Julio a Romea: keď sa marketingu obetuje étos

Skladateľ: bulletin neuvádza
Libreto: bulletin neuvádza
Choreografia: Laci Strike
Scenár a réžia: Soňa Ferancová
Svetelný dizajn: Róbert Polák
Kostýmy: Anna Neuschl Amtmannová
Účinkujúci:
Laci Strike alias Ladislav Neuschl
Petra Almášiová
Daniel Leško
Igor Osvald
Martin Nespešný
Lukáš Orban
Emil Smoliga
Jakub Ťapák
Premiéra: 17. a 18. 9. 2013, Historická budova SND
Balet Slovenského národného divadla v rámci projektu otvorenia priestoru kamenného divadla nezávislej tanečnej tvorbe prichýlil na svojej scéne hip-hopovú formáciu Strike Force 1. V jej interpretácii uviedla dvojica tvorcov Laci Strike a Soňa Ferancová pôvodnú kreáciu Julio a Romea na reprodukovanú hudobnú koláž, ktorú sami zostavili. Hip-hoperi sa pridali k profesionálnym bratislavským súborom v spracovaní Shakespearovej nesmrteľnej tragédie Romeo a Júlia.
Hip-hop možno vnímať ako subkultúru, ktorá je životným štýlom istého segmentu mladých ľudí, vďaka globalizácii aj u nás. Pochádza z najchudobnejších štvrtí amerických megapolisov. Tamojšia mládež, medzi inými aj v dôsledku deindustrializácie, sa ocitla v posledných desaťročiach minulého storočia v bezvýchodiskovej situácii. Zhlukovala sa do pouličných gangov, uchyľovala sa k drogám. Vytvorila si svoj štýl odievania, svoju hudbu – hip-hop, s „vokálnou“ zložkou monotónneho hovoreného textu nazývanou rap. Taktiež aj výtvarný prejav – graffiti, často devastujúci verejné priestory a dopravné prostriedky. Tanec, ktorý k hip-hopu patrí, je break dance. Je otázkou, či tento v podstate agresívny spôsob tancovania, ktorý počas niekoľkých desaťročí prešiel určitými vývojovými etapami, je schopný rozšíriť v pohybe sa skrývajúce nové možnosti pre obohatenie výrazových prostriedkov scénického tanca. Aj balet od svojich počiatkov absorboval mnoho podnetov od nižších spoločenských vrstiev. Napríklad tanec na špičkách bol pôvodne iba jarmočnou atrakciou, kým jej Maria Taglioni nedala umelecké opodstatnenie. Dočká sa street dance svojej Taglioni?
Na túto vzrušujúcu otázku som čakal odpoveď pri vstupe do historickej budovy SND, ku ktorej sa viaže prvý scénický pokus nie menšieho novátora tanečného umenia, akým bol Rudolf von Laban.
V pozlátenom hľadisku divákov privítalo prázdne javisko a zakrytá orchestrálna jama, po ktorej sa ponevieral bradatý bezdomovec. V úvode tvorcovia podávajú malú lekciu zo street kultúry: chytanie sa za genitálie, našťastie iba imitácia močenia, ale naturalistické dolovanie v nose, hlasité vypúšťanie plynov z tráviaceho traktu, podrobnosti radšej nerozvádzam. Pľuvance nepatria ani do poslednej putiky, a tobôž nie na dosky našej prvej scény, ak už nie z dôvodu dobrého vkusu, tak aspoň z hľadiska hygieny. Bolo to mienené ako provokácia, avšak estetika hnusu nie je ničím novým pod slnkom. Je zarážajúce, že naša prvá scéna s takýmito vulgarizmami mieni „osloviť najmä tínedžerov“. To by mala byť tá „poetika streetovej kultúry“, o ktorej píše aktuálna Ročenka SND? Svedčí o hlbokej hodnotovej kríze, keď vrcholná inštitúcia, ktorá by mala byť garantom kultúrnosti, zabúda na svoje základné poslanie, že popri zábave musí aj vychovávať. Marketing divadla pre naplnenie pokladnice neváha obetovať étos.
