Netreba sa vlka báť

Réžia: Róbert Mankovecký
Úprava: Róbert Mankovecký, Rastislav Ballek
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Eva Farkašová
Hudba a texty piesní: Róbert Mankovecký
Osoby a obsadenie:
Líška: Henrieta Mičkovicová
Vlk: Miloslav Kráľ
Nif: David Hartl
Ňuf: Martin Kaprálik
Ňaf: Juraj Hrčka
Premiéra 18. marca 2012 v Mestskom divadel Pavla Országha-Hviezdoslava v Bratislave
Mestské divadlo MDPOH sa zameralo na detského diváka. Dôkazom je aj uvedenie veľmi známej a obľúbenej rozprávky Tri prasiatka. Autorom upravenej predlohy a zároveň aj režisérom a tvorcom hudby a textov piesní je Róbert Mankovecký. Režisér sa rozhodol uviesť na javisko poviedku, či skôr bájku ruského autora Sergeja Michalkova, ktorú upravil spoločne s Rastislavom Ballekom. Bolo vidieť evidentnú snahu o vytvorenie dramatickej hry, no napriek tomu bolo na javisku stále cítiť literárnosť vybranej predlohy. Inscenácia preto bola menej rytmická a miestami upadala do monotónnosti, čím zanikali niektoré pekne vystavané momenty.
Celý rozprávkový príbeh je známy aj neznámy. V tejto verzii rozprávky máme okrem vlka aj líšku. Vlk je hlúpy a líška bystrá, prefíkaná. Snaží sa vlka všeličomu naučiť – napríklad správnemu stolovaniu. Tri prasiatka nevandrujú spoločne, ale každé samo. Náhodne sa všetky tri stretnú v lese. Najmladšie sa lesom túla len tak a dve staršie sa vracajú domov z vandrovky. V tomto smere táto verzia príbehu trošku pripomína rozprávku o Budkáčikovi a Dubkáčikovi. Po stretnutí si prasiatka rozprávajú, čo všetko zažili, až sa nakoniec rozhodnú – keďže bývalý gazda ich neprichýli, iba ako klobásky – že si postavia domček. Avšak pohádajú sa, a preto si každé prasiatko stavia domček samo a podľa svojich predstáv. Vtedy nastáva chvíľa, keď na scénu vstupujú vlk a líška. Spoločne postupne prasiatka navštevujú, pretože ich chcú zožrať. Líška však nie je spokojná, že vlk domčeky vždy zničí, pretože mala plán, že v nich ostanú spolu bývať. Prasiatka počas ich hádky vždy utečú a oni ich potom chytajú. Našťastie však nechytia ani jedno. Nakoniec s nimi prasiatka „vybabrú“ a vlk s líškou ostávajú hladní. Najlepšie z celého poučného záveru je, že prasiatka si spolu s líškou a vlkom zaspievajú kamarátsku pieseň.
Režijne je inscenácia postavená na striedaní obrazov pretkávaných piesňami. V závere sa vynorí poučenie o tom, ako sa nám všetky veci, ktoré sa naučíme, raz zídu. Úvod predstaví vlka s líškou. Potom majú prasiatka dlhý výstup o tom, kde všade boli a čo všetko zažili. Každý samostatný výstup je predelený piesňou, ktorá má navodiť atmosféru miesta, o ktorom sa hovorí. Prasiatko Nif bolo v cirkuse, chcelo sa stať slávnym cirkusantom. S jabĺčkami však nežonglovalo, lebo ich vždy zjedlo. Preto ho z cirkusu vyhodili. Druhé prasiatko Ňuf sa chcelo stať námorníkom. Nenaučilo sa však viazať námornícky uzol, preto mu kapitán odplával aj s loďou preč. Tretie prasiatko Ňaf ušlo iba do lesa. Gazda raz ráno prišiel s nožom, a tak sa prasiatko dalo v nohy, aby neskončilo ako klobáska. Všetky prasiatka sú teda plné zážitkov.
Nif Davida Hartla bolo pojašené, ale tvrdohlavé prasiatko, ktoré v sebe nezaprelo cirkusanta. Bolo nešťastné i škriepne. Ňuf Martina Kaprálika bolo nebojácne prasiatko, ktoré ale nemyslelo na to, čo sa stane, keď nepovie pravdu. Obe tieto prasiatka túžili po dobrodružstve, ale ani jedno nemyslelo rozumne, do všetkého sa vrhali po hlave a bez rozmyslu. Preto sa aj navzájom povadili. Každý mal svoju pravdu a každý vedel, aký dom je ten najlepší.
Ňaf Juraja Hrčku bolo smutné prasiatko, ale zato múdre. Juraj Hrčka si jediný zachoval v tejto postave naivnú detskosť. Mal radosť z toho, že je prasiatkom, ktoré nikto nepočúva, ale vždy sa ukáže, že malo pravdu.
