V hlavnej úlohe stromy

Slavka Civáňová: Kým nastane ticho
Réžia: Iveta Ditte Jurčová
Dramaturgia: Slavka Civáňová
Kostýmy a scéna: Zuzana Havranová
Hudba: Ján Kružliak ml.
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Digitálna scénografia: Erik Bartoš
Účinkujú: Nikolett Dékány, Andrej Remeník, Tomáš Stopa
Divadlo Andreja Bagara v Nitre sa dlhodobo venuje mladým divákom prostredníctvom edukačných a komunitných projektov. Zo všetkých by som spomenula napríklad vzdelávací program Jáno-ŠOK, týkajúci sa inscenácie Jánošík (premiéra sa uskutočnila v roku 2017). Študenti stredných a vysokých škôl mali možnosť zúčastniť sa na diskusii s tvorcami, prezrieť si scénu, kostýmy, masky a vypočuť si analýzu inscenácie od teatrológa Karola Mišovica. Nitrianske divadlo okrem toho spustilo aj webovú stránku divadlosrd.com, v rámci ktorej informuje o aktivitách pre deti a mládež.
Súčasťou dramaturgie tohto divadla sú aj tzv. edukatívne drámy. Reagujú na aktuálne otázky v spoločnosti a snažia sa v divákovi prebudiť kritické myslenie. Prostredníctvom prvej vzdelávacej inscenácie Hoax tvorcovia upriamili pozornosť na tému extrémizmu a mediálnej výchovy. V sezóne 2020/2021 uviedlo divadlo premiéru ďalšej edukatívnej inscenácie pod názvom Kým nastane ticho. Jej témou sú otázky životného prostredia a konkrétne kalamita vo Vysokých Tatrách, ktorá spôsobila nenapraviteľné škody na tomto chránenom území. Tvorcovia okrem toho reagovali aj na problematiku ťažby dreva, proti ktorej protestovali ochranári v Kôprovej a Tichej doline. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tieto udalosti sú už minulosťou (ničivá kalamita sa uskutočnila v roku 2004, protesty o tri roky neskôr). Opak je pravdou.
Východiskom inscenácie bol text Obrázky z hôr dramaturgičky Slavky Civáňovej, ktorý vznikol ako súčasť projektu Green Dráma. Ide o zborník divadelných hier, ktoré vydal Divadelný ústav. Autori a autorky vytvorili dramatické texty dotýkajúce sa environmentalistiky a ekologických tém. Inscenácia poukazuje na to, akým spôsobom sa rozšírila ťažba dreva, aké má dôsledky na ekosystém, a prečo je nutné starať sa o lesy a pristupovať k nim so všetkou úctou a pokorou.
Ťažko si predstaviť vhodnejšiu osobu na réžiu tejto vzdelávacej hry než Ivetu Ditte Jurčovú, ktorá sa vo svojej umeleckej činnosti dlhodobo zaoberá aktuálnymi témami. Okrem toho, ako režisérka má cit pre javiskové obrazy a vizuálne podmanivé metafory. Kým nastane ticho je nevšednou vzdelávacou inscenáciou. Režisérka využíva princípy vizuálnej a zvukovej inštalácie, ktoré prepája s dokumentárnym materiálom. Zábery zo zničujúcej kalamity, ktorá zasiahla územie Tatier v roku 2004, fotografie z ekologických protestov či idúci kamión naložený drevom sa premietajú na plátne a umožňujú hercom rozohrať pôsobivé mizanscény. Keď sa na projekcii premietajú zábery z kalamity v Tatrách, herci si vezmú ventilátor. Držia ho v tesnej blízkosti, vlasy im vejú na maximum. Ich rečový prejav je menej zrozumiteľný, čo je zámer, nakoľko sugestívnym spôsobom stvárňujú televízny štáb počas reportáže na zasiahnutom území tatranských lesov. Poeticky pôsobí aj mizanscéna, počas ktorej herečka Nikolett Dékány stojí pred projekciou idúceho kamióna. Ustavičným padaním a vstávaním symbolizuje množstvo zničených stromov. To je umocnené finálnym pádom. Herci ju obložia drevenými palicami a zdôraznia tak utrpenie lesov, ktoré im spôsobuje násilné vyrubovanie.
