V predsieni intimity

Preklad: Zuzana Havlíková.
Dramaturgia: Štefan Havlík.
Asistentka dramaturgie: Zuzana Dzurindová.
Réžia a scéna: Štefan Korenči. Kostýmy: Zuzana Havlíková ml.
Hrajú: Táňa Kulíšková, Vladimír Jedľovský, Eva Rysová, Alfréd Swan, Jana Lieskovská, Matej Oravec.
Premiéra 24.5.2008, Divadlo a.ha. Bratislava
Keď sa vyberiete do divadla na mydlovú operu očakávate, že pravdepodobne uvidíte paródiu na melodramatické televízne seriály, v ktorých láska bojuje s intrigami a napokon zvíťazí nad zlom a nenávisťou. Stratení príbuzní a milenci sa znovu nájdu, vzťahy sa najprv poriadne zamotajú a potom rozuzlia. Príbeh bude plný emócií a nečakaných zvratov. Všetko sa odohrá v súlade s pravidlami „červenej knižnice“. Dnes sú tzv. mydlové opery doménou televízie a sú považované za „feminínny“ žáner, keďže ich divácke zázemie tvoria predovšetkým ženy. Presnejšie povedané – práve ženy sa nehanbia priznať svoj vrelý záujem o seriály typu Dallas, Jednoducho Mária či Ordinácia v ružovej záhrade… Dnes už málokto vie, že samotný pojem „mydlová opera“ vznikol ešte v 20.- 30. rokoch 20. storočia v súvislosti s rozhlasovým vysielaním pre ženy v domácnosti. Sponzormi amerických rozhlasových seriálov boli výrobcovia kozmetiky a čistiacich prostriedkov. Texty obsahovali skrytú aj priamu reklamu na ich výrobky. A keďže významnú úlohu v týchto rozhlasových seriáloch zohrávala hudba, vzniklo ironické označenie soap opera.
Divadlo a.ha. spolu so súčasným maďarským dramatikom Györgyom Spiróom však ponúkli bratislavskému publiku celkom inú, nezvyčajnú mydlovú operu. Nie je to ani seriál, ani paródia na seriály, či prípadne reklamu. Je to divadelná hra zo súčasnosti, ktorá má názov Mydlová opera. Prináša vcelku znepokojujúce svedectvo o našom dnešnom živote. O živote v Strednej Európe. Lenže názov hry a jej obsah sú v istom kontrapunkte. Autor György Spiró sa tu prejavil ako rafinovaný stratég, ktorý sa pohráva s dvojzmyslami a sťa šachový hráč prekvapuje neočakávanými ťahmi. Všetko je ináč, než sa javí na prvý pohľad, všetky významy majú viacero rovín. Dramatik opakovane evokuje isté stereotypy a s nimi spojené očakávania, ktoré potom prevracia naruby a ruší.
Mydlová opera začína rozohraním témy holokaustu, pripomenutím množstva obetí koncentračných táborov, z ktorých sa jedna časť premenila na dym a druhá – na mydlo. V dnešnej záplave dokumentov, filmov a inscenácií, venovaných obetiam nacistického vyvražďovania Židov, má hra Györgya Spiróa svojské miesto. Dramatik sa zameral na aktuálny aspekt témy, na súvislosti, ktoré nás doslova obklopujú, ale o ktorých sa toľko nehovorí. Spiró poukázal na obchodovanie s holokaustom. Keď sa pozrieme na názov hry touto optikou, nadobúda nečakané, nezvyčajné, no celkom logické vyznenie. Mydlová opera nás zrazu sarkasticky odkazuje na manipuláciu s pozostalosťou po holokauste a na dnešné kontexty tzv. židovskej témy.