Už samotný názov nie je originálny, veď ho stačí naťukať do internetového vyhľadávača. To by tak ani nevadilo, keby ho autori dokázali naplniť obsahom. Príbeh nesmrteľných veronských milencov ponúka aktualizáciu, ktorá sa žiaľ týka aj našich domácich pomerov. Stačí si spomenúť na košické sídlisko Luník IX. Naši scenáristi však necítili potrebu pertraktovať pálčivé sociálne a rasové problémy, ako to onoho času dokázali autori geniálneho muzikálu West Side Story. Chcú iba zabávať, pričom zostali len na povrchu. Pod názvom Julio a Romea sa rozumie zámena pohlaví, čo dáva viacero možností parafrázovania pôvodiny. Napríklad na balkóne mohol byť on, pod ním ona. Mohli by byť obaja chalani, veď vieme, že u Shakespeara Júliu hrali holobriadkovia. Mohla by to byť reakcia na našu súčasnosť, isté vyjadrenie sa k dúhovému hnutiu. K tomu však tvorcovia nenašli odvahu. Mali azda obavy z propagácie homosexuality, čo by im znemožnilo hosťovať v Mekke a Medine baletného umenia, v Moskve a Sankt Petersburgu?
Reprodukovaná hudba bola často zbytočne hlučná. Operný dom sa nesnaží svojich mladých návštevníkov viesť k hudobnému jemnocitu. Iba sa servilne prispôsobuje otupeným sluchovým orgánom mladých, zvyknutých na množstvo decibelov z diskoték a popu. Ani s čistou hip-hopovou hudbou si inscenátori nevystačili, pre sobášnu scénu si museli vypožičať hudbu od Johanna Sebastiana Bacha, ktorá bola viackrát prerušovaná vyraďovacím kruhovým tancom  la širákový zo slovenského tanečného folklóru, i keď na melódiu blízku skôr latinskoamerickej hudbe. Chýbali dve navzájom sa nenávidiace skupiny zo Shakespearovej pôvodiny, a preto chýbal konflikt a dramatičnosť.
Tanec cowboyov a Indiánov s naháňačkou sťaby z westernu, írsky step, ako aj veľká exhibícia šiestich mužov, v ktorej predviedli svoje breakové majstrovstvo, je divertissementom podľa receptúry starých dobrých baletov. Dielo sa neoprávnene prehlasuje za tanečné divadlo. Tvorcovia Tanztheatru od Labana po Pinu Bausch nefunkčný divertissement, ktorý neposúva dej, zavrhovali ako zbytočné „futro“. Ročenka SND na rozdiel od bulletinu používa označenie tanečná hra, dokonca tragikomédia. Táto rozpačitosť potvrdzuje, že inscenátori mali problém so žánrovým určením svojho výtvoru. Zrejme nemali ujasnené, čo vlastne chcú. Tancovanie na scéne samo o sebe nie je ešte tanečným divadlom. Jeho podstatné znaky táto produkcia postráda. Celá kreácia pôsobí mozaikovito, ako reťazec videoklipových sekvencií. Zdá sa, že inscenátori sa za každú cenu chceli zapáčiť istej vekovej skupine obecenstva, pričom nevedeli, čo si počať so Shakespearom.
Hlavná predstaviteľka, sympatická Petra Almášiová miestami pôsobila veľmi prirodzene, škoda, že réžiou bola tlačená do polohy infantilnej, kotkodákajúcej sliepky. Laci Strike by aj ako Romeo pôsobil príliš zrelo, mužne. Julio by mal byť subtílnejším tanečníkom tínedžerského výzoru. Zrejme v Strike Force 1 platí prednostné právo šéfa na titulnú rolu, i keď sa na ňu typovo nehodí. Ďalšia postava je ťažšie identifikovateľná. Súdiac podľa toho, že bol v „kryptovej scéne” zavraždený Juliom, zrejme sa ide o Parida, ktorý tu dostal oveľa väčší priestor, ako u Shakespeara, dokonca stačil brutálne znásilniť aj Romeu. Igor Osvald svoj výstup začal ranným obliekacím rituálom s asistenciou svojho lokaja, pri ktorom vystavuje na obdiv svoj nahý zadok. Osvald vtipne stvárnil narcistického, bohatého playboya. Aj ostatní členovia Strike Force 1 si svoje tvrdo a poctivo „odmakali“, čo obecenstvo patrične ocenilo. Oni nemôžu za to, že nekoncepčnou réžiou boli zneužití k lacnému šaškovaniu bez hlbšej výpovede, k ohlupovaniu mládeže . Žeby hip-hop ešte nedozrel pre kamenné divadlo?
V ročenke sa dočítame o „koprodukcii Baletu SND a Street Dance Academy“, čo nezodpovedá skutočnosti. Ide iba o spoluprácu menovaného súboru s umeleckými dielňami a technickým personálom historickej budovy SND. Z Baletu SND mali vypožičané iba dve inšpicientky, ktoré im viedli predstavenie. Diváci by určite privítali ozajstnú umeleckú spoluprácu, napr. keby hlavnú predstaviteľku stvárnila balerína zo súboru SND. Špičky versus tenisky by mohli byť značným oživením a zdrojom vtipu a komiky. Zároveň by to prispelo k poetizácii diela, čo jeho terajšia podoba úplne postráda. Inscenácia by tým mohla byť posunutá bližšie k Shakespearovi, s ktorým v tejto podobe má žiaľ pramálo spoločné.
