránka bratislavskej svetovej premiéry.
Čekovskej dielo je najmä v orchestrálnej zložke inštrumentačne aj motivicky prepracované a pestré. Úvodné dejstvo síce vyznieva pomerne konvenčne, no s pribúdajúcimi šrámami na Dorianovom svedomí nadobúda partitúra harmonicky i rytmicky odvážnejší ráz a vnútorne kontrastnejší charakter. Divadelne účinné sú cirkusovo lacné popevky späté s prostredím dekadentnej spoločnosti či turecký tanec pripomínajúci skarikované Ravelovo Bolero, pri ktorom sa zhýralci zabávajú s úbohým mladým chlapcom. Výborným nápadom je hudobné zhmotnenie Dorianovho portrétu, ktorý je v javiskovej rovine iba prázdnym rámom. Krásu mladíka, postupne pustnúcu v dôsledku zhýralého života, zhmotnila autorka v čistej melodickej linke chlapčenských sopránov, ktorá sa hriechmi postupne digitálne deformuje, až z nej ostane kvíliaca a šuštiaca persifláž pôvodnej anjelskej melódie. Hudobne najvydarenejšou je finálna scéna totálneho rozkladu Grayovej osobnosti, vrcholiaca v jeho útoku na obraz. Monológ Doriana sprevádza ostinátny rozklad prázdneho intervalu v harfe, evokujúci hodiny odtikávajúce posledné chvíle zatratenca. Potom sa ozve mikrointervalovo klesajúce glissando v hlbokých plechových dychoch, nie nepodobné kvíleniu hlasov obrazu. Tie isté nástroje napokon preberú od harfy intervalové ostinato. Po Dorianovej smrti (bodnutie do prázdneho rámu sa oblúkom končí v nešťastníkovom bruchu) sa nakrátko ozve pôvodný čistý hlas obrazu. Dorian si však spásu a vykúpenie nezaslúžil, hoci najmä záverečná fáza jeho života – bez priateľov a bez lásky, v zajatí výčitiek svedomia – pripomínala viac očistec, než naplnenie životného motta „Vyliečiť dušu vďaka svojim zmyslom a vďaka duši vyliečiť si zmysly.“ Anjelský chlapčenský soprán pohltí hustá, pochmúrna orchestrálna dohra s kvíliacimi dychovými nástrojmi. Svetlo, ktoré do vyprázdnenej tmavej miestnosti púšťa okno otvárajúca Pani Leafová, sa dá čítať dvojakým spôsobom: ako lúč nadpozemskej nádeje uzatvárajúci smutný príbeh potrestaného zhýralca, ale aj ako nutné vyvetranie spomienok na hriechy, ktoré na tomto svete napáchal.
Kým orchestrálnou zložkou diela i jeho vnútornou dramaturgiou zložila operná skladateľka Ľubica Čekovská absolutórium vo vrchovatej miere, isté rezervy ostali v kreovaní vokálnych partov. Najmä časté ukončovanie fráz na najvyššom tóne pôsobí stereotypne. Za ocenenie však stojí, že hoci preveria vokálnu disponovanosť interpretov, ešte vždy sú komponované s reálnym pohľadom na možnosti speváckeho hlasu a dôverou v účinnosť plynulých melódií bez extrémnych skokov či atakovania okrajových tónov prirodzeného hlasového rozsahu. Nič z toho nie je v súčasnej opernej tvorbe samozrejmosťou.
Vynikajúceho partnera našla skladateľka v mladom anglickom dirigentovi Christopherovi Wardovi, ktorý predstavil dielo v zrozumiteľnom, dramaticky gradujúcom tvare. Orchester pod jeho vedením hrá technicky presne, intonačne čisto, rytmicky aj dynamicky bohato, každý motív dostáva svoje miesto aj adekvátny význam.
Wardove ruky vykúzlili priliehavú atmosféru, ktorá na javisku absentovala. Na zahraničných operných scénach úspešne etablovaná nemecká režisérka Nicola Raab sa v Bratislave uviedla málo nápaditým javiskovým tvarom, ktorý len lineárne ilustroval dej, bez jeho obohatenia výkladovou nadstavbou. Témy ponúkané Dorianom Grayom – posadnutosť mladosťou a krásou, absencia morálky, ľudská krutosť a egoizmus – sú dnes ešte naliehavejšie a aktuálnejšie, než vo Wildeovej dobe. Umiestnením deja do kašírovaných kulís (hoci ich štylizovaná ošumelosť mohla signalizovať antiiluzívny odstup) a zaodetím postáv do viktoriánskych kostýmov (s výnimkou osadenstva u Bordelmamy, oblečeného v bizarne štylizovanom negližé či v torzách pánskych oblekov) ho formálne zošnurovala a emocionálne zneutralizovala natoľko, že len ťažko možno hovoriť o presahu k dnešnému recipientovi.
