Bič, ktorý neplieska

Z ľudových textov zostavil: Michal Spišák
Dramaturgia: Uršuľa Ferenčuková
Scéna: Štefan Hudák
Kostýmy: Eva Kleinová
Hudba a korepetície: Peter Vaňouček
Réžia: Michal Spišák
Premiéra 19. novembra 2011 v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene uviedlo ako svoj posledný titul kalendárneho roka autorskú inscenáciu umeleckého šéfa Michala Spišáka s názvom Betlehem. Program k inscenácii uvádza, že ide o predstavenie pohrávajúce sa s motívmi ľudového divadla, ktoré sa inscenátori rozhodli posunúť do súčasného sveta. Z programu sa ešte dozvieme, že režisér inscenácie M. Spišák zostavil scenár z (bližšie neurčených) ľudových textov. Samotný nápad inscenovať v predvianočnom čase príbeh o narodení Krista je pochopiteľne krásnym gestom a zaručenou produkčnou stratégiou. Divadlo J. G. Tajovského však uvádza, že pôjde o konfrontáciu starých hodnôt s novým, súčasným svetom. Poďme sa teda hlbšie zamyslieť, ako si inscenátori s touto výzvou poradili.
Scéna je prázdna. Dominuje jej iba biela, v poslednom pláne zavesená tabuľa. Na scénu vychádza herečka (Dominika Misárová) vo vyzývavom kostýme evokujúcom barovú tanečnicu alebo sekretárku s krátkym bičíkom v ruke. Táto postava Satana stelesneného do ženskej podoby otvára náš súčasný svet. Po chvíľke na scénu vychádza zhluk postáv tlačiacich nákupné košíky. Zaznie zvuk, ktorý ilustruje veľký supermarket. Na bielu zadnú stenu sa (samozrejme) premietne fotografia obchodu s regálmi potravín. Náš súčasný svet je (trojnásobne!) vyjavený. Neskôr sa ocitáme v prítomnosti dvoch anjelov (Daniel Výrostek a Iveta Marcineková), ktorí nás v bielych kostýmoch stojac pred projekciou modrého neba a oblakov presvedčia, že sa predsa len niekde musí udiať zázrak – že i v tomto materialistickom a konzumnom svete existuje akási nenápadná žena, ktorá sa pre túto chvíľu, aspoň na krátko môže stať matkou samotného Boha. Samotný príbeh nie je dôležité opisovať, vystačí si s tradičnou biblickou fabulou – Mária s Jozefom hľadajú strechu nad hlavou, Herodes prikáže vojskám, aby povraždili novorodencov a nakoniec sa Ježiško predsa len narodí. Nechýbajú ani traja králi a pastieri. Pokúsme sa však vystopovať spomínaný konflikt či kontrast medzi tradíciou a jej prepojením na súčasný svet.
Ako som už spomínala, scenár stojí na tradičnej fabule biblického príbehu. Michal Spišák vyberá dialógy z nevystopovateľných zdrojov. Niektoré dialógy sú rýmované, iné nie. Ako to býva v predstaveniach určených detskému divákovi zvykom, činoherné situácie striedajú spievané pasáže. Jazyk je však veľmi zrozumiteľný (i najmenšiemu divákovi) a pre samotnú fabulu postačujúci. M. Spišák sa v zostavenom scenári nepokúša prinášať žiadnu jazykovú komplikáciu, a teda ani žiadnu vnútornú bohatosť či rozmanitosť. Spišákov prepis do „súčasného“ sveta sa uspokojil na rozvrstvenie rozprávania príbehu prostredníctvom plochých, nekonfliktne typizovaných postáv.
Samotný autorský vklad, resp. prepis tradičného príbehu sa tlmočí prostredníctvom dramaturgicko-scénografického ukotvenia v priestore supermarketu, ktorý popisuje názor autorov na súčasný, očividne zlý materialistický svet. Predvianočné šialenstvo v honbe za darčekmi podľa inscenátorov potláča pravú podstatu Vianoc. Toto vymedzenie priestoru však zasahuje iba do života niektorých postáv. Herodes, vojaci i pastieri a králi sú tradičné historické i literárne postavy z biblického príbehu. Tieto postavy neožívajú priamo v obchodnom dome, tak ako napríklad postavy Márie či Jozefa. Ak sa inscenátori raz rozhodnú najznámejší biblický príbeh o narodení Krista posunúť do súčasného sveta, nestačí tento nápad iba ilustrovať v dvoch situáciách, je potrebné domyslieť všetky dramaturgické úskalia, ktoré takéto rozhodnutie prináša. V inscenácii Betlehem stratili tvorcovia dramaturgický kľúč už v prvej tretine, zvolený rámec nedodržali, čím ambiciózne zvolená téma kritiky konzumu nemohla v divákovi, a tobôž už v tom detskom, ani moment rezonovať.