Časť so zážitkami je najdlhšia z celej inscenácie, čo vyvoláva monotónny rytmus, ktorý vedie k odklonu od pozornosti diváka. Snaha udržať ju tu však je, a to v spôsobe zobrazenia dobrodružných ciest. Na jednej strane je scéna Pavla Andraška zaujímavá, na druhej strane pôsobí veľmi tmavo, ponuro a postavy v nej zanikajú vizuálne aj zvukovo. V zadnom pláne sú veľké maľované dekorácie znázorňujúce tmavý les. Vytvárajú niekoľko úrovní, s ktorými sa dá hýbať. Najzadnejší panel tvoriaci horizont sa v strede rozdeľuje. Za ním sa potom objavujú miesta, o ktorých prasiatka rozprávajú. A práve tieto „vsuvky“ sú tým najzaujímavejším, čo celá scénografia priniesla, i keď ostávajú statické. Prvý sa v medzere zjaví cirkus, potom more s loďkou a nakoniec kamenný chlievik. Ani tieto nápadité priestory však nezachránia to, že v tomto mieste celá inscenácia akosi stráca na atraktívnosti a dynamike. Dlhé pesničky opakujú už aj tak pridlhé scény. Taktiež veľmi prekvapí úvodná pieseň prasiatok, v ktorej odznie, že príbeh sa práve začína. Avšak inscenácia, a tým pádom aj príbeh, je už v plnom prúde asi 15 minút.
Zaujímavú úlohu v inscenácii zohráva postava líšky, ktorá učí vlka, ako byť prefíkaným. Vlk je totiž veľmi hlúpy, ale jeho hlúposť je veľkým zdrojom komiky. Vlk Miloslava Kráľa má zvláštny tik a niekoľko zaujímavých pohybov, ktoré mu dodávajú jedinečné čaro. Vôbec nevadí, že je hlúpy, práve naopak, je to veľké plus. Kráľ dokázal vytvoriť komického vlka, ktorý asi najviac pobavil detského diváka a vniesol do inscenácie viacej vzruchu a oživenia. Veľmi pekne sa so svojou postavou vyhral. Hral vlka, ktorého sa vôbec netreba báť, pretože je taký nešikovný, až je smiešny.
Henrieta Mičkovicová vytvorila líšku, ktorá je prefíkaná, noblesná, a hlavne na všetko ide rozumom. Avšak jej správanie voči vlkovi je akési zvláštne. Je evidentné, že je z hlúpeho vlka zúfalá, no zároveň s ním počíta aj do budúcnosti. Taktiež sa k nemu správa zle. Rozpráva intonáciou, ktorá prezrádza, že vlka nemá rada, poprípade že má chuť ho sekírovať. Taktiež sa miestami zabúda pohybovať, akoby nevedela, ako má po javisku chodiť. Ale nie je presne jasné, či ide o nemohúcnosť postavy, alebo herečky, ktorá ju stvárňuje.
Eva Farkašová sa pri tvorbe kostýmov evidentne zamerala na bielu farbu, ktorá vyčnievala z tmavej scény. A taktiež na výrazné farebné doplnky. Kostýmy prasiatok boli založené na vypchávkach. Mali na sebe biele nohavice na traky, vyplnené obrovskými bruchami a zadkami, z ktorých trčali zakrútené chvostíky. Ďalej mali pruhované tričká a farebné čiapky kvôli odlišnosti. Nif bol červený, Ňuf bielo-modrý a Ňaf zelený.
Líška bola oblečená trochu prekvapivo, akoby to nemala byť ani postava pre deti, ale pre dospelých. Mala na sebe čierny kožený korzet s krátkou sukňou, čierne sieťované silonky, klobúčik a červeno-oranžový padavý zadný diel šiat, ktorý vytváral dojem chvostu. Trochu pripomínala kankánovú tanečnicu, ktorá prišla o kus sukne. Ukázala príliš veľa a na prvý pohľad nevyzerala ako líška z lesa, ale ako „líška“ z klubu.
Vlk bol odetý v tmavom obnosenom obleku, pričom vrchný diel tvoril akýsi frak. Vlasy mal rozstrapatené do dvoch samostatných cípov, ktoré tvorili dojem odstávajúcich uší. Na rukách mal čierne rukavice bez prstov. Jeho kostým pôsobil najkreatívnejšie, i keď najviac splýval so scénou.
Inscenácia ako celok nedrží pohromade. Jednotlivé kúsky skladačky zaostávajú za inými. Vytvára to dojem neucelenosti a tempo-rytmickej neplynulosti. Niektoré obrazy vyšli lepšie ako tie ostatné. Nie všetko sa vždy dá zachrániť príjemnou, chytľavou hudbou, spevom a okázalými vsuvkami. Netradičný rozprávkový príbeh preto nestrhol až tak, ako mohol. Najviac ho zachraňoval vlk, takže jeho výstupy boli ocenené najväčším ruchom a smiechom. Táto postavička dopomohla celej inscenácii k tomu, aby v závere neupadla do ešte väčšej monotónnosti. Bohužiaľ, prasiatka také veľké sympatie nezískali. Detský divák si z množstva informácií radšej vybral málovravného, ale zato veľmi aktívneho vlka, ako príliš uvravené a uspievané prasiatka.
Zuzana Šnircová
publikované 20. 9. 2012

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.