Zaručený autor, neošúchaný titul

Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Laco Adamik
Scéna: Milan David
Kostýmy: Jana Hauskrechtová
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Dramaturgia: Lenka Horinková
Premiéry 16. a 17. októbra 2009 v Štátnej opere Banská Bystrica
Zatiaľ čo dve väčšie slovenské operné scény v ostatných piatich rokoch z javiskového dedičstva Giuseppe Verdiho omieľali Trubadúra a Maškarný bál, menšia Štátna opera v Banskej Bystrici otvorila najnavštevovanejšiemu autorovi širšie pole. V roku 2005 sa popasovala s Attilom a najnovšie siahla po Simonovi Boccanegrovi. Robiť verdiovskú dramaturgiu je tiež umenie. Skryť sa za atraktívne skladateľovo meno na plagáte a kalkulovať že „zaberie“ je trocha banálne a vo svete sa to nenosí. Otvorenie závor ohraničujúcich strednú tvorivú periódu Verdiho nie je v našich pomeroch celkom bez rizika. S výnimkou Nabucca to chce istú dávku odvahy. Diváckou „tutovkou“ nie je ani Simon Boccanegra, skomponovaný ešte pre Maškarným bálom (1857) a revidovaný po 24 rokoch, v záverečnej fáze Verdiho tvorby. A prečo ? Jednoducho, slovenské publikum – vrátane bratislavského – verí väčšmi v hity než v utajenejšie hodnoty. Smutné, ale pravdivé konštatovanie.
Staviť na neošúchaný titul, ktorý v slovenskom teréne nezaznel takmer štvrťstoročie, znamená „poistiť sa“ zaujímavým naštudovaním. Takúto ambíciu Bystričania mali a preto za režisérsky pult pozvali renomovaného slovensko-poľského režiséra Laca Adamika. Slovenský rodák, absolvent filmovej réžie na pražskej AMU, začal svoju profesionálnu kariéru pred 37 rokmi v Poľsku. Cez televíziu, film a činohru sa prepracoval k postu hlavného režiséra krakovskej opery a pravidelne spolupracuje aj s varšavskou scénou. Do Banskej Bystrice prišiel s predstavou neočariť fotografiou historického Janova, ale na podklade nadčasových obrazov upútať drámou komplikovaného človeka – piráta, politika, otca. Silných spolupracovníkov našiel v českom scénografovi Milanovi Davidovi a kostýmovej výtvarníčke Jane Hauskrechtovej. Práve vizuálna stránka, situačná impresia a zmeny v atmosfére deja v úzkej nadväznosti na hudbu a text, boli dominantnými znakmi inscenácie. Už scéna prológu (polkruhový, jemne zrkadlový horizont s obchvatom a bodovými svetlami) navodila náladu tajomného dusna s politickým podtextom. Impresionistický orchestrálny úvod k 1. dejstvu inšpiroval tvorcov k čistej scéne s modrozeleným pozadím a projekciou mora v obrazovom výreze. Svetlá a farby vytvárajú v celom predstavení kontrasty a vtláčajú do toku deja dramatické napätie. Podobne kostýmy majú zreteľný farebný rukopis (čierne, červené, bielo-zlatisté), sú vkusné a štylizované tak, aby prepájali historickú väzbu s nadčasovosťou.
Ak v niečom pôsobí inscenácia nedopracovane, tak je to skôr individuálne profilovanie postáv a nepatrný sklon k ilustrácii. Protagonisti sa v modelovaní postáv občas museli spoľahnúť na vlastné skúsenosti a intuíciu. Pokiaľ by im režisér ráznejšie odňal zbraň patetického gesta a spresnil aranžmány, bol by účinok ešte väčší. Zavše bolo priveľa pohybu (v prológu zmätené pobehovanie zboru a vyskakovanie dievčat), objavili sa prvky ilustratívne (objavenie mŕtvej Márie) , no na druhej strane ponúkla inscenácia aj celý rad nápadito vystavaných obrazov s viacúčelovými scénografickými prvkami. Nie je ľahké na malom javisku vyčariť ilúziu masového výjavu (scéna senátu s majstrovským svietením ) a to sa Adamikovmu tímu podarilo. Podobne presvedčivo vyšiel aj záver opery s pravdivo nepatetickým umieraním titulného hrdinu.
