Súčasný text, zastaraný vizuál?

Preklad – Peter Himič
Scéna – Lucia Šedivá
Kostýmy – Silvia Zubajová
Hudobná spolupráca – Peter Daniška
Réžia a dramaturgia – Anton Korenči
Hrajú:
Helver – Marián Labuda ml.
Karla – Zuzana Konečná
Premiéra 29. 3. 2015, Divadlo Malá scéna STU
Ingmar Villqist sa v slovenských divadlách udomácnil od roku 2002. Odvtedy sa objavoval v rôznych časových intervaloch. Poľský dramatik zaujal nielen svojím pseudonymom, ale aj výraznou tvorbou ovplyvnenou škandinávskymi dramatikmi (Ibsen, Strindberg). Villqistova tvorba sa vyznačuje intímnou a komornou atmosférou, v ktorej sa vynárajú postavy pridlávené vlastným osudom, pred ktorým nevedia uniknúť. Atmosféra jeho hier je ponurá. Villqist ponúka na jednej strane obrazy „zlého“ veľkomesta, v ktorom hrdinovia žijú, na druhej strane v náznakoch ukazuje „raj“ na zemi nachádzajúci sa na vidieku. Túžby hrdinov sú iné ako ich situácia, preto v záveroch hier nedochádza k duševnému ani materiálnemu uspokojeniu. Väčšinou všetci končia v bludnom kruhu svojho nezvratného osudu.  Texty hier ponúkajú univerzálne príbehy, ktoré pôsobia stále aktuálne. A práve pre tieto skutočnosti sa Villqist stal celosvetovo obľúbeným autorom.
Helverova noc sa prvýkrát hrala na Slovensku v roku 2002 v Štátnom divadle v Košiciach v réžii Dušana Bajina. Po trinástich rokoch siahli po tejto hre znova, tentokrát v divadle Malá scéna STU. Tvorcovia sa zamerali na tento titul s cieľom osloviť aj mladšieho diváka. Ponúknuť mu inscenáciu s posolstvom či s pohľadom na udalosti, ktoré sa udiali alebo dejú okolo neho.
Text hry sa odohráva počas jednej noci v neurčitom dome, mieste a čase. Hrdinami príbehu sú dve postavy – on (Helver) a ona (Karla). Obaja žijú v jednom byte. Postupne odhaľujú svoj vzťah. Ona je niečo ako matka, priateľka, opatrovateľka. On je niečo ako syn, priateľ, pacient. Ona sa o neho stará, lebo sa tak očisťuje od svojich hriechov. On je zas duševne chorý, mentálne nerozvinutý a na liekoch. Hrávajú hry. Neustále opakujú rôzne úkony, ktorými ho ona skúša a zároveň ho učí, čo má v konkrétnej situácii robiť. On sa zas cíti ako múdry silný muž, ktorý si k nej môže všetko dovoliť. Počas tejto noci sa otvárajú staré spomienky. Karla si pripomína svoje manželstvo, svoje choré dieťa. A vonku začína zúriť dav. Niekto protestuje, ubližuje, búri sa, kričí. Nevieme, prečo vypukla davová hystéria, ani kto ju spôsobil. Karla sa bojí. Jej strach sa stupňuje tým viac, čím viac sa dav približuje pod okná domu. Helver prichádza domov. Rozpráva Karle, čo všetko zažil. Ako ho učili byť vojakom, ako má salutovať. A ako ľudia ničia obchody pozdĺž ulice a vyberajú z domov „tých iných“ (mentálne či duševne postihnutých). Karla s ním začne hrať hru na vojaka, necháva sa šikanovať a drezírovať. Takto donúti Helvera  odísť z domu. Chce, aby sa zachránil pred davom. Nariadi mu, aby ušiel na vlak a doviezol sa do Ellmitu. Ona za ním príde hneď, ako sa bude dať. Jej plán je dobrý, avšak lynčujúci dav vráti Helvera späť domov. A Karla si uvedomí, že už niet záchrany. Začnú spolu hrať ďalšiu „hru“. Karla prinúti Helvera zjesť všetky jeho tabletky. Vie, že takto zabije nielen človeka, ale aj svoju dušu. Už druhýkrát. Avšak spasí tým Helvera od istej, násilnej a hlavne nezmyselnej, smrti.
Príbeh o Helverovi a Karle v sebe obsahuje rôzne konotácie. Nerovný vzťah muža a ženy, rodiča a dieťaťa, ktorí nemajú veľmi šťastný osud. Lynčujúci dav je alúziou na genocídu (pravdepodobne hocijakú, záleží len na výklade a aktuálnej spoločensko-politickej situácii). Režisér Anton Korenči postavil túto komornú hru na hereckých výkonoch. Do hlavných postáv obsadil typovo rozdielne, ale zaujímavé osoby – Mariána Labudu ml. ako Helvera a Zuzanu Konečnú ako Karlu. Z textu skôr vyplýva, že ona je staršia ako on. V inscenácii to vyznieva naopak. On vyzerá staršie, ona mladšie. Anton Korenči zachytil nevyváženosť a bizarnosť ich vzťahu prostredníctvom fyzického rozdielu. Podľa hry je Karla  staršia žena, ktorá po strate dieťaťa hľadá náhradu, niekoho, pre koho by sa mohla obetovať. Nájde Helvera, ktorý je stratený a zaostalý. V inscenácii vyzerá Helver staršie, i keď sa správa ako dieťa. Karla zas vyzerá mladšie, no kostým a líčenie z nej robí staršiu ženu. Režisér sa pohral s textom, nebál sa škrtať, čo inscenácii dopomohlo k dynamike. Sled scén je rýchlejší, tempo razantnejšie. Hercom sa v takto nastavenom tempe darí držať napätie a vyváženosť v strihoch.