Program k predstaveniu Betlehem nás presviedča, že ide o inscenáciu, ktorá sa hrá s motívmi ľudového divadla. Ľudové divadlo si vždy muselo vystačiť s tým, čo malo. A nemalo toho na prvý pohľad veľa. Inscenácia Betlehem toho tiež moc nemá. Má videoprojekciu, zvuk, hudbu, spev a hercov. Ľudové divadlo je samozrejme široký pojem, pod ktorým si možno predstaviť nielen folklór, ale aj svetskú, až groteskne-divokú zábavu. Ľudové divadlo sa môže stať neživým historickým záznamom. Opak však je a v súčasnom divadle musí byť pravdou! Ľudové divadlo je udalosťou, ktorá sa spája so zábavou a oslavou. Ľudové divadlo je nesmierne bohatý svet hodnôt, ktorý je nutné skúmať, overovať a konfrontovať so súčasným svetom. Ľudové divadlo má najmenej a pri tom chce najviac. Ľudové divadlo je udalosťou pre všetok ľud! Prostriedky, ktorých sa zmocňuje režisér M. Spišák, len veľmi problematicky vychádzajú z takéhoto ľudového divadla.
V inscenácií M. Spišáka funguje isté presvedčenie v priznaní, že sa dívame na divadlo, no i toto presvedčenie sa často nepochopiteľne stráca. Príbeh, ktorý sa pred nami odvíja, sa začína v obchodnom dome. Vystupujú tu postavy, o ktorých sa toho veľa nedozvieme, nielen to, prečo sú na scéne, ale aj to, aké sú alebo o čom rozprávajú. Mária je dobrá, pretože čaká dieťa. Satan je zlý, pretože rozdáva peniaze. Naším cieľom dívajúc sa na ľudové divadlo samozrejme nie je vžívať sa do sveta postáv či do ilúzie prostredia, ale naopak nechať sa unášať fantáziou a svetom príbehu – totálneho živého divadla! V inscenácii Betlehem sa na prázdnu scénu dotlačí asi štyridsať centimetrov vysoké a asi tri metre široké javisko, na ktoré vystúpi postava Herodesa (Michal Ďuriš). Nestráca tento postup zdivadelňovania situácie práve tú najautentickejšiu divadelnosť? Niektorí herci hrajú dve postavy. Námaha, akou sa inscenátori snažia presvedčiť diváka, že nejde o toho istého herca, je až tragická. Alebo typ maskovania v prípade postáv vojakov (kukla na hlave) má pôsobiť komicky? Niektoré výstavby situácií pôsobia svojou plochosťou až výsmešne. Nezamieňajú si autori inscenácie pojem ľudové divadlo za divadlo naivné ba až trápne?
Výtvarné prostriedky, ktoré sa využívajú v inscenácii Betlehem, pôsobia jednotne. O esteticko-emocionálnom umocnení scény sa však dá hovoriť len s prižmúrenými očami. Supermarket, nebo s oblakmi, potom pekelné plamene. Zavesený objekt na zadnom portáli však nechce byť iba estetickým doplnkom vizuálnych informácií, ale aj funkčnou scénografiou. Biela tabuľa je totiž rozstrihaná na niekoľko nepravidelných častí. Tento abstraktný vklad si nemožno vysvetliť nijak inak – iba tým, že slúži na rýchly odchod i príchod herca spoza tejto steny. Toto „kúzlo“ sa však využíva sporadicky. Najviac v „dramatickom“, respektíve rýchlom nástupe postavy Satana. Scénograf Štefan Hudák prináša na scénu objekty, ktorými sú nákupné košíky, pohybujúce a zvuk vydávajúce hračky a takmer v ľudskej veľkosti vyrobený Betlehem. Všetky tieto objekty však opäť iba ilustrujú konzumný svet plný akustického zmätku ľudí, ktorí sú tlačení svojimi nákupnými košíkmi, aby investovali čo najviac. Košík ako divadelný znak sa posunie do inej metafory iba raz, konkrétne v závere, keď sa postava Herodesa ocitne v hypertrofovanom nákupnom vozíku, vo väzení, v ktorom kvôli svojej pahltnosti uviazol ako bezduchý tovar. Scéna inscenácie Betlehem sa nesnaží citovať motívy ľudového divadla a ani z nich nevychádza. Len veľmi ťažko vystopovať, či sa s týmito motívmi hrá alebo nie. Isté princípy by bolo možné uviesť, ale sú veľmi zanedbateľné. Prázdny priestor je pre dejiny moderného divadla zásadným problémom, pretože vytvára permanentný priestor práve pre čosi živé, čo možno nazvať divadlom. Prázdny priestor totiž musí bezprostredne ovládnuť život! Scénografia inscenácie Betlehem sa nás však predovšetkým snaží svojou farebnosťou a naivnými prostriedkami zaujať. Špeciálnou zložkou, ktorú práve prázdna scéna akcentuje, sú kostýmy hercov, ktoré sa rovnako ako iné prostriedky v inscenácii nepohrávajú a ani iným spôsobom nekomunikujú s motívmi ľudového divadla. Kostýmy pôsobia veľmi naivne a lacno, akoby boli iba náhodne nájdené v divadelnom funduse. Príkladom je navonok invenčné spracovanie problému kráľovskej koruny postavy Herodesa. Kostýmová výtvarníčka Eva Kleinová dala postave Herodesa namiesto tradičnej koruny zo zlata okolo hlavy širokú šatku. Tento prvok pôsobí nielen staromódnym, ale aj komickým dojmom. Rovnako neestetické sú aj maskáče u vojakov. Jedine nadprirodzené bytosti anjelov a „Satanky“ majú svoje kostýmy ako nové. Je to komédia? Je to tragédia?
