Vianomani, do tanca, prosím!

Štúdio tanca uvádza činoherno-tanečné predstavenie voľne inšpirované slávnym dielom Borisa Viana PENA DNÍ
Námet a réžia: Jakub Nvota
Hudba: Andrej Kalinka
Asistencia pohybu: Miloš Galko
Kostýmy: Larisa Gombárová
Videoprojekcia: Lukáš Matejka
Účinkujú: Denisa Benčaťová, Martina Beňačková, Michaela Nezvalová, Petra Péterová, Tibor Trulík, Radoslav Piovarči, Michal Štefkovič
Premiéra: 23. apríla 2010, Štúdio tanca v Banskej Bystrici, v priestoroch ARTkina v Banskej Bystrici
Vo foyeri tancovali obublifukovaní tanečníci a pestrofarebné mydlové bubliny. Pukali pri uchu, nad hlavami, skackali pred zrakmi zvedavých divákov, narážali o seba a zanechávali po sebe dúhové kvapôčky jarovej vody. Okrem mydlových boli vo foyeri aj papierové bubliny. Tie boli nezničiteľné. V tvare komiksovej „slzičky“ niesli so sebou napísané informácie, ktoré vítali a posúvali divákov do hľadiska. Tam sa zrodil nezvyčajný tanečno-herecký Vian, ktorému nielenže všetci rozumeli, ale mali z neho aj úprimnú radosť. Do románových bublín Borisa Viana v jeho najpopulárnejšom románe Pena dní sa tanečníci skvele zabublili a prežili krásny život ďaleko od hlučného davu a zvedavých očí ulice. Vianova Pena dní bola pre nich nezvyčajne napeneným baldachýnom, perinou či obrovskou spenenou plachetnicou lásky, ktorá premiestňovala kohokoľvek, kedykoľvek a kamkoľvek. Keď dopenila, popraskala, spľasla a bol definitívny koniec. Knihy a aj neobyčajného predstavenia. Niektorí diváci možno ani netušili, aký je Vian výborný spoločník a čo všetko je schopný ponúknuť. Kultový autor šesťdesiatych rokov, miláčik mladých aj starých, sa postavil na nové „nohy“. Nohy tanca, ktoré mu nesmierne pristali.
Z pôvodných LXVIII kapitol knihy ostalo v tanečno-hereckom spracovaní iba VIII. Pochopiteľne najvýstižnejších a vianovsky ďalej „sociolekticky“ kreovateľných. Špecifický literárny jazyk sa ani raz tanečne nezadrel. Autonómnosť a „čitateľnosť“ zabezpečovalo aj niekoľko nevyhnutných dodatkových informácií. Boli napísané a prinášané na papierových bublinách alebo ukľudňujúco šírené mužským hlasom z reproduktora pred každou kapitolou. Vznikli jedinečné, pôsobivé, vtipné, ľahko stráviteľné tanečno-herecké surrealistické obrazy vianovského idiolektu. Podobne ako Vianov, ani Nvotov príbeh nie je komplikovaný. Tvorí ho idylický svet dvoch zaľúbených párov Colina s Chloé a Chicka s Alice, niekoľko málo priateľov, podľa potreby a podoby až dvojportrétových (Nick s podobou netere Alice), šedá myška v domácnosti a všade neprítomný kalambúrny Jean Sol-Parter. Neexistuje minulosť ani budúcnosť, s detsky úprimnými naivnými citovými zážitkami a reakciami si všetci naplno užívajú iba chvíle momentálnych okamihov. Podľa vlastnej potreby ich modeluje hlavný hrdina Colin, čím vzniká nekonečne neskutočný svet fantastiky, nelogickostí, absurdít, bezstarostnosti a smiechu. Nekonečnosť trvá iba do momentu, kým sa Colin nedozvie, že Chloé je ťažko chorá. Úsmev sa v momente láme na útrpnú grimasu bolesti a bezmocnosti voči tvrdej logike reálneho sveta. Poetickosť tanečného výrazu nahradí drsnosť reálneho prejavu. Každá jedna kapitola „rieši“ vybraný problém vždy v korešpondencii s hudbou, tancom, gestikou, mimikou, bublinami a dialógmi. Sú to groteskné obrázky pripomínajúce miestami situačnú komiku chaplinovských gagov Modernej doby, ktorým skvele sekunduje rytmicky energická, miestami sentimentálne monotónna a sladko-bôľna reprodukovaná hudba s barovo imponujúcim zvukom rozladeného a preparovaného piana. To je zároveň aj jediná dominantná scénická rekvizita s multifunkčným využitím. Najčastejšie však funguje ako Colinov pianockteil, v ktorom sa podľa rôzne zahraných melódií mixujú podivné drinky.
