SLNKO, PIESOK A PÁR FACIEK

A4 nultý priestor / Združenie pre nezávislé divadlo STROMY
Preklad a réžia Ján Štrbák, scéna a kostýmy Ján Kocman, produkcia Svetlana Waradzinová, hudba René Aubry, hrajú: Lucia Lapišáková a Martin Hronský.
Premiéra 9. marca 2007, A4 – NULTÝ PRIESTOR
Združenie pre nezávislé divadlo STROMY vzniklo v roku 1999. Je to voľné zoskupenie mladých umelcov, ktorý je pre širšie publikum možno menej známe, ale o to viac vie prekvapiť výsledkami ako napríklad ocenením DOSKY v roku 2000, v kategórii Objav sezóny za autorský projekt Pokazený čas. Toto zoskupenie zatiaľ spolupracovalo s režisérmi ako Torsten Ondrejovič, Zuzana Feranczová, Ján Krekáň, Michal Spišák a Ingrid Timková. Režisér Ján Štrbák pod záštitou tohto nezávislého divadla vytvoril už druhýkrát produkciu, hrou poľského autora Michala Walczaka Pieskovisko. Svet muža a ženy je obľúbenou témou tohto mladého dramatika, režiséra, hlavne čerstvého absolventa warsavskej divadelnej akadémie.
Pieskovisko je jeho prvou hrou, ktorou si už podmanil divadelníkov a divákov v Poľsku,Taliansku a v Nemecku. V najbližšej dobe sa má dokonca uvádzať v Prahe v Divadle na zábradlí. Čo sa týka Slovenska, je málo známe, že sa Pieskovisko už uvádzalo, a to na pôde VŠMU, v réžii Jána Kompiša roku 2003. Tým je čerstvá premiéra z pred pár dní až druhá, čo vyvracia mylnú informáciu biltenu o prvenstve v jej uvedení na slovenských javiskách.
Michal Walcak je uznávaným autorom súčasného poľského divadla. Reprezentuje mladú generáciu tvorcov, ktorý sa pokúšajú vyhnúť špecifickým vlastnostiam a témam svojej krajiny, nemyslieť na politické a historické kontexty, ale hľadať témy v úplne bežných veciach. Takou bežnosťou je napríklad samotné ľudské správanie v úplne každodenných situáciách ako je opica po náročnom večierku,alebo prejavy náklonnosti k druhému pohlaviu. V tomto sa vedome inšpiruje Kunderom, ktorý sa výhradne venuje ľudskému svetu bez nejakej ideológie. Walcáka okrem toho, na modeloch medziľudských vzťahov dráždi aj vzrušujúca protichodnosť medzi pretvarovaním sa a pravdou skrývajúcou sa pod nánosom generáciami zdedených úloh. Muž a žena sa v jeho hrách často objavujú bez mien, zastupujú akési nemenné archetypy, ktoré Walcak s hravosťou dieťaťa vypúšťa do ringu života (pieskoviska) a pirandellovsky obnažuje od masiek.
V Pieskovisku je večný protiklad muž – žena zastúpený modelom chlapček-dievčatko. Podľa autora je práve toto miesto prvým bojiskom dvoch pohlaví, kde sa prvý raz konfrontujú s pocitom straty vlastnej dôležitosti a svojich istôt. Zrazu si odznova musia budovaťvlastnú autoritu a spoznať slabiny súpera. Prvýkrát a nastálo sa v ich živote objavuje pocit mať moc nad druhým a chuť manipulovať. Zdá sa však že dievča-žena je v ringu napriek anjelsky neškodnému výzoru vyzbrojená lepšie ako jej súper. Ten po celý čas bojuje s totálnym zneistením. Nepomáha mu ani, že v rukách drží svalnatého batmana, ani že na pieskovisku má vymedzené väčšie teritórium. Dievčatko ho totiž nenápadne unášana na inú parketu pôsobenia. Je to sféra zvádzania, kde je ona chtiac nechtiac absolútne pánom situácie. Stačí jej na to len párkrát zabrnkať v rohu pieskoviska na city hlučného spoločníka,a ten sa s určitosťou stáva jej otrokom.
Čo sa týka zloženia je prvok hrania sa viacnásbný. Walcak napísal tento text pre dospelých hercov stelesňujúcich deti. Tie zas v ešte menšom merítku stelesňujú a symbolizujú ich hračky, dievčatko bábika, chlapca plastový batman. Samotný text je veľmi otvorený na rôzne riešenia dvoch postáv. Dajú sa interpretovať ako deti čo sa hrajú na dospelých, ako dospelých čo ešte celkom nedospeli, úplne nevinne, alebo zámerne manipulatívne atď.