Tvorcovia deklarovali, že hra je súčasná, a preto príťažlivá aj pre mladšie ročníky. Avšak vizuál inscenácie pôsobí, akoby bol vystrihnutý zo 40. – 50. rokov minulého storočia. Kostýmy Silvie Zubajovej podporujú predstavu vojnových čias, čo podčiarkuje aj scéna Lucie Šedivej. Dominantou scény je rad dverí v rozdielnych odtieňoch bielej a béžovej, odlišného dizajnu, so spoločným znakom staroby, ošúchanosti a nemodernosti. Dvere vymedzujú byt, v ktorom hrdinovia žijú. Evokujú stenu s oknom, úložný priestor či akúsi minikuchyňu. Scéna je na prvý pohľad zaujímavá, avšak v konečnom dôsledku inscenátori nie celkom vyčerpali jej dramatický potenciál. V závere sa v sprievode strhujúcej hudby všetky dvere roztvoria dokorán. Evokuje to odchod duše na druhú stranu, vtrhnutie davu do bytu či inú dramatickú situáciu. Záleží len od divákovej skúsenosti.
Helver je oblečený v šatách, ktoré pripomínajú uniformu. Tmavohnedé nohavice, čierna košeľa, čierne čižmy, kabát a baret. Všetko nasvedčuje tomu, že hlavná postava je vojakom, alebo aspoň chce medzi vojakov patriť. Karla má nevýrazné šaty tehlovej farby s bielym golierikom, tmavé pančuchy a čierne topánky. Jej šaty trochu pripomínajú školskú uniformu. V niektorých momentoch vyzerá ako malé stratené dievčatko. Občas zas ako stará žena, hlavne vtedy, keď má cez šaty oblečenú pletenú vestu. Oba kostýmy sa snažia postavy nejako definovať. Ich zastaranosť sympaticky dopĺňa rovnako ošumelú scénu, avšak nereflektuje na modernosť a neutrálnosť jazyka hry, ktorý sami tvorcovia vyzdvihujú.
Marián Labuda ml. poňal duševne zaostalú postavu, ktorú stvárňuje, nápadito, aj keď s drobnými nedostatkami. Snaží sa definovať rôzne fázy duševného nepokoja postavy. Miestami mu však v prejave chýba akási krutá detskosť, ktorá je príznačná pre zaostalých ľudí. Labudov Helver má výraznú mimiku, ktorou sa snaží pretaviť rozdielne pocity. Trhané, rýchle pohyby, tiky a kaskádovitá práca s hlasom dodávali jeho postave nádych nepokoja. Labudova snaha zobraziť Helvera ako človeka s psychickými problémami občas skĺzavala do ukričanej polohy. Chvíľami akoby striedal iba dve roviny herectva – krik a násilie, čo podporovalo akúsi tvrdosť prejavu. Avšak v niektorých momentoch, napr. v záverečnej scéne, keď prehĺta tabletky, umierni svoj prejav a badať záblesky zraniteľnosti, ktoré by sa žiadali aj na iných miestach.
Karla Zuzany Konečnej pôsobí rezignovane a ustarostene zároveň. V tvári má väčšinu času smútok. Jej nešťastný výzor sa prejavuje aj v postoji a chôdzi. Vyvoláva to dojem akejsi nedefinovateľnosti – je to mladá žena, alebo aj stará. Konečnej Karla je záhadnou po celý čas. Vyžaruje z nej rozvaha, ktorú prejavuje pomalými a presnými pohybmi, ktorými vymeriava priestor. No na druhej strane, vie veľmi presne odhadnúť mieru napätia. Sekaný, nepokojný pohyb, gesto rúk, či pohľad – a Konečná vytvorí adekvátnu atmosféru. Variabilne pracuje aj s hlasom. No herečka sa nevyhla zbytočnému kriku na miestach, ktoré mohli byť pokojnejšie ladené. Napríklad scéna, keď posiela Helvera preč. Je to scéna, v ktorej mu ona káže robiť naučené veci. Zbytočná preexponovanosť pri repetícii nacvičených vecí kazí dojem nevyhnutnosti. Láskavým slovom sa u duševne narušených ľudí dosiahne viac ako krikom.
Helverova noc priniesla tému násilia, neznášanlivosti a morálky. Aktuálnosť textu je nepopierateľná, nakoľko hovorí o realite, ktorá nás obklopuje aj dnes. Inscenácia je tak naozaj vhodnou dramaturgickou voľbou. Korenčiho výklad ponúka pohľad do sveta, v ktorom je všetko akési nenormálne, čo nutne ústi do záhuby. Svet je zvrátený, postavený na vratkých základoch. Žiť je dovolené len normálnym a bezchybným, ale kto to je, to nevieme. Veď človek ako tvor nie je dokonalý, má svoje chyby, a to je na ňom to najkrajšie. Helverova noc nás upozorňuje, aby sme neskĺzli k zverskému správaniu, aby sme skúsili byť empatickí a tolerantní. Zaujme svojou dynamikou a herectvom oboch protagonistov. No sklame vo vonkajškových výrazových prostriedkoch. Scéna a kostýmy nie sú „dnešné“, ich podoba evokuje druhú svetovú vojnu, a tým sa zmazáva neutrálnosť textu. Možno jasnejšie definovanie neutrálnosti priestoru a kostýmov by pomohlo k vypichnutiu nadčasovosti textu. Takto výroky tvorcov o aktuálnosti vo výslednom tvare nevyzneli úplne presvedčivo.

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.