… že sme!

Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Scéna a kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Vladislav Šarišský
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Réžia: Roman Polák
Účinkujú:
Pokušiteľ: Ľubomír Paulovič
Ľudovít Štúr: Robert Roth
Jozef Miloslav Hurban: Tomáš Maštalír
Michal Miloslav Hodža: Ľuboš Kostelný
Lajos Kossuth: Ján Koleník
Kornélia Kellnerová-Hodžová: Ingrid Timková
Anička Jurkovičová: Barbora Andrešičová a. h.
Adela Ostrolúcka: Dominika Kavaschová
Mária Pospíšilová: Dominika Žiaranová
Bedřich Bloudek: Ján Gallovič
Bernard Janeček: Branislav Bystriansky
František Zach: Štefan Bučko
Klavirista: Vladislav Šarišský
Pri nedávnom krste knihy Úskalia a slasti jazyka jej autor, filmológ a kultúrny publicista Pavel Branko poznamenal, že slovenčina už nemusí bojovať o holú existenciu. V mnohých ohľadoch si môže dovoliť vzdať sa purizmu a prijímať termíny z iných jazykov, opustiť obranný postoj. V tejto súvislosti sa zdá takmer neuveriteľné, že neuplynuli ešte ani dve storočia od čias, keď sa po slovensky hovorilo iba v chudobných dedinských domácnostiach a v nepočetných krúžkoch vzdelancov, ktorí sa rozhodli bojovať za to, aby bola slovenčina, a s ňou aj slovenský národ, rovnoprávnym partnerom ostatných európskych národov a jazykov. Osudy týchto národných buditeľov, vedených Ľudovítom Štúrom, sa tak samozrejme stali významnou časťou moderných slovenských dejín a nečudo, že v roku dvojstého výročia Štúrovho narodenia si ich pripomenulo množstvo národných kultúrnych a spoločenských inštitúcií.
Slovenské národné divadlo sa rozhodlo prispieť k oslavám uvedením novej hry Karola Horáka, ktorý patrí k absolútnej špičke súčasných slovenských dramatikov. Jeho hra Prorok Štúr a jeho tiene sa viac ako podrobnostiam dobových diskusií o podobe spisovnej slovenčiny venuje spoločensko-politickej úlohe štúrovcov v revolučných meruôsmych rokoch a ich neľahkým súkromným osudom.
Základné a stredné vzdelanie som získala mimo Slovenska, a tak sú moje vedomosti o Štúrovi a štúrovcoch veľmi kusé. Na druhej strane viem aj vďaka tomu dobre posúdiť, či a ako inscenácia Prorok Štúr… plní úlohu nástroja alternatívnej školskej výučby. Lebo, nerobme si ilúzie, školská mládež býva pri podobných projektoch významným adresátom.
Z tohto hľadiska môžem inscenáciu iba pochváliť. Získala som dobrý prehľad o priebehu všetkých troch vojenských výprav, ktoré štúrovci počas revolučných rokov 1848/1849 zorganizovali s vidinou oslobodenia Slovenska od maďarskej nadvlády; o tom, čo ťaženiam predchádzalo, aj o neradostnom osude štúrovcov po ich neúspechu. Občas síce postavy hovoria trocha ako učebnica (Adela Ostrolúcka: Liberté – Égalité – Fraternité. Sloboda – Rovnosť – Bratstvo. Myšlienky francúzskej revolúcie sú i po päťdesiatich rokoch v Európe stále živé.), a občas jedna druhej hovorí to, čo tá druhá už dávno musí vedieť (Štúr Adele o Aničke Jurkovičovej: Je to jedna z prvých slovenských herečiek. Doteraz hrali u nás na javisku ženy iba prezlečení chlapci ako u Shakespeara.), prevažne sa však autorovi podarilo zaobaliť fakty, ktoré potreboval dostať k divákom, do živého a nenúteného dramatického dialógu. Čo je však najdôležitejšie – Horák nie je ideológ, ale umelec, a tak mu spod pera nevychádza Štúr a jeho družina ako zbor neohrozených rekov, ale ako rad rozporuplných osobností s niekedy veľmi diskutabilnými názormi, Štúra nevynímajúc. Túto „osvetu“ pokladám za najväčšiu hodnotu Horákovej hry aj Polákovej inscenácie.
Niežeby bol Horák prvým (spisovateľom či literárnym vedcom), kto Štúra a štúrovcov pozbavuje aury nadpozemských hrdinov – napríklad hra Jany Juráňovej Misky strieborné, nádoby výborné, ktorej uvedením si štúrovské výročie pripomínajú v bratislavskom Štúdiu 12, tiež nevykresľuje štúrovcov práve lichotivo (vzťah Štúra a Adely Ostrolúckej však Horákova hra poníma predsa len dobovo konvenčnejšie). Zatiaľ čo Juráňovej text sa sústredí na strhávanie pozlátky z citového a rodinného života národných velikánov, Horákov text je najcennejší a najzaujímavejší tam, kde stavia vedľa seba politické postoje Štúra a jeho protivníka Lajosa Kossutha. Ich tri slovné súboje, umiestnené na začiatku, v druhej tretine a na konci hry, boli pre mňa dramatickými aj intelektuálnymi vrcholmi inscenácie.
