Smrť Tarelkina – Narodenie režiséra

Úprava: Lukáš Brutovský a Miro Dacho
Réžia: Lukáš Brutovský
Dramaturgia: Miro Dacho
Scéna a kostýmy: Veronika Ďurišová, Laura Štorcelová
Hrajú: Daniel Fischer, Otto Culka, Lukáš Dóza, Richard Blumenfeld, Dominika Kavaschová, Pavol Gmuca, Daniel Žulčák, Lukáš Pavlásek, Alexandra Palatinusová, Michal Kalafut a Jakub Lorencovič, Judit Bárdos a Anna Nováková/Lucia Molnárová a Petra Molnárová
Vidieť inscenáciu, ktorá s absolútnou samozrejmosťou spája všetky komponenty divadelného diela do fungujúceho celku, je vždy potešením. Inscenáciu, v ktorej výpovedná hodnota korešponduje s použitou formou, kde dramaturg, režisér, scénograf a herci svojou kvalitou vzájomne obohacujú prácu ostatných a tvoria tak fungujúci mechanizmus. Ešte väčším potešením je vidieť takúto inscenáciu na javisku študentského divadla. Smrť Tarelkina režiséra Lukáša Brutovského je práve touto inscenáciou.
Aby sme však úvodnú adoráciu uviedli na pravú mieru, treba povedať, že za inscenáciou, ktorá zreteľne presahuje bežné kritériá študentských inscenácií, stoja tvorcovia majúci viac skúseností ako väčšina ich rovesníkov a je preto pochopiteľné, že ich vedeli zúročiť v dostatočnej miere.
Prvým a prvoradým segmentom kvalitnej inscenácie je dramaturgický výber. Už na tomto mieste je potrebné oceniť inscenovanie poslednej hry z radu Suchovo-Kobylinovej temnej trilógie Svadba Krečinského, Proces a Smrť Tarelkina. Hra ponúka inscenátorom mnohé špecifiká, ktorých konštruktívne zužitkovanie, ak k nemu, pravdaže, dôjde, môže viesť k výborným výsledkom. Reč je predovšetkým o temnom satirickom tóne, ktorým inscenácia oplýva, obskúrne vykreslených postavách pripomínajúcich panoptikum, ale aj samotnej téme zneužívania moci a krutosti vystavanej na kvalitnej zápletke. Toto všetko robí hru inscenačne príťažlivou, no zároveň aj komplikovanou. Menované špecifiká vyžadujú jasné uchopenie témy, správnu koncepciu a v neposlednom rade dominantnú réžiu. Brutovský si pre svoju inscenáciu nemohol želať lepšieho spolupracovníka, než akým je dramaturg inscenácie Miro Dacho. Dramaturg, ktorý je nielen dôkladne teoreticky zorientovaný v ruskej dráme, ale disponuje aj praktickým skúsenosťami režiséra. Dovoľujem si tvrdiť, že bez osobného vkladu Dacha by inscenácia ťažko dosiahla takúto kvalitu. Účelom tohto vyjadrenia, samozrejme, nie je znížiť význam samotného režiséra, ale len vyzdvihnúť často nespravodlivo opomínanú pozíciu dramaturga.
Brutovského réžie sa vo všeobecnosti vyznačujú jasnou a čitateľnou koncepciou. V tomto prípade vychádza Brutovský hneď z dvoch východísk. Prvým je zasadenie inscenácie do súčasnosti do takej miery, aby divák ani v najmenšom nepochyboval, že ide o výpoveď platnú a aktuálnu. Druhou je výber konceptu, ktorý inscenáciu do istej miery štylizuje a otvára širokú škálu režijných a hereckých možností. Týmto konceptom je využitie motívu rýb a rybačky. To, že si tvorcovia dali na mnohostrannom rozpracovaní tohto konceptu nesmierne záležať, dokazuje aj bulletin k inscenácii, ktorý je popretkávaný ukážkami telefonátov malých a veľkých rýb slovenskej politiky s podsvetím, rovnako ako dôkladnými návodmi na spracovanie a úpravu rýb. Rovnako dôsledne postupuje režisér aj v inscenácii. Hra ponúka motív rýb iba v súvislosti s vypchávaním fiktívnej mŕtvoly rybami, aby dostatočne zapáchala. Inscenácia však tento funkčný motív povyšuje na princíp. Rámcujúca dopísaná ženská postava opatruje akvárium, symbolom nechutnosti sa stáva jedenie údenáča holými rukami, jasne sa odlišuje, kto je veľká a kto malá ryba a kto s kým chodí na rybačku. Brutovský využíva tento motív v symbolickej rovine mementa, že každá ryba bude raz chytená a zjedená. Mimoriadne ironicky vyznieva v tejto súvislosti konanie pripísanej ženskej postavy s akváriom, ktorá v poslednej scéne sama maškrtne zje sardinku. Ak divák na základe mnohých indícií vníma túto postavu ako osud, potom je jasné, že všetci plávame v akváriu len dovtedy, kým na nás niekto nedostane chuť.
