| Divadlo | Štúdio L+S, Bratislava |
|---|---|
| Inscenácia | John Fiske: Skaza Titaniku |
| Premiéra | 24. októbra 2015 |
| Divadelná sezóna | 2015/2016 |
Réžia: Karol Vosátko
Preklad: Jan Kolář
Úprava: Milan Lasica
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Renáta Ormandíková
Videoprojekcia: Jozef Koháry
Hudobná spolupráca: Ľubica Malachovská-Čekovská
Účinkujú: Sväťo Malachovský a Michal Kubovčík
Koľko známych slovenských popových či ľudových pesničiek a prísloví hovorí o vode, potope, lodiach a utopení? Veľa. To zistíte okrem iného aj z inscenácie Skaza Titaniku, ktorou si v októbri 2015 rozšírilo svoj repertoár bratislavské Štúdio L+S.
Ak za vznikom tejto inscenácie stála myšlienka postaviť vedľa seba dvoch skvelých hercov, ktorí by mohli prípadne nadviazať na tradíciu slávnych komických dvojíc (akou bývala aj niekdajšia domovská dvojica tohto divadla), tak nie sú Sväťo Malachovský a Michal Kubovčík márnymi adeptmi na prípadnú dlhšiu spoluprácu. Sú dostatočne rozdielni a zároveň majú kompatibilný štýl humoru. Hmotnostne pripomínajú skôr duo Laurela a Hardyho a ani jeden z nich nie je typom intelektuálneho komentátora lasicovského typu, príjemné bolo však sledovať, ako obaja veľmi vyrovnane bojujú o dominanciu na javisku. To, čo má Malachovský dané svojím fyzickým vzhľadom a istým prirodzeným nadhľadom, to musí nervóznejšie pôsobiaci Kubovčík doháňať obratnosťou a prefíkanosťou. Často sa tvári ako menej chápajúci, aby vzápätí svojho partnera (a predovšetkým, samozrejme, divákov) prekvapil brilantným monológom. Obaja sú dostatočne známi z televíznych obrazoviek, takže ich spoločná inscenácia má šancu byť dlho vypredaná, čo bolo určite produkčným zámerom divadla.
Základom scénického skeču o Titaniku je produkcia britskej dvojice Kesselofski&Fiske. O skeči hovorím zámerne. To, že inscenácia trvá s pauzou cez dve hodiny, jej až tak nesvedčí, oveľa viac by jej sedel úspornejší rozsah a prísnejšie zacielenie tém.
Paul Kessel a John Fiske sa po prvý raz stretli v roku 1974 v Liverpoole a hneď sa začali nenávidieť – aspoň takto začína oficiálny príbeh vzniku dvojice, ktorá odvtedy vytvorila celú sériu šou. Ich poetika sa nedá zaradiť medzi žiadnu divadelnú alternatívu, ašpiruje však nesporne na divácku priazeň. Už názvy ich šou napovedajú niečo o štýle ich humoru. K titulom ako Návrat ružovej jašteričky či V posteli s Robinom Hoodom netreba veľa dodávať. Dvojica je veľmi obľúbená vo Švédsku, kde patrí medzi najznámejšie anglicky hovoriace komické dvojice stredného veku.
Bolo to na Tamperskom festivale, kde šou v origináli nazvanú The Sinking of the Titanic videl český divadelný kritik Jan Kolář. Podľa jeho slov v bulletine ho zaujalo, čo všetko dokážu urobiť na prázdnej scéne dvaja chlapi s jedinou rekvizitou, ktorou bol v ich prípade detský bazén s lodičkou. Túto katastrofickú komédiu začali hrať ešte v roku 1992. Jej pôvodný vizuál tvorila dobová kresba najznámejšej zo všetkých lodí týčiacej sa hrozivo nad hladinou tesne pred tým, ako definitívne skončila na dne Atlantického oceánu. Dvesto odohraných repríz potvrdilo, že nič nepobaví tak, ako čierny humor a nič nezaujme tak, ako to, čo už dávno poznáme.
V Čechách síce Kolář s nápadom uviesť tento text neuspel, zato Milan Lasica pri slove Titanic spozornel a nechal si Kolářov preklad poslať. Lasicovi sa následne podarilo preklopiť suchý britský humor do slovenského kontextu, dodať mu nielen domáce reálie, ale predovšetkým náš spôsob myslenia.
Externý hodnotiteľ nedokáže odhadnúť, koľko z výslednej podoby inscenácie vzniklo už na papieri, a koľko komiky si pridali počas skúšok samotní interpreti pod vedením režiséra, ktorý má s týmto typom divadla dlhoročné skúsenosti. Karol Vosátko tvorí totiž s Kubovčíkom zohranú dvojicu, na pôde bratislavského divadla GUnaGU spolupracovali dávno predtým, než talentovaného mladého herca objavili televízni dramaturgovia.
Režisér Karol Vosátko dostal v tomto prípade nesplniteľnú úlohu – preniesť šou, ktorá je v podstate zdvojeným stand-upom, do regulárnych divadelných podmienok. Výsledok sa potáca medzi predstavením bez akejkoľvek divadelnej atmosféry a pomerne vtipnou, hoci miestami zdĺhavou prednáškou. Viac divadelnej magiky totiž Skaza Titaniku nemá.
