Stačí Spišu ľudová fraška?

Vinko Möderndorfer: Krásne je v Tatrách
Preklad, úprava, réžia: Michal Babiak
Dramaturgia: Miron Pukan
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Mya Javorková
Hudba: Martin Husovský
Účinkujú:
Jožka, mäsiarka, majiteľka rodinného hotela v Tatrách: Mária Brozmanová
Maruška, jej podnikavá dcéra: Petra Dzuriková
Jando, starožitník: Adam Herich
Zeman, minister vnútra: Mikuláš Macala
Major, policajný prezident: Edo Valašík
Kočička, šéf podozrivých obchodov: Dávid Szöke
Fomo, vykonávateľ podozrivých obchodov: Jozef Novysedlák
Papraď, pokladník podozrivých obchodov: Albín Medúz a. h.
Jeleň, zlý nímand: Tomáš Krištof
Vencovslav, veľmi zlý nímand: Matúš Hollý
Spišské divadlo už niekoľko rokov buduje svoje divadelné sezóny tematicky. Zatiaľ čo sezóna 2018/2019 bola v duchu „Slovenského storočia“ venovaná skôr historicko-spoločenským témam a slovenskej dramatike, sezóna 2019/2020 bola poňatá komediálne. Prvou inscenáciou aktuálnej sezóny sa stala hra Krásne je v Tatrách slovinského spisovateľa a umelca Vinka Möderndorfera (1958). Möderndorfer patrí medzi najznámejších autorov nielen v Slovinsku, ale aj vo svete. Píše drámy, poéziu, prózu pre dospelých aj pre deti, je autorom odborných teatrologických textov a známym divadelným režisérom činoherných a operných inscenácií, ale aj rozhlasových, televíznych a filmových diel. S textami tohto autora ráta dramaturgia divadla najmä vtedy, ak chce divákovi ponúknuť aktuálnu, humoristicko-satirickú sondu do spoločnosti.
Keď sa v roku 2018 stal umeleckým šéfom Spišského divadla Michal Babiak, priniesol, prirodzene, do divadla vlastnú dramaturgickú linku opierajúcu sa o klasické, silné ľudské príbehy. Tento koncept mu pomáha dotvárať dramaturg Miron Pukan. Babiak je zároveň i režisérom a pedagógom, čo bolo istotne pre Spišiakov hneď od začiatku prínosom. Priniesol nový vietor a nadchol hercov, aby sa snažili pracovať na sebe nielen po hereckej stránke, ale prenikli zároveň hlbšie do príbehu a pochopili viacero vrstiev textu. To sa prejavilo hneď v jeho prvej, ešte externej spolupráci so Spišským divadlom v roku 2018, v inscenácii Až tri v taňcu na vidermaňcu. Jeho pedagogické, dramaturicko-režijné pôsobenie v súbore je viditeľné i v jeho ďalších réžiách. Je to prirodzené, pretože v súbore je väčšina mladých hercov a herečiek a panuje tam relatívne pravidelná herecká fluktuácia.
Michal Babiak si z Möderndorferových najhranejších textov vybral ľudovú frašku Na kmetih, teda Na vidieku, v úprave pre Spišské divadlo uvádzanú pod názvom Krásne je v Tatrách. Príbeh hry je veľmi jednoduchý, odohrávajúci sa v dnešnom Slovinsku, ale rovnako dobre by  sa mohol odohrať aj na Slovensku, či v inej postkomunistickej krajine, kde sa pri moci ocitla zvláštna kasta politikov, ale aj mafiánov a tzv. „tiežpodnikateľov“. A tak sa teda v novootvorenom vysokohorskom hoteli, ktorí prevádzkujú ovdovelá mäsiarka so svojou podnikavou dcérou, stretávajú dve mafiánske skupiny, aby uzavreli dlho plánovaný obchod so zbraňami. V rovnakom čase sa však v hoteli ubytujú aj jeho ďalší pravidelní hostia, minister vnútra a policajný prezident. Komédia plná absurdností, humorných situácií, vtipných dialógov i mizanscén, na pozadí takmer romantického príbehu prepleteného gangsterkou a politickou satirou, by sa dôslednou hereckou prácou a invenčnou réžiou mohla stať skvelým predstavením. Samozrejme, že to, čo je navonok zjavné, takým v skutočnosti vôbec nemusí byť. V podtitule hry je označenie ľudová fraška, ktoré už predznamenáva, že táto hra bude akousi formou bulváru pre Spišiakov.
Scéna inscenácie, pod ktorou je podpísaný Jaroslav Valek, je minimalistická, ukazuje na univerzálnosť témy a vyzdvihuje nosné detaily vidieckeho, resp. novozbohatlíckeho štýlu. Takmer prázdne javisko je potiahnuté zelenou podlahovinou s drevenými doplnkami evokujúcimi tatranský exteriér, ktorý v prvej časti dotvárajú drevené lavice a stôl, ako aj pníky okolo ohniska. V pozadí je dokonale gýčový nadrozmerný art-protis s jeleňom v ruji, ktorý chce vyvolať ilúziu vysnívaného tatranského šťastia. V druhej časti sa do hracieho plánu dostávajú aj stará prechodová almara a príborník, ktoré slúžia aj ako vstupy na „javisko“ počas nacvičeného divadelného predstavenia hostí hotela.
Kostýmová výtvarníčka Mya Javorková za svoj princíp v prvej časti zvolila štylizovanú kombináciu ležérnej vidieckosti a mestskej elegancie, v druhej časti, pri už spomenutom predstavení, zvolila nadsadené dámske kroje s dlhovlasými parochňami a preexponovaným líčením, ktoré však nemali pôsobiť ako dokonalá travesty show, ale skôr ako zúfalý pokus kriminálnikov o záchranu života na slobode, resp. o splynutie s davom a tým o oficiálne deklarovanie svojej bezúhonosti.
Veselo márnivú hudbu, evokujúcu jednak balkánske motívy a jednak filmové frašky, ktorá v stoptimoch dotvárala groteskné scény hry, skomponoval Martin Husovský.
Poďme však k samotnej hereckej realizácii. Ostrieľaná herečka Spišského divadla Mária Brozmanová hrá Jožku, majiteľku hotela, pôvodným povolaním mäsiarku, ktorá veľmi neoplýva intelektom, ale dokáže pracovať veľmi efektne s nožmi a podrezávať napr. kurence, hoci sú už dávno mrazené. Práve táto hra na hru umožňuje Brozmanovej veľké, preexponované gestá, prehnanú mimiku a štylizáciu, čo ale niekedy pôsobí, vzhľadom na ostatných interpretov, akoby nepatrila do tejto hry. Mikuláš Macala ako minister vnútra Zeman, alebo „Zemák“, vytvára svoju postavu na princípe zženštilosti v gestách, pohyboch, spôsobe reči, posadenia hlasu i intonácii. Až primitívne manipuluje ľuďmi cez optiku politickej moci. Jeho poskakovanie, vytlieskavanie a radovanie sa zo života akoby bol nejaká tínedžerka, ale aj impulzívne rozhodovanie a evidentná sebastrednosť pôsobia síce komicky, ale stále ostávajú v prvom pláne. Herecky najviac vykresleným a autentickým je pokladník podozrivých obchodov Papraď, ktorého stvárňuje hosťujúci Albín Medúz. Čo sa týka rozsahu, je to len okrajová postava, ale hrá už samotnou prítomnosťou na scéne a každé slovo či gesto spĺňa presnú definíciu frašky. Medúz je nielen hereckým bardom Spišského divadla, čo dokázal i v tejto hre, ale je i skvelým vizuálnym „nástrojom“ pre režiséra. K pozitívnym hereckým výkonom treba určite prirátať i predstaviteľov partií kriminálnikov. David Szöke ako Kočička, skorumpovaný politik a šéf podozrivých obchodov, ako aj Tomáš Krištof v postave zlého nímanda, obchodníka so zbraňami Jeleňa sú plastickí, s komickými prvkami a výrazným západoslovenským akcentom i slangom podsvetia. Obaja majú vďačné typy postáv, s ktorými sa oplatí vyhrať a vidieť, že ich bavia rovnako ako divákov. Podobne sú na tom aj ich poskokovia. Foma vykreslil Jozef Novysedlák a Vencoslava Matúš Hollý. Práve jeho postava je prirodzene menej inteligentná, ozbrojená a nebezpečná, čo je príležitosťou pre Hollého ukázať svoj komediálny potenciál. Podnikavú dcéru majiteľky hotela Marušku stvárňuje Petra Dzuriková. Žiaľ, ostáva len v rovine lepšieho amatérskeho čísla, podobne ako výkon starožitníka Janda v podaní Adama Hericha. Nie veľmi presvedčivým je i výkon policajného prezidenta Majora, „Mankyho“, ktorého hrá Edo Valašík.
Inscenácia Krásne je v Tatrách vyznieva rozpačito. V texte Vinka Mӧderndorfera cítiť kritiku a výsmech nie takej dávnej minulosti nielen v Slovinsku, ale aj na Slovensku. Dajú sa v ňom odčítať časy mafiánskych obchodov, privatizácií, politickej moci, korupcie. Text má silný potenciál ukázať aj aktuálnu falošnosť obrazu sveta, v ktorom žijeme – každodenné triky
na vytvorenie mýtu o dokonalej čistote vidieka, ekologické zmýšľanie, zdravý spôsob života, šarlatánstvo, snahu o rýchle zbohatnutie aj za cenu malých (kúpené kravské lajná rozhádzané po trávniku, čínske kurence, v skleníku vypestovaná zelenina a pod.) či veľkých (obchod so zbraňami) podvodov. Napriek všetkým obsahovým možnostiam hry bolo treba ešte popracovať na jazykovej i štylistickej stránke textu, čím by sa ešte viac podporil zmysel   inscenácie.
Hoci je hra obsahovo aktuálna, zaujímavá a dramaturgicky prináša nie tak často hrávaného slovinského autora na našu scénu, formálne nepriniesla žiadnu divadelnú inováciu a je len ľahučkou zábavou pre nenáročných. Jedným dychom treba dodať, že to v žiadnom prípade nevylučuje potenciálny divácky záujem o tento titul. A, vracajúc sa k formovaniu tejto zvláštnej divadelnej sezóny poznačenej viac ako štvormesačným výpadkom spôsobeným pandémiou, niekedy stačí nechať sa v divadle len zabaviť. Veď katarzia príde s plnohodnotnejším titulom a jeho realizáciou. Aj v Spišskom divadle.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.