Ako hovorí P. Brook, ľudové divadlo bolo (a stále je) divadlom, ktoré je blízko ľuďom. Najbližšie človeku však stále môže byť iba človek, i keď častejšie možno pri nás stojí nákupný košík. Nákupný košík je chladným, rachotiacim mechanizmom. Žijúce divadlo by malo byť jeho opakom. Dobré divadlo je blízko ľuďom, lebo na počiatku i na konci stojí na jeho čele človek, a teda herec! Spontánne, naivné, plné humoru, tak by sa dalo označiť herectvo ľudového divadla. Toto herectvo môže stáť v konfrontácii s akoukoľvek problematikou súčasného sveta. Herci Divadla J. G. Tajovského sa určite pustili s plnou vervou do inscenovania betlehemského príbehu. Možno nepriniesli bohaté vnútorné svety postáv, to ani nebolo cieľom, priniesli však príbeh. Do akej miery bude tento príbeh živý, závisí aj od nich. Dôležité je na tomto mieste upozorniť na slušnú spevácku vybavenosť niektorých hercov, ktorí sa zmocnili hlavných postáv.
Pri premýšľaní nad kritériami analyzovaného predstavenia Betlehem mi často prichádzal na um jeden zásadný problém, ktorý sa môže stať zlomovým. V náročnejšom a kritickejšom pohľade na predstavenie Divadla J. G. Tajovského Betlehem vyvstáva otázka, aké zvoliť kritériá v hodnotení inscenácie regionálneho divadla. Pre samotný tím inscenátorov sa môže zdať posudzovaná náročnosť vysoká. Jediným možným riešením je konfrontácia. Vynára sa otázka, čím je a čím má byť regionálne divadlo. Do akej miery sa kvalita jeho inscenácií konfrontuje s inými regionálnymi divadlami, alebo naopak s inými súčasnými trendmi. Divadlo sa síce rozdeľuje na dobré a zlé, alebo na to zmysluplné, ale aké hodnoty má uchovávať regionálne divadlo? Alebo aké hodnoty má produkovať, do akej oblasti má investovať svoju energiu, alebo dokonca akým má byť prostriedkom. Má byť regionálne divadlo produkciou ľahkých žánrov? Divadlo, ktoré je vo svojom širokom okolí jediné, nemá konfrontáciu, je vždy navštevované a vždy úspešné. Regionálne divadlo má svojich divákov. Inscenácia Betlehem bola vytvorená v predvianočný čas práve pre detského diváka. Výnimočný zážitok som mala práve z návštevy ranného predstavenia, keď sa v sále zvolenského divadla ocitli tri štvrtiny detí a jedna štvrtina dôchodcov. Deti boli neuveriteľne vzorné, citlivo reagujúce na akýkoľvek podnet, ktorý sa k nim preniesol cez divadelnú rampu. Myslím si, že práve pre takéto deti sa oplatí investovať nabudúce do prípravy vianočného príbehu viac času a tvorivej energie. Veď čo je viac, ako priniesť deťom dva zázraky – divadelný a vianočný – v jednom.
Inscenácia Betlehem zvolenského divadla priniesla divácky úspech. Vystriedalo sa na nej niekoľko stoviek žiakov zo všetkých škôl v okolí Zvolena. Tento úspech je pochopiteľne relatívny – komunikácia tradície so súčasným svetom, bohužiaľ, okrem známeho príbehu o narodení Krista neprináša nič hĺbajúce ani invenčné. Zvolenský Betlehem si dovolím označiť za pra-podivuhodný svet, ešte pra-divnejšej estetiky, ktorý odetý do červenej minisukne, tancujúc na nákupnom košíku, udiera okolo seba bičom, ktorý od začiatku do konca, ani raz poriadne nepleskne.

Jana Mikuš Hanzelová

Jana Mikuš Hanzelová vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Externe pracuje ako redaktorka pre časopis Javisko, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Momentálne najviac času investuje do svojich dvoch splnených snov: malej dcéry a kultúrneho priestoru Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši.