Zločiny budúcich Napoleonov

Preklad: Juraj Klaučo
Dramatizácia: Daniel Majling
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová-Rácová
Hudba: Peter Zagar
Réžia: Eduard Kudláč
Osoby a obsadenie:
Raskoľnikov: Marek Geišberg/Andrej Palko
Razumichin: Michal Soltész
Porfirij: Ivan Krúpa
Soňa: Tatiana Poláková/Lívia Dujavová
Duňa: Alena Ďuránová
Katerina Ivanovna: Beáta Drotárová
Matka: Dana Košická
Nastasia: Henrieta Kecerová
Zosimov: Peter Čižmár
Svidrigajlov: Róbert Šudík
Marmeladov: Ľubo Záhon
Aľona Ivanovna (hlas): Adriana Krúpová
Lizaveta (hlas): Adriana Ballová
Premiéra: 27. 4. 2012 v Historickej budove ŠD Košice.
Minimalistický režijný štýl Eduarda Kudláča je divadelnej verejnosti známy. Jeho košická inscenácia Zločinu a trestu teda čo sa týka použitia (či skôr nepoužitia) divadelných prostriedkov neprekvapila. Pre domáce publikum, ktoré sa s podobným antiiluzívnym prístupom nestretáva tak často, však môže striedmo spracovaný Dostojevskij pôsobiť nezvyčajne.
Scéna pozostáva len z bielych stien, na čelnej stene sú po stranách dva vchody slúžiace na nástupy hercov. Na javisku nie je žiadne bytové zariadenie, nepracuje sa ani s rekvizitami s jedinou výnimkou Biblie, ktorá sa na javisku objaví divadelne nie najčistejším spôsobom, keďže si ju Soňa musí sama nenápadne vytiahnuť z bočného portálu. Realisticky aranžované scény sú teda z princípu nemožné. V strede čelnej steny cítime zozadu svietiaci centrálny zdroj svetla, čo vytvára pocit akéhosi svetelného oltára. Keď zhasnú iné reflektory, dostávajú sa herci do protisvetla, čím sa z nich stanú tmavé siluety, čo režisér využíva ako efektný záver niektorých výstupov.
Rozprávačmi príbehu sú dve zabité ženy – úžerníčka Aľona Ivanovna (Adriana Krúpová) a Lizaveta (Adriana Ballová). V úvode prichádzajú na javisko obe, neskôr je to už len Lizaveta sediaca na okraji javiska, ktorá pred každou scénou prečíta inštrukcie, miesto konania, okolnosti akcie. Je na divákovi, aby si všetko domyslel. To, že ide práve o tieto dve zabité ženy, nám okrem informácie z bulletinu pomáha dešifrovať aj tehotenstvo Lizavety. Hneď v úvode rozprávačky zavádzajú režijný kánon. Kým celkom bez emócií prečítajú presný popis vlastnej vraždy, leží Raskoľnikov na zemi v polohe, ktorá má ďaleko od relaxačnej, a len občas do ich rozprávania vkladá svoje repliky. Dá sa teda usudzovať, že si vo svojej posteli premieta v hlave svoj čin. Raskoľnikov sa borí do čohosi čierneho – piesku či zeminy – nasypaného na bielej podlahe do tvaru kruhu. Leží vo vlastnej špine, čierna farba sa postupne začne miešať do celého priestoru, jeho zločinom sa zababre každý, kto sa dostane do jeho blízkosti. Sledovanie boja bielej a čiernej farby je interpretačne napínavé. Ťažko povedať, či postavenie účinkujúcich v každej chvíli zodpovedá režijnému výkladu ich dobrého, eventuálne zlého správania. Keď sa Marmeladov bije so svojou ženou, dostávajú sa do čierneho kruhu, ale na čiernom stojí napríklad aj sestra Duňa, keď hovorí o odmietnutí vnúteného ženícha. Vyšetrovateľ Porfirij či poloopití Raskoľnikovovi priatelia sa pohybujú na hrane dobrého a zlého. Pomer bielej a čiernej farby je v druhej časti obrátený. Biely kruh sa nachádza uprostred čiernej plochy, stojí v ňom obetavá Soňa, neskôr aj Raskoľnikovova sestra Duňa. Kým Raskoľnikov bráni svoju pomýlenú teóriu, zostáva na čiernej ploche, keď sa konečne prizná k zločinu, dostáva sa dovnútra bieleho kruhu. V ňom ho zastihne aj nie veľmi šťastne zinscenovaný záver inscenácie. Tesne pred záverom sa totiž všetci herci vracajú na javisko, aby si vypočuli krátky opis prostej ale dojímavej scény z vyhnanstva. Divákom však len ťažko možno zazlievať, že si nástup hercov pomýlia s klaňačkou.
Scénu navrhla Eva Kudláčová-Rácová, ktorá tvorí s režisérom stály tandem. Ako obyčajne, neponúka len riešenie priestoru, ale aj nástroj na výklad textu. Rácová je aj autorkou kostýmových návrhov, ktoré sú len jemne historizujúce. Kým páni zostávajú v decentných, civilných šedo-hnedých šatách, oblečenie dám je menej šťastné. Soňa dostala ako prostitútka vyzývavé oblečenie, akoby práve ušla zo zlého erotického salónu, o scénu neskôr je zas štylizovaná ako chovanka kláštorného ústavu. Najšťastnejší nie je ani štýlový biely kabátik pre sestru Duňu.