Z inscenácie necítiť ani detailnejšiu prácu s hercami. Úplne nevýrazná je scéna Sibylinho hereckého zlyhania (mladá herečka zámerne zle odohrá predstavenie, na ktoré Dorian zamilovaný do jej umenia pozval priateľov, pretože už nechce byť komediantkou, ale Dorianovou ženou) – medzi „dobrým“ a „zlým“ predstavením je nebadateľný rozdiel. Prvé dejstvo ako také prebehne povrchne a bez emócií, hoci sa tu jedná o rozličné formy lásky (náklonnosť maliara Basila k svojmu modelu Dorianovi, milenecké očarenie medzi Dorianom a Sibylou, súrodenecká láska Vaneovcov), Sibylinu smrť i zlom v Dorianovej osobnosti. Hedonisticko-hriešnu rovinu príbehu režisérka zúžila na sexuálnu stránku (dražba prostitútov v ópiovom bodreli). Posadnutosť Doriana exotickým umením pochopí z pár mušlí a kamenných afrických masiek rozložených na podlahe iba zorientovaný čitateľ Wildeovej predlohy. Najväčší deficit predstavujú sotva načrtnuté vzťahy maliara Basila a lorda Henryho k Dorianovi. V knihe podstatné postavy, z ktorých jeden Doriana miluje a druhý ho mefistofelovskou úlisnosťou vedie k morálnej skaze, sú v Raabovej inscenácii sotva načrtnuté. Najmä z postavy Henryho, stvárneného herecky zdatnými protagonistami Pavlom Remenárom a Alešom Jenisom (z nich druhý disponuje aj krásnym a výrazovo tvárnym barytónom), mohla režisérka vyťažiť viac než iba elegantného šviháka, z ktorého sa v druhom dejstve stane ponáška na Giorgia Germonta a v treťom skarikovaný starec v žltom krčnom korzete.
Ani samotný Dorian neprechádza zreteľným vývojom – akoby obraz za neho nielen starol a špatnel, ale ho obral aj o životnosť a emócie. V titulnej postave sa predstavili hosťujúci tenoristi: Američan Eric Fennell s farebne príjemným, no subtílnym a výrazovo fádnym materiálom, a hudobne i herecky tvárnejší Ír Eamonn Mulhall. Dorianovu zavrhnutú lásku Sibylu Vaneovú alternovali zvukovo prierazná, no herecky príliš patetická Katarína Štúrová a kultivovanejšia Helena Becse-Szabó. V podaní vokálne nekompaktného Martina Malachovského i hlasovo unaveného Jána Gallu vyšiel Basil ako málo výrazná postava. Presvedčivou Pani Leafovou, ktorá svojho pána miluje dokonalou opičou láskou, bola Terézia Kružliaková, u alternantky Jitky Sapara-Fischerovej nastal posun do karikujúcej roviny. Postavu Bordelmamy vokálne i herecky priliehavejšie stvárnila Denisa Šlepkovská než nestotožnene pôsobiaca Denisa Hamarová, v úlohe Sibylinho brata Jamesa podal koncízny výkon František Ďuriač (alternuje Ján Ďurčo). V predlohe parciálna, v opernej verzii dejovo posilnená postava Alana Campbella bola vokálne výraznejšia v podaní Martina Gyimesiho (alternuje Róbert Remeselník).
V konečnom dôsledku je Dorian Gray vydareným operným debutom ponúkajúcim väčší inscenačný potenciál, než sa z neho podarilo vyťažiť v jeho prvom uvedení. Anglický jazyk libreta, medzinárodný inscenačný tím aj zaradenie svetovej premiéry do programu medzinárodných festivalov súčasnej hudby Melos-Étos a ISCM New Music World Days dávajú tušiť ambície siahajúce za hranice slovenského operného priestoru. Či sa dielo uchytí medzi domácimi divákmi, ukáže až päť plánovaných repríz aktuálnej sezóny. Na premiéry sa regulárne publikum dostalo len v obmedzenej miere: na prvej prevládali diváci s profesionálnym záujmom, tú druhú divadlo – celkom nepatrične a servilne – predalo rakúskej cestovnej kancelárii.
Michaela Mojžišová
publikované online 12. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.