Inscenácia Jána Štrbáka vychádzala koncepčne zo správania detí, ktoré sa pred divákmi stávajú dospelými až starými. Ich postavy akoby strácali počiatočný entuziazmus zo samotnej hry na pieskovisku, dokonca na konci, po odchode dievčatka –ženy sa chlapec už nedokáže vžiť do hrania sa s nekompromisným batmanom. Podvedome do banálnej bitky projektuje vlastnú porážku. Inscenácia tak dostáva zaujímavý myšlienkový oblúk vo vývine postáv k dospeniu a poznaniu reality.
Spontánne a úderné sú napriek tomu len tie časti, kde sú herci deťmi, ich vzájomné urážanie a doberanie si toho druhého v týchto chvíľach najviac parodizuje vzťah muža a ženy. V momente však ako začínajú fungovať dospelo sa z vtipnej paródie stáva nemastná neslaná melodráma. Samotný text necháva tušiť, že príbeh detí je paralelou dospelých, dopovedanie ho vo forme dospetia postáv pred obecenstvom,môže ubrať inscenácii z kvalít, čo sa napokon aj stalo.
Martin Hronský (chlapec),reprezentuje typicky sebavedomé decko čo sa váľa a rozťahuje po pieskovisku, akoby patrilo len jemu. S batmanom v ruke nahlas simuluje všetky akčné zvuky a pohyby odpozerané z kreslených seriálov a na okolité vnemy reaguje len vtedy ak sú prekročené hranice jeho teritória, čo ho robí milo obmedzeným. Herecky je to práve on kto udáva tón z dvojice. Pri ňom, dievčatko Lucie Lapišákovej stelesňuje presne ten typ, na ktoré si ako prvé spomenieme zo škôlkárskych čias. V sukničke, s kučeravými blond vláskami, čo sa elegantne a pohŕdavo obšmieta okolo do hry pohrúženého ignoranta. Svojim príkladným správaním dostatočne dáva najavo, že na scénu prišla dáma, ktorá je,,odsúdená“ hrať sa v blízkosti grobiana. Toto východisko dalo príležitosť Martinovi Hronskému dostatočne sa pustiť z reťaze a vytvoriť tak dynamickú opozitnú postavu. Lucia Lapišáková to mala o niečo ťažšie V premene na dospelú urobila jej postava menší oblúk ako jej partner. To môže vychádzať samozrejme aj z toho, že muži si väčšmi vedia užiť detstvo a tak je ich zvážnenie viac viditeľné, tým pádom je aj prevedenie výraznejšie. Alebo je to v tom, že mala stelesniť takisto úprimné hravé dievčatko, bola však málo presvedčivá, a tak sa vlastne zmohla po celý čas hrať len infantilnú dospelú. Prikláňam sa skôr k verzii, že jej postava mala stelesňovať od začiatku famme fatale, vlka v ovčom kožúšku, ktorý od začiatku vie, že ide na lov, a že zvíťazí. Z dohadovania sa však dá usúdiť,že zámer jej postavy nie je zrozumiteľný, akoby nebol dostatočne vyjasnený. V celku jej postava nedržala krok so svojim partnerom, čo určite nemal byť zámer.
Scéna a kostýmy Jána Kocmana tvorili zaujímavú zložku inscenácie. Na javisku vzniklo pieskovisko počas hereckej akcie. Chlapec sa hrá s malým náklaďákom, z ktorého sa počas jazdy sype piesok, a vyznačuje tak kontúru pieskoviska. Tá sa inokedy rozotiera alebo dievčatkom úplne pozametá. Piesok ako hrací prvok vytvára v záverečnej časti silnú atmosféru vyprahnutej púšte – duše, po ktorej blúdi rozorvaný batman. Podobne je aj symbolický rám dverí u dievčaťa vtipne odprataný zo scény herečkou, keď sa jej postava sťahuje do Devínskej Novej Vsi.
Mierne filozofujúca Inscenácia Jána Štrbáka je napriek spomenutým výhradám zaujímavým štartom pre uvedenie tejto hry do slovenského divadelného povedomia.

Katarína Latócky (Kičová)

Katarína Latócky (Kičová) študovala na VŠMU odbor divadelnej vedy a tiež scénografie. Absolvovala v roku 2008 a od tohto roku je stálou členkou hereckého zboru v divadle Thália Színház v Košiciach. Popri herectve sa aktívne venuje aj scénografii, žije v Maďarsku.