Juraj Nvota začína príbeh pod veľkou bielou (hodvábnou) bublinou, pripomínajúcou padnutý vzdúvajúci sa padák, ktorým je zakrytý klavír. Hlas z reproduktora predstaví, kto je kto vo farebných kostýmoch ukrytých v bubline a ďalej už nasledujú zrýchlené aj spomalené kapitoly zážitkov zo života parížskej „bohémy“. Poetickosť a dejotvornosť literárneho jazyka nie je pre tanečníkov žiadnou hereckou komplikáciou. Naopak, je funkčne a naplno ekvivalentne nahradená tancom, rozmanitým pohybom, výrazom tela so silne emotívnymi aj expresívnymi sólovými, komornými aj kolektívnymi výstupmi. Skvelým spôsobom zhutňujú suplovaný text a dotvárajú každú kapitolu do podoby samostatnej epizódy. Okrem úsmevných sú aj nepríjemné. Niektoré dokonca výnimočné. Takou je epizóda o práci, ktorá nikdy nebola silnou stránkou priateľov Colinovej komunity, predstavovala pre nich stratu osobnej slobody. Najviac utrpel Chick, ktorý obsesívnym spôsobom skupoval všetko od Jean Sol-Partra a žil z bezpracných a nenávratných finančných pôžičiek od Colina. Monotónny zvuk pri pracovnom páse s tanečne sa „zvŕtajúcim“ a vŕtajúcim Chickom v kombinéze pôsobil nielen znervozňujúco, ale aj nepríjemne a depresívne. Efektnou tragikomickou pohybovou etudou je 4. kapitola na žltom klzisku. Napriek tomu, že v nej Chick s bublinou JE T´AIME a olympijskými korčuliarskymi výkonmi vyznal Alice lásku, končí epizóda nešťastným hromadným pádom, smrťou a odpratávaním mŕtvol. Papierová bublina zoznámi na ceste z klziska aj Colina s Chloé. Kapitola o návšteve Isis a jej oslávenca pudlíka Duponta je zase vtipnou tanečnou kreáciou nácviku eroticky a sexuálne vzrušujúceho tanca Hopsatrotu (názov je použitý z výborného českého prekladu, v slovenskom preklade sa tanec volá Kmitáčik), ktorý v minulosti pri jednom z nácvikov priniesol po deviatich mesiacoch dôkaz úspešného zvládnutia. Najefektnejšou aj najdlhšou je svadobná 6. kapitola s poetickým, niekoľkonásobným tanečným vyznaním lásky, prípravou na sobáš, úpravou mejkapu, kostýmov a slávnostnými zvonmi. Mladomanželia Colin a Chloé v bielom stoja pod veľkým bielym baldachýnom chrámu z hodvábnej bubliny. Tanečné accelerando posunulo dej do druhej časti bez pauzy: ZVONY – BOZK – KAŠEĽ – VÍCHOR – PISKOT – DEMONTÁŽ JAVISKA – TMA – ZNOVA KAŠEĽ.
Posledné dve kapitoly sú tanečno-poetickým smutným stvárnením ľudskej bezmocnosti nad silou choroby a smrti. Veľký biely „leknín“ na bielej projekčnej bubline metastázuje, mení veľkosť, farbu a pomaly prekrýva a zabíja krehkú Chloé. Tanečná etuda s veľkou bielou spľasnutou bublinou je tancom s bielym rubášom do čiernej truhly piana. Colin musí zarábať na lieky ako nosič zlých správ. Keď nájde v zozname vlastnú adresu, pochopí. V tej chvíli prestane všetko existovať. Prestane hrať hudba. Prestane tanec. Všade je iba Colin a ticho. Z pianissima do postupného malého crescenda zaznievajú prekrásne vokalízy ženských viachlasov, priatelia s klavírom ako katafalkom obídu javisko a sprievod bez Alice vyprevadí Chloé. Nastúpia exekútori. Berú aj veľkú bielu hodvábnu spľasnutú bublinu. Colin v kŕči samoty a tanca bez hudby vníma iba monotónnosť okamihov cez postupne sa pridávajúci monotónny rytmus. Na javisku ostáva iba šedá myška a záverečný posledný tón klavíra.