Autor zviditeľňuje skutočnosť, že aj odškodňovanie potomkov obetí holokaustu sa môže zmeniť na zárobkový podnik a svojráznu rasovú lustráciu obyvateľstva. Osobné údaje ľudí sú zhromažďované, zaznamenávané a zneužívané v obchodnom záujme. A nielen na úrovni makroštruktúry štátu a vo vzťahu k tajomstvám minulosti, ale aj na úrovni mikroštruktúry napr. bytového spoločenstva, ktoré rieši potreby nájomníkov a rozhodne sa presadiť služby vybranej telekomunikačnej spoločnosti. V oboch prípadoch sa ľudia stávajú súčasťou zoznamov a osoby na zoznamoch sa stávajú obeťami politických, obchodných či iných chúťok. Spiró odkrýva tieto mechanizmy a ich fungovanie v rámci našej každodennosti. Robí to s humorom a iróniou prostredníctvom komorného príbehu, prerozprávaného cez sled bizarných výstupov jedného všedného dňa. Ale potom, čo načrtne obraz konfliktu mamonu a etiky, jeho súčasnej podoby, nečakane prechádza od svojráznej morality k tradícii mydlovej opery. V hre dochádza k zvratu sťa z červenej knižnice, zrazu sa rozhorí spaľujúci oheň vášne, objavuje sa vidina spojenia dvoch duší v zväzku manželskom. Skrátka, „love story“!
Divadlo a.ha. podalo všetky peripetie hry, všetky rafinované zvraty ako úplne reálne a prirodzené. A zároveň – naše. Ukázalo, že súčasná maďarská realita a život na Slovensku majú veľa spoločného. Predstavilo hrdinov Spiróovej hry ako typické postavy v typickom prostredí. Podomový obchodník, domový dôverník, rozvedená lekárka, ktorá sa s vypätím síl snaží uživiť seba a svoju rodinu, emancipovaná vysokoškoláčka, stredoškolák s hlavou v rapových oblakoch… Typizácii postáv, ich takpovediac „spoznateľnosti“ pomohli striedme, typologicky a sociálne presné kostýmy mladšej Zuzany Havlíkovej. Dramatik zachoval klasické jednoty miesta, času a deja. Všetko sa odohráva v predsieni budapeštianskeho bytu doktorky Dory Kertészovej, v medzipriestore, oddeľujúcom mikrosvet svet domácej intimity od vonkajšieho „veľkého“ sveta. Udalosti sa valia ako riava a celý príbeh divák sleduje akoby v reálnom čase.
Režisér Štefan Korenči urobil z publika bezprostredného pozorovateľa nevšedných udalostí všedného života lekárky Dory. Princíp pozorovateľskej spoluúčasti diváka dokonca zdôraznil a podporil scénografickým riešením. Komorný priestor „čiernej krabice“ Divadla a.ha. ešte viac zúžil a vymedzil výsek, do ktorého umiestnil hrací priestor aj publikum. Centrum tvorí predsieň, akási prázdna ulička smerujúca od masívnych vchodových dverí k jednoduchým dverám vedúcim do izieb, kuchyne a ďalších obytných priestorov. Po oboch stranách uličky režisér umiestnil dve malé arénovité hľadiská, ktoré sú schopné prijať maximálne 28 divákov a dovedna ponúkajú 56 miest. Diváci sú vlastne uzavretí v jednom priestore s javiskovými postavami, ktoré sa ocitajú v akomsi zajatí pomyselných stien a publika. O tom, čo sa deje v priestore domu pred vchodom a čo sa deje za vnútornými dverami v útrobách bytu sa dozvedáme vďaka doliehajúcim zvukom a ruchom.