„Slovenčinu?! Na to teraz zabudni! Aká slovenčina? V každej doline Horného Uhorska sa hovorí iným nárečím. Aká jednotná slovenčina?! … nejaký Bernolák určil západoslovenské nárečie, Kollár presadzuje češtinu, je vás dohromady zopár vzdelancov a ani na tom sa neviete dohodnúť. To nemá význam. Ak sa má náš svet revolučne zmeniť, musí sa rozdrobené Uhorsko politicky zjednotiť.“ – zdôrazňuje liberál Kossuth svojmu kolegovi, poslancovi Štúrovi na Uhorskom sneme. U Horáka je vodca maďarského povstania proti Habsburgovcom postavou, s ktorou sa ťažko nedá aspoň čiastočne súhlasiť. Jeho plány na občianske usporiadanie spoločnosti ho radia medzi moderných politikov dvadsiateho storočia („Sloboda tlače. … Rovnosť pred zákonom, národná garda, všeobecné zdanenie, zrušenie urbára, rovné súdnictvo, národná banka … prepustenie politických väzňov...“). Pravda – národnostne osvietený nebol, predstavu akejkoľvek samostatnosti Slovákov, ale aj ostatných slovanských etník v Uhorsku absolútne odmietal – no v tomto mal značné rezervy aj sám Štúr. V snahe nájsť silu, ktorá by zaručila národnostne utláčaným Slovanom ich práva, sa pozeral smerom na východ – a monológ z jeho spisu Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorým sa hra končí, je blúznením o Rusoch ako zjednotiteľoch „pod vládou ruského samoderžavia a jeho pravoslávneho náboženstva. Jeden ruský jazyk pre nás všetkých…“. „Chceš sa spojiť s tými Aziatmi?!“ – pýta sa na inom mieste Kossuth svojho protivníka, a neskrýva zdesenie.
Štúr a Kossuth v strhujúcich debatách ako keby vzájomne zrkadlovo odrážali svoju zaslepenosť. Ako ľudia, typy osobností sú si zarážajúco podobní: obaja nezištne horia za svoje ideály, a obaja na ne tvrdo doplatia (Štúr spoločenským ponížením a izoláciou, Kossuth vyhnanstvom). Tak, ako sú v hre Kossuth a Štúr rovnocennými partnermi, sú nimi na javisku Ján Koleník a Robert Roth; obaja dôrazní a zreteľní, výbušní, vášniví aj ľadovo ostrí. Pri vzájomných zrážkach dychčia, tlačia slová cez stisnuté zuby ako pri namáhavom zápase. Keďže sa pred očami divákov zrážajú dve osobnosti, z ktorých má každá svoju obhájiteľnú pravdu, ich konflikt sa vlastne prenáša do mysle diváka. Tak by mala fungovať každá dráma.
Robert Roth ako Ľudovít Štúr má však vďaka miestu jeho postavy v inscenácii oproti Koleníkovi predsa len väčší priestor predviesť aj iné výrazové polohy. Okrem tej bojovnej, heroickej nám nastavuje tiež štipľavo hašterivú tvár (taký býva zoči-voči Adele Ostrolúckej; aj s ňou často polemizuje, niekedy i intelektuálne súťaží, na rozdiel od diskusií s Koleníkovým Kossuthom tu však akosi chýba vášeň), keď ide o postup boja za národnú vec, vie byť zasa stelesnená ustaranosť. A nebol by to Robert Roth, keby sme napriek sugestívnemu vykresleniu vnútorného pátosu postavy, oddanosti idei až do sebazničenia, nezačuli v jeho interpretácii i stopy akéhosi šibalstva, nevážneho pohľadu na svojho hrdinu, ktorý sa ako podtón mihne vo chvíli vybičovaných emócií: napríklad keď vrcholne znechutený Ľudovít bolestne zajačí slovo MAČKOPES, ktorým označuje slovakizovanú češtinu.