Profesionálne tanečné divadlo Štúdio tanca v Banskej Bystrici tvorí úspešne v regionálnom priestore už desať rokov. Umeleckými produkciami už dávnejšie nadchlo publikum aj mimo európskeho priestoru. Pedagogička, choreografka a riaditeľka Zuzana Hájková má dlhodobo jasnú víziu aj stratégiu. Ostatná premiéra Pena dní je nielen dôkazom jej snažení, ale v kontexte súboru aj výnimkou, keď tanečníci boli po prvý raz zároveň aj činohercami. Román Pena dní napísal Boris Vian v roku 1946, keď mal dvadsaťšesť rokov. Text má prirodzene rozkošnú naivitu bezstarostnej mladosti a v šesťdesiatych rokov bol obľúbeným a kultovým čítaním dospievajúcej generácie. Všestranného francúzskeho umelca s viacerými paralelnými a búrlivými životmi sa ujal hosťujúci Jakub Nvota. Jeho režijnou optikou vznikol poeticko-krehký, tanečno-činoherný tragikomický javiskový tvar, s mnohými vtipnými peripetiami a prvkami grotesky. V nevšednom umeleckom zážitku ponúkol Nvota výborne namixovaný vianovský drink na ex, z ktorého nebolí hlava, môže sa užívať bez prestania a nikdy sa ním nikto nepredávkuje. Naopak, vždy nanovo ochutná netradičné ingrediencie tanečného vnemu a menu, ktoré sa servíruje aj v receptúre a la Nižinskij.
Literárny príbeh Peny dní má neopakovateľné rozprávačské čaro, bohatý jazyk plný fantázie, neologizmov a symboliky. Tanečný príbeh vysiela na rovnakej frekvencii neopakovateľné tanečné čaro, bohatstvo tanečných aj výrazových nápadov, fantázie tanečných figúr, nechýbajú ani neobvyklé neologizmy „tanca“. Aktuálne pútavé, pritom jednoduché hudobné témy spracováva muzikantsky výborná a komerčne skvele napísaná hudba. Autor Andrej Kalinka necháva minimalisticky jednoduché motívy na diváka nevtieravo pôsobiť a pritom pomaly a rafinovane atakuje jeho vizuálno-emocionálne vnemy. Hudba je neprehliadnuteľná, partnerská a tanečne inšpiratívna.
Surrealisticko-dadaistické Vianove romány boli v minulom storočí hitmi povinného čítania. Viana dnes v kníhkupectvách takmer nezoženiete. Je rozobratý. Tanečno-činoherný Vian má všetky predpoklady stať sa nanovo literárnym „planktónom“ aj pre dnešnú generáciu. A možno spôsobí aj renesanciu čitateľského boomu z minulého storočia.
P.S.: Aj keď inscenácia končí tragicky, z predstavenia odchádza divák s príjemným divadelným zážitkom a úsmevom.

Mária Glocková

Mária Glocková vyštudovala klavír na Konzervatóriu v Košiciach, neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhodobo pôsobila v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička, neskôr aj ako umelecká šéfka. V 70. rokoch významným spôsobom ovplyvnila dramaturgické profilovanie súboru a spoluzakladala opernú časť divadelného festivalu Zámocké hry zvolenské. Ako interná redaktorka pracovala v denníku Smer-Dnes, spolupracovala aj s inými slovenskými denníkmi a periodikami. Pravidelne publikuje v Hudobnom živote. Je autorkou literárnych, divadelných a operných scenárov, publikácií, autorsky aj moderátorsky pripravila mnohé výchovné a kultúrne podujatia v Banskej Bystrici. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde prednáša dejiny hudby, dejiny divadla, estetiku hudby, vedie semináre publicistiky a režijne vedie Operné štúdio pri Fakulte múzických umení Akadémie umení.