(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Taká normálna rodinka

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Taká normálna rodinka
Divadlo
InscenáciaPeter Quilter: Ráno po
Premiéra8. júna 2012
Divadelná sezóna

Preklad: Miloš Ruppeldt
Úprava a dramaturgia: Zuzana Šajgalíková
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Zuzana Formánková
Pohybová spolupráca: Elena Kolek Spaskov
Hudba: Roman Ferianc
Réžia: Adriana Totiková
Účinkujú:
Thomas: Daniel Žulčák
Kelly: Dominika Kavaschová
Barbara, jej matka: Dana Košická
Martin, jej brat: Martin Meľo
Premiéra v Loft Aréna 8. júna 2012
V neštandardných priestoroch pod svojou strechou už Divadlo Aréna v minulosti uvádzalo niekoľko komorných produkcií, komédiou Ráno po však odštartovalo ich marketingové označenie Loft Aréna. Predpokladám, že kto príde na túto inscenáciu, nebude čakať žiadny intelektuálny kúpeľ, aj keby meno autora Petra Quiltera nepoznal z iných u nás uvádzaných komerčných projektov typu Je úžasná! (Činohra SND) či Boyband (Nová scéna Bratislava). Na navodenie správnych očakávaní stačí plagát poukazujúci na veľkú mieru sexuálnej otvorenosti. Nakoniec, názov Ráno po pripomenie známu antikoncepčnú pilulku. Ironický nadhľad na vzťahy a lásku sa pokúša prezentovať aj rozšantený bulletin k tejto produkcii.
Divadlo Aréna chcelo – vysvetlené slovami upravovateľky a dramaturgičky Zuzany Šajgalíkovej – týmto titulom ponúknuť kvalitný pop. Prirovnala ho k „pesničke od Coldplay: má byť dobrý, nenáročný, účinný“.
Svetová premiéra textu autora, ktorý si môže do životopisu napísať, že bol nominovaný na ceny Olivier či Tony, nie je na Slovensku až takou bežnou záležitosťou. Otázka potom už len stojí, či je to dobre alebo zle, ak po nejakom texte nesiahol nateraz nikto iný než Slováci. Na stránke úspešného britského dramatika Petra Quiltera sú pri titule Ráno po avizované pripravované premiéry v pražskom karlínskom divadle či v divadle Capitol vo Varšave. Zatiaľ ich ale v programe týchto divadiel nevidím. Aréna je známa svojou flexibilnou dramaturgiou a ak na repertoár pružne zaradí dielo rezonujúce s aktuálnou spoločenskou situáciou, hovorí to len v jej prospech. Text Petra Quiltera, na rozdiel napríklad od Novembra Davida Mameta, však týmto prípadom nie je. Skôr ide o hru, ktorá mohla byť – možno aj bola – napísaná aj pred dvadsiatimi rokmi. Nepomôžu ani narážky na facebook: „Do not like, love!“ či „Update your mind, not status.“
Istý časový posun medzi dneškom a pravdepodobnou dobou, v ktorej sa hra odohráva, môžu diváci vnímať prinajmenšom podvedome. Ak je matka z hry pôvodne hipisáčkou a ak má už dospelú dcéru, ale sama ešte pomýšľa na sobáš, vychádza nám to skôr na deväťdesiate roky minulého storočia ako na desiate. Možno aj na tento nesúlad narážala Soňa Smolková, ktorá v recenzii pre mesačník kød – konkrétne o divadle (8/2012) vyjadrila názor, že snáď aj naše seriály ponúkajú viac skutočnosti ako quilterovská realita. Tento jeho text by však bolo vhodnejšie porovnávať skôr s nejakým sitkomom s predhranými smiechmi. Ráno po patrí totiž do žánru „dobre napísaných hier“, ktoré si vytvárajú svet sám o sebe. Ich repliky teda skôr zapadajú samy do seba ako do vonkajšieho sveta, ktorý nijako priamočiaro nezrkadlia.