Ditte Jurčová pracuje s dokumentárnym materiálom nielen v obrazovej rovine, prostredníctvom videoprojekcií. Vyjadrenia z rozhovorov ochranára, aktivistu a filmára Erika Baláža akcentuje režisérka prostredníctvom dynamických hereckých prehovorov. Herci stvárňujú odhodlaných mladých ľudí, ktorí sú pripravení bojovať za lepšiu budúcnosť vlastnej krajiny. Pri priesvitných vitrínach, kde sú umiestnené miniatúry lesov, rozohrávajú herci dialógy o dôležitosti environmentálnych tém. Robia rôzne pokusy, aby poukázali na konkrétnu ekologickú otázku (funkcie lesov, dôležitosť dreva, biodiverzita, ubránenie stromov pred lykožrútmi a pod.). Režisérka chce takýmto spôsobom v divákoch vzbudiť záujem o prírodu, aby voči nej neboli ľahostajní a pasívni.
Na réžii Ivety Ditte Jurčovej je citeľný nielen záujem o problematiku, ktorý sa odráža v práci s dokumentárnym materiálom, ale aj výtvarný, resp. metaforický spôsob spracovania environmentálnych tém. Už úvodný obraz, počas ktorého prichádza herečka Nikolett Dékány ako havrania kráľovná (čierny kostým s havraními perami na jednom pleci), v kombinácii s hustou parou a piesňou o ubúdaní stromov, pôsobí veľmi sugestívne. Nemenej pôsobivá je mizanscéna, počas ktorej sú herci Andrej Remeník a Tomáš Stopa zavesení na lanách. Prostredníctvom pohybovej metafory napodobňujú vtákov.
Téma prírody sa premietla aj do réžie. Režisérka odkazuje na prírodné živly prostredníctvom lyrických javiskových obrazov. O ničivosti vetra hovorí reportáž o kalamite v Tatrách. Vďaka naplno pustenému ventilátoru, rozviatym vlasom a kriku hercov vzniká priam hrôzostrašná atmosféra. Na vodný živel odkazuje Ditte Jurčová nielen prostredníctvom fyzikálnych pokusov (liatie vody, odparovanie), ale aj vďaka videoprojekcii. Herecká akcia v súčinnosti s videoprojekciou vytvára humorný rozmer. Týka sa to mizanscény, počas ktorej herec Tomáš Stopa odpočítava litre vody, zatiaľ čo Andrej Remeník pred plátnom znázorňuje topiaceho sa muža. Zhorená chata lesných ochranárov je zasa metaforou ničivosti ohňa. Herečka Nikolett Dékány prichádza na javisko s horiacou miniatúrou chaty a smutným hlasom hovorí o katastrofe, ktorá zasiahla ochranárov, angažujúcich sa v boji za lepšiu budúcnosť prírody.
V súvislosti s prírodnými živlami by som rada upriamila pozornosť na výtvarné riešenie Zuzany Havranovej. Tmavý priestor, ktorý navrhla, umožňuje vyniknúť svetlému materiálu, najmä rôznym modifikáciám dreva (palice, chata), akváriám s miniatúrami lesov či hniezdam umiestnených nad hercami. Práca s čiernou farbou v tomto kontexte odkazuje na rebéliu ľudí, ktorí sú odhodlaní bojovať za lepšiu budúcnosť prírody. S tým korešpondujú civilné kostýmy – čierne nohavice a bundy s kapucňami. Sú to úsporné odevy, prostredníctvom ktorých výtvarníčka akcentuje spôsob obliekania ekologických aktivistov, ktorý má byť najmä funkčný, jednoduchý a vhodný do každého počasia. Na druhej strane však čierna farba vyjadruje aj smútok, prítomný najmä v mizanscénach týkajúcich sa postupného miznutia lesov či zhorenia chaty.