Domáci verdiovský dirigent par excellence a zároveň šéf opery Marián Vach prenechal hudobné naštudovanie Igorovi Bullovi. Je pochopiteľné, že treba rozdeliť prácu, avšak táto voľba nebola najšťastnejšia. Bulla má svoje silné stránky v iných sférach, talianska opera k nim však rozhodne nepatrí. Vystavať partitúru Simona Boccanegru neznamená len určiť si základné tempá a dynamiku, „oddirigovať“ ju, ale najmä naplniť obsah hudby. Je to partitúra značne prekomponovaná, má súvislé úseky s vnútorným vývojom, agogickými nuansami a vibráciou emócií. Treba ju precítiť, vypointovať lyriku a drámu, dodať jej špecifické farby. Možno vlastným pocitom je Igor Bulla na pulze Verdiho hudby, nedokáže ju však sprostredkovať publiku, chýba mu sila inšpirácie a dar vydolovať z inštrumentalistov a vokalistov aj skryté rezervy.
V dvoch premiérových večeroch sa predstavili obe alternujúce zostavy, pričom táto recenzia sa týka druhej premiéry. Ako celok vyznela po vokálnej stránke veľmi dobre, stretli sa v nej hlasy s výraznou farbou a dramatickým nábojom, ktoré dokázali kompenzovať vágnosť hudobného naštudovania. Titulnú úlohu stvárnil domáci barytonista Zoltán Vongrey, ktorý má s verdiovským repertoárom bohaté skúsenosti. Po období kolísavých výkonov sa v postave janovského dóžu vrátil do svojej vrcholnej formy, navyše primárne hlasové danosti skombinoval s výrazovým a psychologickým prepracovaním komplikovaného partu. Vongreyho barytón má dostatok sily, kovu a energie, aby vyklenul dramatické hroty roly, no našiel aj potrebnú dávku pokojnej kantilény a dynamických odtieňov na vyjadrenie emocionálnych stavov. Obavy, že po vervne, až veristicky poňatom úvode mu ubudnú sily na dominantné pasáže, rozptýlil rovnako veľký duet s Ameliou, ako aj scénu senátu v závere prvej časti. Len najvyššie tóny boli mierne forsírované. V poslednom dejstve zaujal dramatický duet s Fiescom a dojemne stvárnená scéna smrti. Zatiaľ čo Zoltán Vongrey nečakane prekvapil, hosťujúci Jozef Benci z Opery SND ako Fiesco opäť potvrdil, že je jediným slovenským dramatickým basistom disponujúcim sonórnymi hĺbkami. Dnes už nevyužíva len prieraznosť a objem hlasu, ale čoraz viac zušľachťuje kantilénu, zmäkčuje vedenie tónu (tu ešte sú isté rezervy) a vkladá ho do služieb výrazu. Farebne tmavým basom, s črtami démonickosti, ale aj tepla a citu, vymodeloval v našich pomeroch takmer vzorovú verdiovskú kreáciu. Hlboké mužské hlasy do tretice: Martin Popovič ako Paolo. V dramatickom výraze veľmi intenzívne vymodelovaná postava s vynikajúcimi výškami, no aj s malými nepresnosťami v intonácii.
V sopránovom a tenorovom parte sa objavili nové hlasy. Po odrieknutí Márie Porubčinovej hľadalo vedenie divadla náhradu v českom prostredí a našlo ho v mladej sólistke libereckej opery Gabriele Kopperovej. Vizuálne pôvabná a dievčensky vierohodná Amelia Grimaldi je vybavená rezonančne bohatým, už dnes mladodramatickým sopránom. Jej hlavným problémom nie je ani tak istá tvrdosť hlasu, ktorého kovový lesk je zároveň príťažlivý, ale jeho technické nedopracovanie. Z neho pramenilo priveľa intonačných kazov (nielen celá vstupná ária) a občasne „vystreľovanie“ výšok bez kontroly. Mladý Ukrajinec Igor Strojin (Gabriele Adorno) si priniesol perspektívny materiál a cit pre taliansku frázu. Zúročiť tieto danosti mu zatiaľ bránia limity v technike, keď tóny neznejú plynulo (striedavé otváranie a krytie) a pocitovo korektne vnímaná kantiléna nenachádza priliehavé zvukové vyjadrenie. Investovať do tohto lyrického spinto tenora sa rozhodne oplatí. Menšie úlohy spoľahlivo zvládli Marián Hadraba (Pietro), Peter Schneider (Kapitán) a Eva Lucká (Dáma).
Simon Boccanegra v banskobystrickej Štátnej opere je aj napriek istým výhradám rozhodne počinom presahujúcim lokálny význam. Nielen z hľadiska dramaturgického zámeru, ale aj naplnením predlohy.

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.