To, čo je na tejto hre živé, ba dokonca verím, že zostane živým i po ďalších desaťročiach, je téma „normálnosti“ v porovnaní s niečím špecifickým, ak nepovieme hneď čudným či doslovne vyšinutým. Dramatici z dobrých dôvodov obľubujú situáciu vpádu „cudzieho“ prvku do istého zabehaného systému, v tomto prípade ide o vstup nádejného zaťa do rodiny, v ktorej je medzi matkou a dcérou nadštandardne dobrý vzťah. Quilter skúma, čo sa stane, ak je mama zároveň aj intímnou dôverníčkou svojej dcéry. Hoci to zrejme nie je väčšinový prípad slovenských matiek, podobne extrémny prípad môže spustiť účelnú diskusiu o miere otvorenosti našich rodín i spoločnosti voči sexuálnym otázkam. V postave manického brata zas autor rieši problém tolerancie voči inakosti, nech sa už prejavuje priamo psychickou poruchou či len voľbou alternatívneho spôsobu života. „Mesidž“ hry je teda ľahko čitateľný: „Nebuďte celý život normálni, veď je to nuda!“ Prípadne, ako to zhrnula dcéra Kelly: Sme hrozbou pre spoločnosť, ale je s nami sranda.“
Pre tieto stále nie celkom väčšinovo prijímané posolstvá nepovažujem výber tohto textu za úplne neprínosný.
Základným plusom je, že preklad Miloša Ruppeldta, ktorý dôverne pozná britské reálie, bol urobený bez lapsusov, nelogickostí a hlave s divadelným citom. Prvých desať minút plynie s takými predpokladateľnými dialógmi, že diváka prepadne panika: bude to takto pokračovať až do konca? To, že sa niekto vyspal s babou, ale ani si nezapamätal s akou, skutočne nie je nijako objavná východisková situácia. Isté oživenie prichádza až s prehnane žoviálnou matkou Barbarou. Matka sa s dcérou rada mucká, rady sa dotýkajú čelami, aby umožnili vzájomnú výmenu energií, rady si rozprávajú svoje sexuálne zážitky. Barbara je totiž dieťaťom radostných šesťdesiatych rokov a na sex má veľmi pozitívny názor. „Čo by nám bez neho z toho hrozného života zostalo,“ hodí len tak medzi divákov. Ako neskôr vyplynie z dialógov, otec dcéry Kelly bol pornorežisér, čo nás nepriamo navádza k úvahám aj nad možnou pôvodnou profesiou našej mamičky. Kvôli matkinej priveľkej zhovorčivosti sa všetci predchádzajúci Kellyini nápadníci pre istotu vysťahovali až do zahraničia. Hoci je Barbara silným komediálnym prvkom, ani tento motív nie je nevyčerpateľný. Na scénu teda musí prísť stratený syn a Kellyin brat Martin. V tejto konkrétnej inscenácii doslovne spadne z neba, čiže zlaní z osvetľovacej rampy. Martin Meľo ukázal v tejto postave svoju fyzickú zdatnosť, do konca predstavenia ho ešte vidíme predvádzať skutočne všeličo. Zo štvorice účinkujúcich poskytovala jeho postava azda najviac šancí na herecké metamorfózy a Meľo ich aj veľmi dobre využil. Vzhľadom na mužný výzor herca malo aj jeho pohrávanie sa so ženskou identitou širšie než sexuálne konotácie, nešlo o žiadny coming out, ale o čistú chuť byť iným. Výborné sú scény, v ktorých sa hyperaktívne chopí velenia v domácnosti a začne organizovať svadbu. Táto pasáž zaujme nejednu slovenskú rodinu, ktorá už podobnými prípravami prešla, či sa chystá prejsť. Martin Meľo sa na našich scénach len začína objavovať po svojom dlhšom pobyte v zahraničí, je príjemné, že patrí k neopozeraným tváram.
O dosť horšiu pozíciu mal Daniel Žulčák ako Kellyina nová známosť Thomas. Jeho postava totiž stereotypne zotrvávala v jedinej polohe večne prekvapeného „normálňáka“ v bláznivej rodine. Thomas mal vlastne reprezentovať pohľad na rodinu zvonka, ustavične sa všetkému čudoval a stál v defenzíve voči rodinnej presile. Do značnej miery to teda bola vina autora, ktorý postavu nevyzbrojil nijakou záhadnosťou či prekvapením, a tak hrá Žulčák predovšetkým svojím výzorom. Predpokladám, že v britskom kontexte viac funguje triedne rozdelenie postáv, ktoré slovenský divák až tak nevníma. Kým Thomas má byť zo slušnej strednej triedy, rodina, do ktorej omylom vstúpil, je viac z okraja spoločnosti.