Vďaka čiernemu priestoru vyniká práca s kontrastnosťou, ktorá je realizovaná prostredníctvom premietacieho plátna. Pre digitálnu scénografiu Erika Bartoša je príznačná práca s výraznými farbami (modrá, červená), vďaka čomu je pozornosť sústredená na hereckú akciu. Okrem toho však umožňuje aj zaostrenie na malé predmety, nakoľko herecký kolektív používa kamery. Prostredníctvom natáčania vynikajú na plátne miniatúry lesov, čím vzniká kontrast medzi rôznymi časťami tiel hercov a snímanými objektmi.
Tomáš Stopa, Andrej Remeník a Nikolett Dékány pracujú s princípmi štylizácie, grotesknosti a civilného herectva. Každý z nich reprezentuje viacero postáv, čo si vyžaduje nielen schopnosť rýchleho strihu, ale aj tímovej spolupráce. Sú stále prítomní na scéne. Mnohé mizanscény sú postavené na kolektívnom herectve, vďaka čomu sa im podarilo hrať v súhre. Herci a herečka stvárňujú nielen rôzne typy ľudí (reportéri, aktivisti, developeri, priatelia), ale aj zvieratá, konkrétne vtákov. Na rozdiel od havranej kráľovnej, ktorú Dékány interpretuje ako vznešenú bytosť z nadpozemského sveta, v javiskovej kreácii iných druhov vtákov pracuje najmä s nonverbálnymi prostriedkami, vďaka čomu vyniká jej štylizovaný prejav. Mechanické kývanie hlavou a rukou evokuje nielen robota, ale aj vtáka zobkajúceho omrvinky zo zeme. V javiskovej kreácii reportérky, ktorá informuje divákov o prírodných katastrofách, využíva herečka civilný prejav. Takýmto spôsobom poukazuje na nelichotivý stav našej prírody, ktorý súvisí s ťažbou dreva alebo konkrétnou udalosťou, akou bolo vyhorenie chaty lesných ochranárov. Nesmierne subtílne pôsobí Dékány počas mizanscény, keď stvárňuje spadnutú borovicu. Stopa a Remeník ju zozadu podopierajú drevenými palicami. Vytvárajú zábranu, do ktorej herečka padá a zároveň sa od nej odráža. To je umocnené videoprojekciou idúceho nákladného auta rútiaceho sa priamo na Dékány. Po niekoľkých pokusoch vstať napokon ostane nepohnuto ležať na zemi. Herci ju prikryjú niekoľkými drevenými palicami. Táto mizanscéna patrí k jednej z najsilnejších, pretože režisérka Ditte Jurčová zdôrazňuje krehkosť prírody, ktorú dáva do kontrastu so zásahom človeka.
Nielen Dékány, ale aj Tomáš Stopa dokáže umne narábať s prostriedkami civilného a štylizovaného herectva. Zaujme nielen ako vták, ktorý je znepokojený z miznutia stromov, ale aj ako developer, ktorý vo vyrubovaní lesov nachádza veľké potešenie. Stvárňuje aj zanieteného aktivistu. Vtedy je jeho prejav plný živelnosti, vášne a túžby zmeniť svet, čomu zodpovedá zrýchlené tempo reči a rozšírené zreničky. V spolupráci s Andrejom Remeníkom vytvárajú dvojicu „živej prírody“, nakoľko obidvaja napodobňujú rôzne druhy vtákov a akcentujú prostredie flóry a fauny.
Andrej Remeník reprezentuje novodobého aktivistu, ktorý je ochotný urobiť kvôli záchrane ekosystémov všetko na svete. Jeho herectvo je temperamentné v tom najlepšom slova zmysle. Držanie tela, rečový prejav, mimika a gestá sú naplnené energiou a veľkou túžbou dozvedieť sa nové informácie, angažovať sa v boji proti nezmyselnému ťaženiu dreva, chrániť prírodu. Uvedomuje si dôležitosť situácie a preto nechce sedieť v kúte.
