Živý Sen

Dramaturgia: Z. Bírešová
Réžia: M. Vajdička
Scénografia: O. Zachar
Kostýmy: G. Paschová
Produkcia: L. Bartošíková, L. Görfölová
Hrajú: P. Havasi, M. Mayinga Ngveve Lukama, J. Ďuriš, P. Brajerčík, A. Sabová, I. Kubáčková, M. Viskup, M. Režný, C. Tarrová, M. Šalacha, I. Petro
Premiéra: 15.novembra 2010, Divadlo Lab Bratislava
Shakespearova hra Sen noci svätojánskej ani po štyroch storočiach od svojho vzniku nestratila nič na svojej príťažlivosti. Netreba zdĺhavo pripomínať, že príťažlivosť je daná kombináciou humoru, poetickosti, erotickosti, mágie, príťažlivej zápletky, dynamiky z nej vyplývajúcej a Shakespearovej geniality, ktorá dokázala všetky atribúty skombinovať do kompaktného celku. Sen noci svätojánskej už za svoju existenciu prešiel snáď všetkými možnosťami zobrazenia a interpretácie. Od inscenácií, v ktorých lietali živé svätojánske mušky, cez využitie akrobacie, žonglovania a cirkusových čísiel, až po zasadenie deja do „magického“ lesa v blízkosti diaľnice. Na nekonečný zoznam snových inscenácií sa pripísal i študentský Sen noci svätojánskej, ktorý v réžii Michala Vajdičku uviedlo Divadlo LAB.
Na rozdiel od vyššie spomínaných slávnych inscenácií, študentský Sen si nenárokuje na prelomovú interpretáciu, nezvyčajné zobrazenie či brilantné výkony. Ambíciou tejto inscenácie je priniesť divákovi kvalitne vybudovanú komédiu dokazujúcu, že Shakespeare je stále aktuálny autor a že herci a herečky absolvujúci štúdium herectva tvoria disponovaný a nadaný ročník. Všetky tieto skromné, no nie nemalé ambície spĺňa a divák tak má možnosť vidieť zdravú, kvalitnú, dynamickú a vtipnú inscenáciu.
Už výber šťavnatého prekladu Ľubomíra Feldeka z roku 1994 je predpoklad toho, že inscenácia nezostane v rovine historickej či rozprávkovej, ale pokúsi sa o istý presah do súčasnosti. Režisér Michal Vajdička spolu s dramaturgičkou Zuzanou Bírešovou zvolili v tomto zmysle nenáročnú koncepciu, ktorá sa súčasnosti dotýka vonkajšími znakmi. Súčasné, civilné kostýmy, časté využívanie mobilných telefónov či pritvrdený slovník (najmä čo sa remeselníkov týka). Nejde tu o žiadne prevratné a nevídané presahy, ale skôr o ďalšie potvrdenie faktu, že Shakespearovo dielo je živé, žijúce a neuveriteľne pružné. Aj vďaka tomu sa tvorcovia poľahky a elegantne vysporiadali s niekoľkými personálnymi problémami. Z tesára Väzby sa celkom prirodzene stala Slečna Väzba a rovnako prirodzene pôsobí aj spojenie paralelných svetov kniežacieho dvora a sveta škriatkov a víl. Tá istá trojica hercov tak hrá postavy Filostrata – Puka, Thesea – Oberona a Hippolity – Titanie. Aktualizácia prostredia, v ktorom sa inscenácia odohráva, tak celkom „znormálnila“ aj fakt, že do dvojitej úlohy Titanie a Hippolity bola obsadená exotická Mara Mayinga N´Gueve Lukama. Napokon, vo svete víl a škriatkov je dovolené všetko, presne tak isto, ako v dnešnom multikulturálnom svete.
Inscenácia sa začína symbolickým čarovaním Puka. Ten sediaci v strede neutrálneho priestoru hrá na vínový pohár. Toto pískanie privoláva hercov a herečky inscenácie, ktorí prichádzajú ku svojim kostýmom prichystaným na podlahe javiska. Chrbtom k divákom sa náhlivo prezlečú do kostýmov, a tým  začnú svoj bezmála trojhodinový maratón. Toto označenie rozhodne nie je náhodné. Herci a herečky majú v inscenácii Sen noci svätojánskej naozaj neľahkú úlohu neustálej aktivity. Tá vychádza jednak z aktívnej komiky, ktorá je daná samotným Shakespearovým textom, a jednak čistou režijnou koncepciou, ktorá do centra pozornosti kladie hereckú aktivitu a hercov ako takých.
V tomto smere treba hovoriť o prajnej zhode okolností, že režisér Vajdička mal možnosť spolupracovať s ročníkom herecky nanajvýš disponovaným, schopným cítiť a vytvárať humor. Predovšetkým výborné obsadenie štvorice mladých Aténčanov, ktorí sa prostredníctvom čarovnej byliny, v inscenácii zamenenej za biely prášok, dostávajú do otočených profilových vzťahov. Rovnakú aktívnu komiku sa podarilo vyťažiť aj u remeselníkov, ktorí v inscenácii získali ešte ďalšiu dynamickú pomôcku – bicykle. Práve vďaka nim herci stvárňujúci remeselníkov predvádzali neraz krkolomné akrobatické kreácie. Najslabším hereckým článkom inscenácie sa tak stali herci fungujúci v už spomínaných dvojitých úlohách. Najmä Titania / Hypplolita stvárňovaná tmavou Marou Mayinga N´Gueve Lukama mala značné herecké rezervy. Našťastie v jej prípade má stopercentnú dominanciu je vzhľad a osobné čaro, takže divák má pri sledovaní jej výkonu aspoň silný estetický zážitok. A to tiež nie je málo.