Ďalším, nemenej zanedbateľným motívom inscenácie je politika. Hierarchia významnosti je zrejmá už na začiatku inscenácie, keď Varravin a Tarelkin chytajú z balkóna ryby. Kostýmy, v ktorých dominujú čierne obleky, využívané gestá pripomínajúce neprirodzené vystupovanie politikov, ale aj narážky na politicko-policajno-mafiánsku korektnosť, to všetko v inscenácii jasne a mocne rezonuje.  Tvorcovia venovali nezvyčajnú energiu aj takým detailom, ako je bulletin, ktorý divák dostáva v zalepenej obálke. Ide skrátka o dômyselne premyslenú a rovnako vybudovanú režijnú koncepciu. Ak by aj inscenácia nemala už žiadnu inú kvalitu, potom bohatosť tém a ich výborné tlmočenie by z nej robili inscenáciu hodnú povšimnutia. Našťastie, kvalitná réžia nie je ani zďaleka jedinou doménou inscenácie.
Neodškriepiteľná kvalita inscenácie spočívala v bezozvyšnom využití hereckého potenciálu. Inscenovanie hry Smrť Tarelkina kladie významné nároky na predstaviteľa titulnej postavy. Nielen dvojrola Tarelkin/Kopylov, ale aj špecifická satira, ktorá je v hre dominantná, mohli vohnať Daniela Fischera do úzkych. Našťastie, nestalo sa tak. Daniel Fischer je herec s nesporným komickým potenciálom. Pre dvojúlohu Tarelkina/Kopylova disponuje nielen vďačnou „mäkkýšskou“ fyziognómiou, vďaka ktorej sa teror páchaný na ňom počas „výsluchu“ stáva pre diváka doslova bolestivý, ale aj tvárnosťou a schopnosťou striktne odlišovať herectvo dvoch vekovo odlišných postáv. Fischer sa pri premene z Tarelkyna na Kopylova nemení len pomocou kostýmu a rozstrapatených vlasov, ale aj s precíznym odlíšením stareckej gestikulácie a intonácie. Sympatické je, že aj keď v tomto prípade ide o jasnú schému, Fischer sa neuchyľuje k šablónovitým výrazom. Divácky nesmierne príťažlivá je aj jeho schopnosť situačnej komiky. Bohaté mizanscény sú do prasknutia plné režijných nápadov, ktoré Fischer reflektuje a spracúva v plnej miere.
Hereckým protipólom výbušného herectva Daniela Fischera je chladná štylizácia, s ktorou hrá Otto Culka sekčného šéfa Varravina. Varravin je kreatúra ťahajúca za nitky všetky figúrky v hre, je si vedomý svojho postavenia a len zriedkakedy preto vybočí zo svojho chladného, distingvovaného jednania. Culka Varravina hrá takmer bez výrazu a mimiky, odťažito, trochu znudene a s výrazne pomalými gestami. Do tenzie sa dostáva len zriedka, napríklad pri prehrabávaní sa tisíckami papierov v Tarelkinovom byte. V krátkej epizóde, keď sa vydáva za kapitána Polutatarinova, jasne odlišuje falošnosť svojej identity výrazným afektom.
Okrem dvoch dominantných výkonov sa inscenácia hemží menšími, mimoriadne vydarenými hereckými kreáciami. Marva Dominiky Kavaschovej jasne disponuje ženskými pôvabmi, a zdá sa, akoby bola zvyknutá na to, že ju každú chvíľu niekto zneužíva. Niekdajšia milenka Kopylovova Ľudmila Brandachlystovová je v stvárnení Alexandry Palatinusovej chodiacim živlom. Palitinusová budí svojím impozantným zjavom rešpekt aj predtým, ako svoj prejav vyženie do hysterickej roviny. Pôvabne pôsobí policajná dvojica Raspľujev Lukáša Dózu a Och Richarda Blumenfelda. Jeden neschopnejší ako druhý, obaja veriaci v svoje schopnosti, obaja s nadšením zneužívajúci svoju malú moc. Dominantnejší výkon z dvojice ponúka Dóza, ktorého komediálnosť spočíva v minimalistickom výraze a dikcii, ktorá je pre diváka vždy prekvapivá. Za zmienku stojí aj mimoriadne vydarená karikatúra Lukáša Pavláska ako novozbohatlíka Čvankina milujúceho dokonalý imidž, golf a vlastné pohlavie. Nejde pritom o nevkusnú a lacnú karikatúru homosexuála, ale na malej ploche vynikajúco vystavanú postavu.
Rovnako dôležitá je aj vizuálna podoba inscenácie, o ktorú sa v spolupráci postarali Veronika Ďurišová a Laura Štorcelová. Scénografia inscenácie vynikajúco korešponduje s režijným konceptom chladu a satiry. Umelohmotné pásy visiace po celej dĺžke scény evokujú supermarket alebo iné miesto s univerzálnym rozmerom. Tento chlad je však vyvažovaný funkčným chaosom, využívaného nábytku vrátane vane a množstva drobných rekvizít, ktoré ho zapĺňajú a nezriedka robia neprehľadne plným. Kostýmy tiež kombinujú oba spomínané póly. Na jednej strane sa v nich odráža chladná politickosť čiernych sák a štýlových – trochu mafiánskych okuliarov, na druhej strane zas svoju úlohu zohráva zanedbaný, špinavo pôsobiaci zjav Tarelkin/Kopylov.
Smrť Tarelkina je inscenáciou, pri ktorej si divák má možnosť uvedomiť skutočný význam dômyselnej a dôkladnej práce režiséra. Uvedomiť si, že režisér je viac ako len aranžérom mizanscén a že jeho konzekventná prítomnosť povyšuje herecké inscenácie o stupeň vyššie. Tento jav nebýva samozrejmosťou ani v kamenných divadlách a je preto príjemné presvedčiť sa, že na študentskej pôde rastie režisér neprehliadnuteľných kvalít.
 

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.