V súvislosti s herectvom by som rada zdôraznila choreografiu Stanislavy Vlčekovej.Je založená na dynamike zrýchlených pohybov a spomalenia. Herci na rôznych častiach javiska vykonávajú rôzne individuálne pohyby, čím sa zdôrazňuje a „priznáva“ ich neustála prítomnosť na javisku (napr. Tomáš Stopa skladá časti drevených palíc, Nikolett Dékány sa prechádza hore-dolu, čím evokuje vtáka hľadajúceho potravu a pod.). Čo sa týka javiskového pohybu, zaujímavé sú skupinové mizanscény – vyššie zmienená „veterná“ reportáž z tatranskej kalamity či padanie a vstávanie Dékány pred záberom idúceho kamióna naloženého drevom. V spolupráci s režisérkou vznikli až metaforické javiskové obrazy plné hereckej súhry. Tú herci dosiahli aj vďaka hudbe Jána Kružliaka ml., v ktorej sa ostré, dynamické melódie striedajú s melancholicky pôsobiacimi. Autor vyjadril prostredníctvom hudobnej zložky jednak oduševnenie mladej generácie pre riešenie závažných environmentálnych otázok a na druhej strane aj bezmocnosť prameniacu z nepriaznivého vývoja situácie. V súvislosti s hudobnosťou by som rada zdôraznila aj vklad hercov, nakoľko napodobňujú rôzne druhy vtákov a zvuky prírody. Prostredníctvom tónovej modulácie evokujú zvuk, ktorý počujeme v lese, takže divák má pocit, akoby bol ukrytý v hustých horách, kde má možnosť vnímať spev vtákov či vietor v korunách stromov.
Inscenácia Kým nastane ticho v réžii Ivety Ditte Jurčovej kladie na diváka nemalé nároky. Aktivizuje jeho myslenie a snaží sa o to, aby nebol ľahostajný voči environmentálnym problémom. Režisérka to robí mimoriadne citlivým spôsobom, bez toho, aby mal divák pocit nátlaku. Inscenácia zaujme tých, ktorí v divadle oceňujú javiskovú metaforu, prácu s dokumentárnym materiálom, štylizované herectvo a angažované témy. Pre študentov druhého stupňa základných škôl a stredných škôl, ktorým je inscenácia určená, bude pravdepodobne náročnejšia na vnímanie, a preto oceňujem, že po každom predstavení sa uskutoční diskusia s odborníkmi. Režisérka vytvorila komunikatívnu a esteticky zaujímavú inscenáciu, ktorá má potenciál prebudiť v mladej generácii záujem o environmentálne témy. Verím, že vďaka nej nenastane ticho…

Miroslava Košťálová

Miroslava Košťálová vyštudovala editorstvo a vydavateľskú prax na FF UKF v Nitre (2018). Absolvovala stáž na Oddelení historických rukopisov v Národnej knižnici v Prahe (2017). K divadlu sa dostala vďaka dobrovoľníctvu na festivale Divadelná Nitra, kde si v roku 2016 založila blog Divadlo očami Mirky. V rokoch 2017 – 2022 študovala na Katedre divadelných štúdií VŠMU v Bratislave. Témou bakalárskej práce boli prínosy dramatizácií slovenských románov na javisku SND po roku 1989 a v diplomovej práci sa venovala tvorbe kostýmovej výtvarníčky Kataríny Holkovej. V lete 2019 absolvovala pracovnú stáž v Inštitúte umenia – Divadelnom ústave v Prahe na Edičnom oddelení a na Oddelení zbierok a archívov. Pracovala na triedení, identifikácii a digitalizácii kostýmových návrhov Stanislavy Vaníčkovej. V súčasnosti pôsobí ako teatrologička – dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Externe spolupracuje s vydavateľstvom Ikar a s vydavateľstvom Akadémie múzických umení v Prahe na tvorbe menných registrov. V roku 2021 jej vyšla debutová básnická zbierka Ateliér.