Naopak, výnimočné potešenie zo skvelej hereckej práce (nielen vo vizuálnej podobe) má divák pri sledovaní Kuba Klba Martina Šalachu. Šalacha je herec disponujúci presvedčivým komickým potenciálom. V mnohých nuansách svojho prejavu, predovšetkým po Klbovej premene na somára, pripomína naturelom herectva Jozefa Kronera. Rovnako presvedčivé bolo aj herectvo jeho remeselníckeho kolegu Ruda Hoblíka v podaní Mariána Viskupa, ktorý dokázal vybudovať postavu večne opitého hlupáka bez stereotypného karikovania dedinských alkoholikov. Napokon, celá štvorica remeselníkov fungovala ako dokonalé klaunské číslo. Drsný humor bol presvetľovaný ich ľudským prístupom k postavám a obohacovaný neraz až akrobatickými kúskami s ich hlavnými rekvizitami – bicyklami. Tie splnili svoj účel predovšetkým v časti, keď remeselníci hrajú tragédiu o Pyramovi a Tisbe. Tu sa na bicykloch nielen jazdí, ale aj stojí, a Marián Viskup tak niekoľko minút balansuje na nebezpečne vratkom „podstavci“.
O pohybovo náročné herecké kreácie nemali núdzu ani predstavitelia štvorice mladých Aténčanov, ktorí napokon stoja v centre zápletky Shakespearovej hry. Všetci herci disponujú nespochybniteľným komickým nadaním tak v rovine slovnej, ako aj aktívnej komiky, dominantné miesto predsa len prislúcha Ivane Kubáčkovej. Mladá herečka interpretuje Helenu ako nemotornú, miestami vulgárnu, a predovšetkým nesmierne dotieravú dievčinu. Vynikajúco jej k tomu pomáha aj kostým Gabriely Paschovej. Kratulinké čierne šaty by mali vyzerať vyzývavo, no pretože sa Helene neustále vyhŕňa sukňa, pôsobí tento odev a celé Helenino „vyzývavé“ správanie skôr trápne a asexuálne. Jej Helena si je všetkých svojich chýb vedomá, no nemá silu s nimi bojovať. V časti, keď sa v očiach Demetria a Lysandra premení zo škaredého káčatka na labuť, tak má jej nedôvera voči prudkému záujmu o ňu výrazné opodstatnenie. Hermia – Andrea Sabová zostáva máličko zatienená výraznou kreáciou Ivany Kubáčkovej. I tak v priebehu inscenácie prichádza k situáciám, keď sa z jemnej a čistej Hermie stáva karikatúra hysterickej ženy. Herci Juraj Duriš ako Lysander a Peter Brajerčík ako Demetrius sú si vzájomne rovnocennými partnermi. Typová rozdielnosť subtílneho Lysandra a mužného Demetria hrá ich prekáraniu a súpereniu o srdce raz jednej, potom druhej dievčiny v prospech.
Ako už bolo povedané, inscenácia pokladá za prvoradú zložku herectvo a ostatné zložky sa mu podriaďujú. Tak je to aj v prípade scény Ondreja Zachara a kostýmov Gabriely Paschovej. Zachar vytvára pre inscenáciu priestor moderný a zároveň rešpektujúci kánon Shakespearových inscenácií. Vymedzením hracieho priestoru formou štvorcového priestoru sa scénografia dobrovoľne priznáva k minimalizmu otvoreného priestoru. Okrem zavesenej hojdačky, do ktorej ide Titania v záplave kvetov spať tesne predtým, ako ju Oberonovo čaro zblíži s Kubom premeneným v somára, nevyužíva inscenácia žiadne iné priestorové rekvizity. Vďaka tomu sa herci slobodne pohybujú po celom priestore a ich akcie nie sú limitované žiadnym konkrétnym priestorom.
Kostýmy Gabriely Paschovej dostali vo svete ľudí len málo priestoru pre kreativitu. Súčasnú, civilnú koncepciu réžie však vedela využiť vo svoj prospech a jej výber oblečenia sa stal v niektorých prípadoch viac ako len kultivovaným spôsobom, ako obliecť herca. Už spomínaný, vynikajúco fungujúci kostým Heleny alebo Demetriov odev šviháka, ktorý si potrpí na to, aby v očiach staršej generácie vzbudzoval dôveru, fungovali nielen ako odev, ale ako charakterotvorný činiteľ. Viac priestoru na kreativitu získala scénografka vo svete škriatkov a víl. Biele odevy z elastickej látky zvýrazňujúce sexualitu, potláčajúce identitu, vytvárali dojem akýchsi lariev alebo zárodkov. Výnimku, samozrejme, tvorili Titania, Oberon a Puk, ktorí aj napriek „uniforme“ bielej farby identitu nestrácali.
Sen noci svätojánskej uvedený v Divadle LAB v réžii Michala Vajdičku je živým a plnokrvným dôkazom toho, že Shakespeare nestráca na svojej aktuálnosti nič ani dnes. Zároveň je dôkazom toho, že najlepšie veci sú zvyčajne postavené na jednoduchých a zdravých základoch.
Soňa Smolková

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.