Pri neútulnosti ošumelého javiska Štúdia L+S viem pochopiť, že režisér spolu so scénografom Petrom Janků nevydržali, aby na scénu predsa len niečo nepostavili, hoci je to proti štýlu divadla založeného na improvizácii a divadelnej predstavivosti. A tak sa na javisku ocitlo zopár kusov fundusového nábytku zabaleného do igelitového obalu ako pred sťahovaním. Scénické využitie síce tento zvláštny konglomerát žiadne nemal, ale aspoň sa platiaci diváci nesťažovali, že im nedodali aj scénografiu. Napokon, fólia pri istom osvetlení naberala modrý nádych, ktorý zvlášť na fotkách vyvolával pocit vĺn, takže je to v poriadku. Takmer.
Ešte bezradnejšie sa ku kostýmom postavila Renáta Ormandíková. Obaja herci dostali sivé teplákové súpravy nakúpené zrejme v najbližšom čínskom textile s cielene nevkusnými nášivkami. Odhadujem, že mali vyvolať komický efekt, hereckému výrazu však viac uškodili, ako pomohli.
Najnudnejšie pasáže – predovšetkým v prvej časti produkcie – sa vzťahujú k divadlu ako takému. Pripúšťam, že sa niekto môže zabaviť aj na tisíckrát počutých umelých hádkach dvoch akože nešikovných hercov, ale určite nie divadelný kritik, ktorý tento typ fórov videl už v stovkách podobných inscenácií. Ani priznaná komunikácia s technikom počas predstavenia už nikoho nemôže prekvapiť.
Lepšie dopadlo prosté rozprávanie príbehov zo skutočnej námornej katastrofy, keďže život býva sám osebe dosť absurdný. Tí, čo neboli na výstave Titanic a ani si o tejto katastrofe veľa neprečítali, sa mohli dokonca aj niečo dozvedieť. Napríklad to, ako sa pasažieri predbiehali v posielaní telegrafných správ – vtedajších sms – čím takmer znefunkčnili lodného telegrafistu, ktorý v hneve nevenoval správe o ľadovci dostatočnú pozornosť. Tragikomický je aj príbeh o zabudnutom ďalekohľade či o nedostatočnom počte záchranných člnov.
Inscenátori nemohli vynechať ani dramatický príbeh Michela Navratila, rodáka zo Serede, ktorý mal po celý čas plavby vo vrecku nabitý revolver. Na Titanic nastúpil pod falošným menom Louis Hoffman, keďže tesne pred odchodom z Británie ukradol svojich synov bývalej manželke. Kým loď nenarazila na ľadovec, veril, že s nimi v Amerike začne nový život. Tento príbeh je dôkazom, že z témy sa dalo využiť aj oveľa viac, keby tvorcovia dôverovali ľudskému potenciálu notoricky známej story. Namiesto toho sme však od nich dostali len pohrávanie sa so slovíčkami vo štýle Frank Synátor, Brit Pat či Prorok Vrak. Náznak vážnejšej témy sme cítili len pri konštatovaní, že sa pasažieri tretej triedy nedočkali záchrany, lebo ich v podpalubí zamkli, aj ten však pôsobil mentorsky a pateticky.
Projekcia fotografií z Titaniku, ktorej úlohou bolo dávať hercom potrebný čas na nádych, bola nanešťastie na úrovni nevydarenej powerpointovej prezentácie.
Vosátkova inscenácia namiesto hľadania témy podchvíľou menila svoj štýl. Medzi vydarenejšie fóry patrilo aj parodovanie typickej „hríbovskej“ otázky, zbytočne sa však tento vtip opakoval viackrát. Vtipná bola aj pasáž o kapele Palubanke. Vieme, že hudobné telesá sú nadľahčované váhou… Ako je to vlastne s tým Archimedovým zákonom?
Výrazná časť inscenácie patrila citovo vydieračskej relácii Modré z mora, ktorú moderoval istý Vlno Rozbúril. Treba uznať, že Michal Kubovčík zvláda paródie známych osobností bravúrne, rovnako je neprekonateľný aj pri imitácii prednášok multilevel marketingu. Tentoraz bola venovaná predaju nepotopiteľných lodí s dvojitým dnom. Tento herec je majstrom absurdít, väčšina jeho vtipov je však nereprodukovateľná, funguje iba v jeho podaní.
Svätopluk Malachovský zas vyštudoval a dlhé roky aj praktizoval operný spev, preto mohol divákov potešiť svojimi speváckymi i beatboxovými schopnosťami. Obaja herci celkovo preukázali obdivuhodnú všestrannosť, dosť často však bolo z nich cítiť istú mechanickosť, formálnosť, povrchnosť.
Čo teda diváci pri návšteve tohto predstavenia dostanú? Dosť na to, aby sa v závere od nadšenia postavili do standing ovations a aby následne v dobrej nálade odišli domov spokojní, že dostali presne to, na čo sú zvyknutí na televíznych obrazovkách. Ak má ale divadlo ponúknuť niečo viac ako bežné sitkomy či humoristické relácie, nemalo by rezignovať na výsostne divadelné prostriedky, medzi ktoré nevyhnutne patrí aj istá výtvarnosť, štýl, posolstvo a názor.
V skratke sa dá teda skonštatovať, že ak by protagonisti vedeli, čo chcú touto inscenáciou povedať, dokázali by to povedať veľmi vtipne a talentovane. Ak si teda Štúdio L+S chce udržať istý štatút a do svojich kresiel prilákať nielen vďačných televíznych divákov, mohlo by do svojich produkcií investovať aj viac.
Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.