Anna Neuschl Amtmannová vytvorila typické hip-hopové odevy, ktoré neprekážali interpretom ani pri najextrémnejších akrobatických prvkoch. Škoda, že napriek tomu, čo sa prezentuje v bulletine, prvky historického kostýmu použila len minimálne. Úspešne však zvládla scénografické zadanie Romeinho „balkóna“ postaveného z tanečníkov odetých do plášťov znázorňujúcich múr. Prázdnu scénu efektne a funkčne nasvietil Robert Polák.
Podľa hracieho plánu sezóny 2013/14 sa balet baletov Labutie jazero má uviesť osemkrát, najčerstvejšia produkcia minulej sezóny Romeo a Júlia sa hrá iba sedemkrát. Julio a Romea je však plánovaná na 16 predstavení. Prečo ten nepomer? Silne pochybujem, že by Činohra SND prepustila jediný hrací deň trebárs Radošinskému naivnému divadlu, alebo Opera nejakému muzikálovému súboru. Tieto súbory totiž, na rozdiel od Baletu, majú silné povedomie žánrovej profilácie. Táto štatistická úvaha by bola bezpredmetná, ak by Strike skutočne spolupracoval s baletným súborom SND, čo na vlastnú škodu prepásol. Dať priestor na vlastnej domáckej scéne cudziemu súboru v časoch, keď si každý chráni to svoje zubami-nechtami, je zo strany vedenia Baletu SND viac ako nerozumné. Takéto samaritánstvo je úplne nepochopiteľné, veď Činohra a Opera majú nepomerne viac hracích dní ako Balet. Je to atentát na interpretačný potenciál vlastných tanečníkov, ich okrádanie o možnosti prezentácie. Znižovať hracie dni z akéhokoľvek dôvodu znamená znižovanie umeleckej výkonnosti súboru. Bolo by zaujímavé vedieť, čím sa hip-hoperi Baletu SND revanšujú.
Je naivné si myslieť, že tá časť obecenstva, ktorá v teniskách a šiltovkách sedela v hľadisku a nadšene tlieskala prejavom drsného humoru, sa stane vďaka tomuto predstaveniu baletomanom a získa vzťah ku krehkej kráse Spiacej krásavice alebo Labutieho jazera. Je alarmujúce, keď prvá scéna nedokáže rozlišovať medzi tým, čo patrí a čo nepatrí na jej dosky.
Bulletin nie je celkom štandardne spracovaný. Na titulnej strane figuruje termín hip-hopové tanečné divadlo, na tretej strane už iba tanečné divadlo. Základnou informáciou, ktorá do bulletinu patrí, je aj rozsah predstavenia, koľko má dejstiev, čo sa v tomto prípade opomenulo. Tanečníci v bulletine majú svoje portréty, to však nenahradzuje informácie o obsadení, čo by si diváci aj interpreti rozhodne zaslúžili. Zabudlo sa aj na libreto, snáď aby si videné mohol každý vysvetliť po svojom, alebo skôr preto, lebo sa scenáristi hanbili popísať, čo sa predvádza na scéne. Pre menej informovaných divákov je užitočný príspevok Sarah Weiss Z histórie hip- hopu.   Bulletin píše iba o výbere hudby choreografom a režisérkou bez označenia mien skladateľov, interpretov a zdrojov nahrávok. Takáto netransparentnosť vyvoláva podozrenie, akoby niečo nebolo v poriadku s autorskými právami, čo si národné divadlo nemôže dovoliť. Tieto výhrady môže niekto považovať za zbytočné puntičkárstvo. Nebuďme však takí povrchní v dokumentovaní svojej prítomnosti voči takému prchavému fenoménu, ako je tanec.
Miklós Vojtek
publikované online 17. 10. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Miklós Vojtek

Miklós Vojtek absolvoval Tanečné oddelenie Konzervatória v Bratislave (1968) v triede E. Jaczovej, Leningradské akademické choreografické učilište A. J. Vaganovovej (1970) v triede S. P. Kuznecova, pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1975) u K. Tótha a M. Halászovej. Od roku 1968 člen, v rokoch 1974-1991 sólista Baletu Slovenského národného divadla. V rokoch 1975 - 1977 prijal angažmán do berlínskej Komische Oper, kde pracoval pod umeleckým vedením Toma Schillinga. V rokoch 1997 - 1998 bol dramaturgom Baletu SND. Pôsobí ako pedagóg, venuje sa histórii tanečného umenia na Slovensku.