Všetko sa začína zazvonením na dvere bytu doktorky Dory Kertészovej. Päťdesiatnik, podobajúci sa na obchodného cestujúceho, sa domáha kontaktu s domácou paňou. Vladimír Jedľovský hrá človeka, pre ktorého úporný boj o klienta je zjavne bojom existenčným. Zdá sa, že táto práca je jeho poslednou pracovnou šancou, že lepšie roky už má za sebou. Vyzerá príjemne, až starosvetsky, jedná slušne, ale naliehavo. Domáca pani zjavne odbehne ku dverám z kuchyne, je v zástere, v rukách drží nôž, oblečená i učesaná je nedbanlivo po domácky. V podaní Táne Kulíškovej je to unavená, nedôverčivá, odmietavá štyridsiatnička. Popiera, že je židovského pôvodu a ponuku Muža uchádzať sa o dedičstvo odtajnené v švajčiarských bankách odmieta. Ba čo viac, je ponukou pobúrená, rovnako ako existenciou zoznamov, kádrujúcich ľudí. Správa sa zarputilo. Jej nezávislý postoj však komplikujú deti: dcéra a syn, ktorí prichádzajú za matkou a v predsieni sa zoznamujú nielen so zvláštnym agentom, odkupujúcim právo na dedičstvo, ale aj s utajenou minulosťou rodiny. Vysokoškoláčka (Jana Lieskovská) aj stredoškolák (Matej Oravec) majú množstvo potrieb, ktoré by nečakaná ponuka pomohla riešiť. Dcéra je mladá sebavedomá a pôvabná žena, ktorá sa chce postaviť na vlastné nohy a má jasné plány do budúcnosti. Syn je typom teenagera, zaujatého rapom a doznievajúcou pubertou. Neskôr sa publikum zoznamuje aj s ďalšou potenciálnou dedičkou, Dorinou Matkou v podaní Evy Rysovej. Rysová na malej ploche vytvára autentický portrét starej dámy, ktorej už zlyháva pamäť i fyzická rovnováha, preto sa pohybuje len za pomoci špeciálnej opierky a pravdepodobne neopúšťa priestor domova.
Rušný deň pani doktorky pokračuje návštevou Suseda – domového dôverníka, ktorý v podaní Alfréda Swana vyznieva ako absolútne nedôveryhodná osoba, vnucujúca spoluobyvateľom svoje zištné ciele pod pokrievkou verejného záujmu. Život budapeštianskeho domu a jeho podnájomníkov, ich problémy a sociálny štatút nápadne pripomínajú život v našich končinách. Hra aj inscenácia presne zodpovedajú tvorivému smerovaniu Divadla a.ha. Režisér Štefan Korenči sa na internetových stránkach „aháčka“ nedávno zdôveril divákom: „rozprávame príbehy o ľuďoch ako sme my, o problémoch aké máme my a to jazykom každému zrozumiteľným. Nesnažíme sa hľadať nové avantgardné formy, ktoré už boli aj tak dávno nájdené, ale chceme Vás zaujať ľudskými osudmi, aktuálnymi témami a veríme, že zažijete dnes už tak vzácnu katarziu“.
Predstavenie Mydlovej opery má napätie a spád. Témy, ktoré nastoľuje, sú veľmi aktuálne a rezonujú s pocitmi a skúsenosťami nášho obecenstva. Ku koncu vo vzťahoch postáv dochádza k nečakanému zvratu: medzi Mužom a pani doktorkou vznikne iskrenie. Agent s dedičstvom rozhodne požiada osamelú lekárku o ruku. Premena Dory – Táne Kulíškovej na žiarivú, príťažlivú ženu je rýchla a presvedčivá, je ako motýľ, ktorý sa vylúpol zo nehybnej kukly. Ľúbostný príbeh naberá na obrátkach. Zrazu máme do činenia s klasickou „soap opera“ a predsa diváci držia palce, aby si títo dvaja postsocialistickí intelektuáli našli k sebe cestu… V ozajstnej mydlovej opere by sa to možno aj stalo. V Mydlovej opere v Divadle a.ha. sa dvere do priestoru ľudskej intimity iba priotvoria a rýchlo zabuchnú. Poblúznenie citov v pragmatickom svete obchodu má zrejme krátke trvanie.
Inscenácia Spiróovej hry odštartovala zaujímavý projekt, zameraný na mapovanie súčasnej stredoerópskej drámy a reality. Jeho cieľom je prostredníctvom divadla napomôcť spoznávaniu sa kultúr. Čakajú nás nové premiéry, nové zaujímavé texty a ďalšie renomované mená. Mydlová opera je prvou z cyklu troch inscenácií. Na jeseň 2008 má seriál divadelných pohľadov do súčasnosti pokračovať. Vyvrcholí v januári 2009 prehliadkou tvorby Divadla a.ha a stretnutiami s dramatikmi.

Nadežda Lindovská

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.