Kelly je síce o niečo viac voľnomyšlienkárska, ako jej partner Thomas, ale aj tak zaostáva v bláznivosti za bratom. Dominika Kavaschová je v postave dcéry na vydaj akčná, príjemná, aktívna. Podobne ako u Žulčáka, ani u nej sa síce nedá hovoriť o absolútnej predispozícii na komické herectvo, ani jeden z nich však nebol na javisku strnulý či nemotorný.
Herecké skúsenosti nemala problém prejaviť Dana Košická v postave excentrickej matky Barbary. Svojou jemnosťou a citlivosťou, ale aj fyzickou príťažlivosťou bola ideálnou predstaviteľkou, nakoľko sa jej postava týmto prirodzene zbavila vulgárnosti, ku ktorej by teoreticky mohla mať sklony.
Hra je ideálna pre komerčné divadlá s malým priestorom, prakticky by ako výprava inscenácie stačila jedna posteľ. Netradičný priestor Loft Arény dáva scénografom možnosti, ale ich aj berie. Rozhodnutie umiestniť dianie do uličky medzi divácke tribúny nebolo zlé. Nespornou výhodou takého usporiadania je intimita, divák sa skutočne cíti byť s protagonistami na jednej posteli, čo je vlastne témou celej hry. Úzky priestor však prirodzene režisérke Adriane Totikovej limitoval možnosti na aranžovanie scén, niektoré boli aj dosť nešikovne nastavené. Inak však režisérka prejavila empatiu voči hrdinom i zmysel pre načasovanie vtipov.
Scénograf Pavol Andraško neprišiel tentoraz s nijakým šokujúcim nápadom pre úpravu celého priestoru, ako to býva uňho zvykom. Výtvarné dotvorenie scény zostalo takmer na amatérskej úrovni. Scénografia sa nepokúsila imitovať anglickú realitu, nezvolila ani ikeovskú neutralitu, skôr sa držala estetiky postsocialistického gýča. Najväčším prehreškom sa mi zdali popínavé kvetiny, ktoré viseli po stranách javiska na akýchsi španielskych stenách, ktoré mali oddeliť sféru nástupov od „javiska“. Umelé brečtany reálne poslúžili jedinej scéne – tej, v ktorej mladý muž naznačuje samovraždu. Na tieto umelé liany sa skutočne mohli herci len povesiť. Určujúcim prvkom Andraškovej scénografie, žiaľ, opäť nie v pozitívnom smere, je linoleum prilepené aj na akési mantinely po bokoch scénického priestoru.
Estetiku nepekného priniesla do inscenácie aj kostýmová výtvarníčka Zuzana Formánková, avšak s väčšou mierou vtipu. Dokonalý bol hlavne kostým nevesty, ktorý evokoval tortu. Komický efekt vyvolali aj kostýmy Martina Meľa, ktoré pôsobili ako zo skupiny ABBA. Gazdinkovský úbor mamičky bol možno priveľmi domácky, a jej „hipisácky“ výzor možno tiež priveľmi jednoznačný. Celkovo však kostýmy výrazne prispeli k humornému vyzneniu inscenácie.
Ak sa niečo na plagáte deklaruje ako komédia, ešte zďaleka nie je isté, že sa na tom divák skutočne aj zasmeje. Na Ráne po sa pobaviť dá. Je to kus vhodný na piatkový či sobotný večer už svojou nenáročnou dĺžkou. Hoci divadlo chcelo týmto titulom prilákať predovšetkým mladých, je možné, že na tento kus nakoniec budú chodiť aj ženy stredného veku stotožňujúce sa s problémami matiek. Nie je to autentický príbeh z nižšej vrstvy britskej spoločnosti, aké poznáme z filmov Kena Loacha. Po zhliadnutí tejto produkcie si nebudeme musieť dať ani prášok proti otehotneniu novými myšlienkami, ale tvorcovia férovo nesľúbili viac, ako ponúkli. A to tiež nie je málo.
Zuzana Uličianska
publikované online 31. 12. 2012

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.

Uverejnené: 31. decembra 2012Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.

Go to Top