Zo zlého ešte horšie

Réžia: Andrej Kolenčík
Kostýmy: Lenka Sršňová
Hudba: Pjoni
Hrajú: Ján Slovák, Paola Furlanetto, Marek Bartovič, Lukáš Sigmund, Jakub Sigmund, Oliver Šimko, Eva Michalková, Emil Lehota, Nikol Šuplatová, Tomáš Grečko, Karol Čálik
Premiéra: 28. januára 2010 v Štúdiu 12 Bratislava
Nestáva sa asi veľmi často, že je želaním inscenátorov to, aby bola ich inscenácia za hranicou nevkusu, primitivizmu a fušerstva. Sú však prípady a o jednom z nich bude práve teraz reč, kedy sa divák stáva svedkom zámerne zlej, zlej, zlej inscenácie. Plán B z vesmíru je divadelný remake jedného z najhorších filmov, aký bol kedy v Hollywoode natočený. Je to hlúpa, primitívna a amatérska inscenácia! A je presne taká, akú ju tvorcovia chceli mať. Snáď… Inšpirovali sa pritom filmom režiséra Edwarda D. Wooda Jr. z roku 1959 s názvom Plan 9 From Other Space. Podľa tvorcov inscenácie, ako to uvádzajú v bulletine k inscenácii, ide o sci-fi film s naivným scenárom, vybrzdenými dialógmi, topornými hereckými výkonmi, lacnými rekvizitami a tak nemožným záverom, že v lepšom prípade divákov rozosmeje. Plan 9 From Other Space je gýč, trápenie, klišé, ale aj inšpirácia…
Mladí tvorcovia, orientujúci sa primárne na filmové umenie, sa v rámci projektu Mliečne zuby rozhodli svoje nadšenie pre tento čierny bod kinematografie pretaviť do divadelnej inscenácie, ktorá by bola, rovnako ako filmová predloha, zlá. Taká zlá, že po tridsiatich minútach jej trvania zostáva divák v rozpakoch či zatlieskať alebo sa radšej demonštratívne zdvihnúť a hlučne sa dožadovať vrátenia vstupného. Podarilo sa. Áno, priznávam, nikdy som nič horšie nevidela. Naozaj nikdy a naozaj nič. Hoci treba uznať, že s dostatočným odstupom času sa na vec dá dívať aj z iného uhla pohľadu. K nemu sa však dostaneme neskôr.
Sujet inscenácie vychádza priamo z deja filmu Plan 9 From Other Space a pre potreby divadelnej inscenácie ho upravil Lukáš Sigmund. Podľa všetkého, ide o mimoriadne záslužnú činnosť, pretože banalitu, ktorú filmový divák musel trpieť niečo vyše hodiny, Sigmund vtesnal do tridsiatich minút. Slabunký príbeh o krutom vesmírnom experimente, ktorého cieľom je zničiť život na Zemi prostredníctvom nemŕtvych zombie, si však viac času ani nezaslúži. Pretože som nemala tú česť vidieť film Plan 9 From Other Space na vlastné oči, nemôžem posúdiť do akej miery Sigmund rešpektoval scenár filmu a do akej miery sa pustil do jeho skracovania či parodizácie. Isté však je, že film sám osebe je pravdepodobne natoľko bizarne zlý, že radikálne úpravy potrebné neboli. Zrejmý posun však ponúka prepojenie filmu s divadlom.
Plán B z vesmíru využíva viacero filmových projekcií, z ktorých ako jedinej inscenačnej zložky badať schopnosť vytvoriť kvalitnú paródiu. To, že tvorcovia ovládajú techniku filmovej tvorby, vedia odhaliť a identifikovať filmové klišé a následne ho dokážu využiť ako stavebný materiál, je zrejmé na prvý pohľad. Práve vo filmových projekciách sa prejavuje skutočná invencia tvorcov. Časti, keď moderátor mimozemskej relácie v priamom prenose snová plán na zničenie Zeme, alebo vsuvky mimozemských reklám, sú príkladom toho, že paródia sa dá robiť iba vtedy, ak tvorca pozná techniku a ovláda žáner. Stručne by sa dalo povedať, že filmové sekvencie inscenácie vyšli vynikajúco, divadelné katastrofálne. Otázka teraz stojí takto: Bolo cieľom tvorcov to, aby celá inscenácia vyzerala tak dobre ako filmové projekcie alebo tak zle ako zvyšok inscenácie?
Táto otázka je zároveň jasnou definíciou hlavného problému Plánu B z vesmíru. Inscenácia nepochybne chcela byť punkom a provokáciou. Predpokladám však, že nie dobrovoľným faux pas, ako v konečnom dôsledku bola. Dôkazmi sú práve spomínané filmové sekvencie, ale aj niektoré vydarené divadelné časti. Ako príklad výborne poslúži hneď prvá „hraná“ scéna, v ktorej sa na scéne zjaví dokonale lacná kulisa kamiónu a v nej dvaja evidentní neherci pripomínajúci ochotnícke divadlo zo zapadnutej dediny na konci sveta. Pri gestikulácii rozkošne ignorujú existenciu predného skla kamiónu. V tejto časti cítiť nadsázku nad chybami, ktoré robil film. Potom však prichádzajú divadelne, herecky, tempo- rytmicky natoľko nezvládnuté časti, že sa dá len ťažko predpokladať zámer. Najmä, keď sú zúfalo zlé divadelné oživovania mŕtvol a súboje s mimozemšťanmi prekladané dobrými a vtipnými, hoci naoko amatérskymi, filmovými sekvenciami. Tvorcom sa nielenže podarilo urobiť remake najhoršieho filmu všetkých čias, ale dokonca sa im podarilo urobiť jeho druhú či tretiu mocninu. Ak mali o niečo podobné záujem, potom im gratulujem a ľutujem len výšku vstupného. Ak ale chceli, aby bola ich inscenácia paródiou, tak ako sa to dialo vo filmových scénach, potom je dôležité, aby si do budúcej práce uvedomili, že aj divadelná paródia a recesia musí byť postavená na pevných základoch poznania techniky.
Rozoberať jednotlivé zložky inscenácie bude v prípade Plánu B z vesmíru trochu problematické, pretože sa dá len ťažko hovoriť o fungujúcom celku. Predpokladám, že režisér Andrej Kolenčík pracoval na tvorbe inscenácie viac menej intuitívne a do veľkej miery rozhodoval o výslednom efekte predovšetkým s prihliadnutím na dôležitosť filmovej predlohy. Réžia, rovnako ako všetky ostatné zložky, bola statická, neinvenčná, budovala (zámerne?) insitné mizanscény a v podobnom duchu podporovala aj herecké výkony.
Oceniť treba vtipné typové obsadenie hercov do jednotlivých postáv. Pri troche dobrej vôle boli niektoré záblesky herectva predsa len vtipné. Predovšetkým Lukáš Sigmund ako závozník a zároveň nelogický deus ex machina celého príbehu si svoju postavu evidentne vychutnával. V jeho hraní bolo aj napriek chceným nedostatkom vidieť to, čo inak chýbalo celej inscenácií. Nadhľad. Vďaka nemu sa jeho konanie premieňalo na humor.
Ostatné herecké výkony inscenácie zostali visieť v tom vzduchoprázdne, ktoré Plán B z vesmíru chcel vytvárať a vytváral.
Pravdou je, že Plán B z vesmíru je unikátna inscenácia. Ide len o to, či jej „unikátnosť“ bude divák ochotný prijať.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.