Klasická hudba Petra Zagara nie je ani zo súčasnosti, ani z doby, v ktorej hrdinovia románu žili. Keď počúvame variácie na Bacha, máme miestami vďaka nim pocit, že sa nachádzame v akomsi chráme.
Pre Daniela Majlinga nebola táto inscenácia prvým stretnutím s náročným románom. Spolupracoval už s Romanom Polákom na dramatizáciách Tolstého Anny Kareninovej, Mitanovho Konca hry či Kafkovho Zámku. Jeho text sa otvorene priznáva k próze, všetko stojí a padá na slove takmer ako pri adaptácii pre rozhlas. Podobný koncept môže nechať vyniknúť hercov, alebo ich aj potopiť. V tomto prípade je výsledok tak päťdesiatpercentný.
Hosťujúci Marek Geišberg má v sebe niečo prirodzene rebelantské, pri stvárnení Raskoľnikova sa nemusel veľmi siliť do neprirodzenej pózy, škoda, že v niektorých preexponovaných scénach tak robí. Celkovo pôsobí racionálnejšie a intelektuálnejšie ako alternujúci Andrej Palko, ktorý svojou nástojčivosťou posúva Raskoľnikova viac do polohy duševne chorého človeka. Geišbergovi veríme pocit výnimočnosti, ale aj citovú zmätenosť. Jeho slobodné myslenie sa najprv prejaví pri obrane sestry, ktorú sa snaží odhovoriť od svadby bez lásky. Až ku koncu hry sa dozvieme aj niečo z jeho životnej filozofie. Rád by patril medzi tých, ktorým je všetko dovolené, ktorí sa rodia akoby rovno odliati do bronzu. Nechce čakať, ako nejaký socialista, na všeobecné blaho, chce si užiť života, alebo vôbec nežiť. Pre vyskúšanie svojej teórie si vybral obeť, ktorú považoval za neužitočnú až škodlivú, nerátal však s vedľajšími stratami, zabitím ľuďmi milovanej, navyše tehotnej Lizavety. Kľúčové pasáže svojho sporného vyznania zvládol Geišberg pretlmočiť veľmi presvedčivo.
Michal Soltész sa v postave Razumichina našiel, dokázal byť klebetným priateľom, nešikovným zvodcom aj milým pijanom. Starý Marmeladov je v podaní Ľuba Záhona autentický i dojímavý. Hneď v úvode sa dostáva do neľahkej úlohy, lebo musí zvládnuť obrovský monológ a neodradiť pritom diváka od sledovania príbehu. O tom, že to zvládol, svedčí aj potlesk na otvorenej scéne, ktorý mu diváci dopriali pri predstavení, ktoré som videla.
Zločin a trest je predovšetkým o interakcii vyšetrovateľa a vraha. Ivan Krúpa sa pri stvárnení Porfirija dal až priveľmi inšpirovať televíznymi detektívkami, ale inak dokázal inteligentne pracovať s charakterom chytrého, pokojného, sebavedomého rafinovaného človeka, ktorý od začiatku vie o vrahovi svoje. Herectvo Róberta Šudíka bolo v postave Svidrigajlova trochu statické, ale našťastie nie prehnané. Peter Čižmár nebol veľmi presvedčivý ako lekár Zosimov, herec priveľmi zachádzal do východniarskeho dialektu i do neprimerane ľudovej polohy. Ženy akoby v tejto inscenácii ťahali za kratší koniec. Dana Košická nie je celkom typom ruskej „máťušky“, ale úlohu matky zvládla s profesionalitou. Aj Beáte Drotárovej veríme, že jej Katerina Ivanovna je schudobnená aristokratka, hoci miestami zbytočne prechádzala do hystérie. Nastasia Henriety Kecerovej je prísna, racionálna, ale v hĺbke duše trpiaca žena. Najmenej si réžia vedela poradiť s postavami mladých žien, ktoré zostali ploché a nevýrazné. Tatiana Poláková pôsobila v postave Sone priveľmi pasívne, nevyvolávala súcit, necítili sme z nej znalosť zákutí života, ale podala rádovo lepší výkon ako alternujúca Lívia Dujavová, ktorá je primálo skúsenou herečkou na to, aby vedela stvárniť rôzne polohy tejto postavy. Réžia sa v jej prípade uspokojila prakticky so stelesnením bábiky s dlhými svetlými vlasmi. Aj skúsená Alena Ďuránová však bola ako Duňa priveľmi meravá a neprirodzená.
Režisér Eduard Kudláč hral v tejto inscenácii viac na intelekt diváka ako na jeho emócie, dosť výrazne podcenil aj temporytmus inscenácie, čím sa stratila do istej miery divácka atraktivita tohto diela. Košická činohra však pod jeho vedením dostala možnosť tímovo pracovať veľmi jemnými, striedmymi hereckými prostriedkami v negýčovom kontexte, čo bolo pre celý súbor veľmi prínosné.
Zuzana Uličianska
publikované 31. 12. 2012

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.