Tri ženy späté s trojicou Štúr – Hurban – Hodža, čiže Adela Ostrolúcka, Anna Jurkovičová a Kornélia Kellnerová-Hodžová, dopĺňajú portrét hlavných hrdinov o ich súkromnú stránku. Dominika Kavaschová ako Adela je hrdinka celkom súčasného strihu, ani trocha poslušná, ani trocha úzkostlivo formálna. Len takú osobnosť Štúr nie je schopný potlačiť silou svojho do seba zahľadeného patetizmu. Barbora Andrešičová podala ako Anička Jurkovičová-Hurbanová profesionálny a kultivovaný výkon, no keď si vybavím, čo predvádza na doskách nitrianskeho divadla ako Dani v Palmetshoferovom Hamletovi, ako keby som videla len tieň. Ingrid Timková má ako herečka dar upokojiť, zintenzívniť atmosféru na javisku aj v hľadisku. Ako Kornélia Hodžová znáša údel manželky duševne krehkého, postupne stále viac zlomeného Hodžu (Ľuboš Kostelný) s tichou rozhodnosťou. S postupujúcim tlakom nepriaznivých životných okolností pridáva na dôraze: šľachy na krku sa napínajú, predlžujú sa tiene pod výraznými lícnymi kosťami. Keď sa potrebuje jasne vyjadriť, dlhé kostnaté predlaktia zakončené nápadne dlhými prstami stáča oproti sebe, ako keby medzi nimi stískala neviditeľnú vzdorujúcu hmotu. Na konci javiskového života na jej skúšanej postave badať únavu; prezrádzajú ju poklesnuté plecia. „Tancujeme,“ iba vydýchne a namiesto čo by sa držala v malebnom, hrdom tanečnom postoji, z posledných síl vláči ubitého manžela ako bábku parketom.
Rovnako unavene, takmer bezvládne pritancuje na javisko dvojica manželov Hurbanovcov. Dramatikovo „dievča pre všetko“, postava Pokušiteľa v technicky i inak veľmi neuspokojivom podaní Ľubomíra Pauloviča, im podáva divadelný púder, obidvaja si pred divákmi poprášia vlasy a začnú hrať starcov. Pokušiteľ im postupne dáva do rúk košieľky rôznej veľkosti, pri ktorých zaznievajú mená Hurbanových mŕtvych detí a javiskom sa ozýva stále silnejšie: PREČO?
– A sme pri režijnej, mizanscénickej stránke, pri divadle ako umení, ktoré ma uspokojilo oveľa menej, ako „osvetovo-vzdelávacia“ stránka inscenácie. Čím viac mám toho ako divák za sebou, tým horšie znášam javiskové klišé; najmä tie na prvý pohľad „oduševnené“, ako vystrihnuté z nejakého začiatočníckeho workshopu o „poetickom javiskovom znaku“ či „práci s rekvizitou“. Preto ma tanec ako symbol partnerského putovania životom či šaty a šatôčky zastupujúce dávno mŕtve ľudské bytosti spoľahlivo znechutia, ba aj trochu urazia pri predstave, že si niekto vážne myslí, že na tieto fúzaté divadelné postupy emocionálne „skočím“. Zvláštnou (nezamýšľane) komickou kapitolou mizanscény tejto inscenácie je potom aranžovanie bojových výjavov z vojenských výprav. Na takmer prázdnej Čaneckého scéne je v pozadí skoro po celej šírke šikmo postavená biela stena. V čase bitky sa pred ňou „zhromaždia“ traja hlavní hrdinovia plus ďalší traja (Ján Gallovič, Branislav Bystriansky a Štefan Bučko) hrajúci povstaleckých dôstojníkov, a aby vyzerali ako „dav“, na presvietenom plátne za nimi sa mihajú siluety s puškami. Herci v čiapkach s chocholmi a so starými puškami v rukách behajú sem-tam v rytme burácajúceho klavíra Vladislava Šarišského; do toho Paulovičov Pokušiteľ vykrikuje bojové pokriky a heslá, ktoré zmnožuje echo: „Pááľ! – Preboha, padlo niekoľko kyrysníkov!“ Klavír ďalej búri, svetlo na scéne silno bliká ako pri použití stroboskopu, herci s flintičkami prežívajú markírovaný boj. Revú, ruky s puškami trčia do vzduchu. Paulovičov Pokušiteľ hádže na zem hromadu čiernych kabátov, ktoré predstavujú padnutých v boji… Načo je toto všetko potrebné? Vážne nevie súčasné divadlo vyjadriť virvar boja a tragédiu obetí elegantnejším, invenčnejším spôsobom?
Slová v titulku tohto článku sa na javisku neustále vracajú. „Sme“, ale aj „boli sme a zasa budeme“ (ako svetielko nádeje v období Bachovho absolutizmu), to je pevný odkaz na unikátny a neopakovateľný čin slovenských národovcov, ktorý Horákova hra Prorok Štúr… komentuje štýlovo suverénnym, autentickým spôsobom. Škoda len, že podobný prístup nezvolil aj režisér Roman Polák pri tvorbe rovnomennej divadelnej inscenácie.

Martina Ulmanová

Martina Ulmanová vyštudovala žurnalistiku na Karlovej univerzite v Prahe a divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Viac ako dvadsať rokov pôsobí ako slovenská redaktorka českej revue Svět a divadlo. Na Slovensku stála pri zrode časopisu Divadlo v medzičase, roky pracovala v dramaturgickej rade festivalu Divadelná Nitra. Od roku 1998 pracuje na Edičnom oddelení bratislavského Divadelného ústavu. Za najlepšie obdobie svojej profesionálnej kariéry pokladá pôsobenie v týždenníku Kultúrny život (1990–1993) pod vedením šéfredaktora Ivana Štrpku.