Už som si myslel, že ľudia prestali písať…

Réžia Jakub Nvota
Preklad: Jana Rakšányiová
Dramaturgia Bronislava Balašková
Hudba Andrej Kalinka
Výtvarník scény Marek Gašpar Šafárik
Výtvarníčka kostýmov Marija Havran
Účinkujú: Kveta Stražanová, Dana Košická, a. h., Ľudmila Dutková, Igor Kasala Slovenská premiéra: 14. 11. 2008 v Historickej budove DJZ
Vorvaň je veľryba cicavec, ktorý okupuje najhlbšie zákutia morí a oceánov. Na svojich plaveckých potulkách dokáže zlikvidovať, skonzumovať nekonečné množstvo rýb. Sú však miesta, ako napríklad Severné more, kde razom stráca svoj orientačný navigačný zmysel, bezcieľne sa motá, pláva v kruhu, až nakoniec skončí vysilený na brehu. Metafora zo živočíšnej ríše sa pre mladého dánskeho herca, scenáristu a dramatika je hlbokým ponorom do každodenného ľudského života. Vorvaňov život je napodobný nášmu ľudskému a zväčša sa deje v tragikomickej atmosfére. Snívame sny o šťastí, ale často žijeme v krajine každodenných ilúzií. O svete, o sebe a o vlastnom životnom príbehu sa dozvedáme až vo chvíľach, keď niekoho alebo niečo strácame. Postavy v hre Vorvaň sú ponorené natoľko do nezmyselnosti vyprázdnených životov, že ani nezbadajú ako cele roky iba premárnili a šťastie, láska, naplnenie, priateľstvo ich nepostretli ani náhodou. K opätovnému návratu do súradníc ako-tak pravdivého žitia sa Houtaplpelsovi hrdinovia prebývajú cez bolesť a výhry, ktoré mrazia a bojí sa ich nejeden z nás smrteľníkov. Strach pred pravdou už rozkolísal aj silnejších. Ale dramatik si berie pod drobnohľad nevšedne všedných ľudí, ktorí nie sú žiadny heorovia ani obri z rozprávok. V dramatickom jazyku svojich postáv, v dialógoch odkrýva bravúrne životy najmä žien.
Inscenačný tím sa na čele s režisérom Jakubom Nvotom sa podujal na náročnú cestu. Pomalé, postupné až akoby mihotavé odhaľovanie sveta postáv však zveril skúseným herečkám. Bravúrnym v geste, dramatických pauzách, ale aj významným atmosfŕotvorným fenoménom bola Kveta Stražanová ako matka Ingrid. S bravúrnou a precíznou prácou s hlasom a gestom primerane odkrývala svoj materský veľrybí osud. Neodmysliteľnou súčasťou hereckého kvartete inscenácie bola aj Dana Košická ako staršia dcéra Roos. Vyžarovala pohybom, gestom aj rečou obraz fame fatal, miestnej krásky s pobrežia, pre ktorú je doma tesno, ale všade inde na svete je bezdobovkyňou. Vo vlastnom živote sa obklopuje nudou prázdnych večierkou a stretnutí s podobne ničnerobením unavenými ženami. Malátny luxus a tisíce vecí naokolo, ktoré do jej života neprinášajú žiaden zmysel. Užíva si natoľko svoju pózu, že ani nezbadá ako sa odcudzila svojmu mužovi, ktorý jej zahýba s obyčajnými slúžkami v domácnosti. Frustrácia u nej speje až do kŕča, v ktorom sa prebudí z polospánku vlastných klamstiev a pokúša sa nanovo nájsť šťastie alebo iba malý kúsok nepredstieraného života. Ľudmila Dudková (Mia) mladšia Ingrididina dcéra podľahla démonovi obetavosť tak nenútene, že celá jej identita stojí na falošných „pilieroch“ nekonečných činností – pranie, žehlenie, varenie, obetavosť na ntú – zabudla, že aj ona ma právo smiať sa, radovať zo života a nájsť si miesto pod slnkom v láskyplnom vzťahu. Ľ. Dutkovej sa darilo podstatne charakterovo stvárniť neurotičku, ktorá je posadnutá prácou a starostlivosťou o rodinu. Vedela aj primerane zmenou emócie v hlase, gestom a pohybom naznačiť príbeh svojej postavy, jej prerod. Vínimočne a presne zobrazila Miinu túžbu po veľkej láske, ktorú keď stretne nechá sa ňou unášať ako lístok vo vetre. Posledným do kvarteta hereckého koncertu bol Igor Kasala (Walter) sused, chlapec od vedľa. Dramatik ho vytvoril ako inšpirátora a katalyzátora ľudských príbehov. Obnažuje v ženských osudoch matky a jej dcér pravú tvár ich osobnosti, je akcelerátorom jednotlivých výstupov a prináša do zatuchlín ilúzií dramatických hrdiniek svieži závan života.
Plastické a primerane výtvarne štylizované, so zmyslom pre realistickú skratku, či náznak boli kostýmy M. Havran. Ich farebnosť ladila v presnom významotvornom poli inscenácie. Farebnosti nechýbala mäkkosť, zavše sme v nej cítili akvarelové inšpirácie, ktoré na oko diváka pôsobili nenásilným podmaňujúcim dojmom.
Režisér Jakub Nvota uveril dramatickému textu a vytvoril spolu s hercami na javisku pôsobivú tragikomickú baladu, ktorej občas nechýbali aj lyrické polohy. Napriek tomu, že text mladého holandského dramatika ponúkol viacero príležitosti k smiechu, nenechal sa ním uniesť a vytrvalo budoval prostredníctvom drobných detailov – dramatických páuz aj tragické „vlny“ príbehu. Na niektorých miestach však režisér nabúral temporytmus inscenácie. Nedokázal si poradiť so zmenou priestoru, používal šero a posielal na javisko technikou, aby doniesli stoličky alebo rozsypali popol z urny. Bolo to nemotorné a často retardačne, divák sa účastni akéhosi extempore, ktoré nijako nepodporuje inscenačnú výpoveď. No na záver treba oceniť režisérovu snahu, ktorá príbeh neexaltovala iba do komických polôh, ale popri smiechu sme sa mohli nájsť v životoch zblúdilých hrdinov a pripomenúť si náš každodenný vorvaní osud. Ak sa Vám podarí prísť do Prešova, určite si tento vorvaní príbeh nenechajte ujsť. Možno nezmeníte v okamihu svoj život, iba sa zamyslíte podobne ako postavy Houtappelsovej hry nad nádejou i biedou vlastného života.
Vorvaň je pozoruhodný text súčasnej drámy. Po viacerých nedramatických textoch súčasnej drámy prináša holandský dramatik nadhľad, satiru a príbeh, ktorý nie je o drogách, všelijakých závislostiach a násilí. Jediné násilie, ktoré sa v texte objaví je to, ktoré si postavy spôsobili necitlivým konaním predovšetkým sami sebe. Buduje text autorsky overenou metódou analytickej drámy, keď sa v prítomnom čase odkrýva a odhaľuje minulosť, charaktery a vzťahy postáv. Všetko to, podporuje dramatickú výpoveď. Svet môže byť aj nanovo stvorený, nielen zakaždým rozbitý. Svet podľa Vorvaňa…

Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.