Skutočný svet je plný zázrakov

Salman Rushdie: Harún a more príbehov

Réžia, úprava dramatizácie: Gejza Dezorz

Dramatizácia: Tim Supple, David Tushingham

Preklad dramatizácie: Igor Navrátil

Dramaturgia: Mário Drgoňa

Scéna: Pavol Andraško

Kostýmy: Lucia Šedivá

Bábky: Von Dubravay

Hudba: Martin Hasák

Účinkujú:

Harún: Tomáš Diro

Rašid Kalifa: Peter Cibula

Soraja Kalifa, Vravko: Lívia Michalčík Dujavová

Sengupta, Nafúkaný Aleaj, Mudrov tieň, Katam-Šud: Andrej Palko

Oneeta Sengupta, Princezná Tárajka, Mudrov tieň: Adriana Ballová

Neusmievavý muž, Princ Bolo: Matej Marušin

Neusmievavý muž, Generál Kitab: Jakub Kuka

Pán Alejko, Mechanický dudok, Mudra: Stanislav Pitoňák

Aktak: František Balog

Mali, Mrož: Martin Stolár

Premiéra 6. 3. 2022, Malá scéna Štátneho divadla Košice

Divadelná hra Harún a more príbehov, ktorú v marci 2022 uviedlo Štátne divadlo Košice, vychádza z predlohy rovnomenného titulu Salmana Rushdieho. O slovenský preklad literárnej verzie (vyšla začiatkom 90. rokov) aj preklad dramatizácie sa postaral Igor Navrátil. Skúsenosť prekladateľa s literárnou podobou možno považovať za prínosné, čo sa prejavilo najmä v jazykovej rovine (literárny text a divadelná hra sú v tomto smere identické). Prekladateľ mal vďaka divadelnému spracovaniu príležitosť ešte vylepšiť dobrý literárny preklad. Keďže väčšina textu bola zachovaná, aj v divadelnej podobe sa vyskytujú názvy miest a osôb, ktoré sú odvodené z hindských slov a sú vysvetlené na konci knižnej verzie príbehu,[1] napr. Bolo – rozkazovací spôsob Hovor!; Čup – tichý; Kahani – príbeh; Katam-Šud – hotový a vyradený; Harún a Rašid – podľa kalifa Harúna al-Rašida z Tisíc a jednej noci; priezvisko Kalifa obmenou slova kalif.

Uvedený titul možno vo viacerých aspektoch považovať za inovatívny. V prvom rade výber samotnej predlohy ponúka viacero možností na realizáciu – divadelní tvorcovia vyzdvihli najmä vysokú mieru obraznosti prítomnú aj v literárnej podobe. V rámci divadelnej ponuky pre deti sa často očakáva dominancia príbehu s dramatickou zápletkou, boj dobra so zlom a podobne. V tomto prípade ide o pomerne jednoduchý príbeh: chlapec Harún chce pomôcť zachrániť svoju rodinu a oceán príbehov. V priebehu deja sa zároveň odkrýva množstvo metafor, obrazov a posolstiev, ktoré presahujú príbeh a stávajú sa aktuálnymi aj pre súčasného detského aj dospelého diváka. Napríklad v úvode sa harmonický vzťah matky a otca naruší pre pracovné vyťaženie otca, ktorý si nevšimne, že matka prestala spievať a napokon opustila svoju rodinu a odišla so susedom, ktorý je opakom jej manžela (sused pán Sengupta nemá rád vymyslené príbehy, manžel Rašid sa živí rozprávaním vymyslených príbehov). Po odchode matky otec stratí svoju schopnosť označenú ako Dar Výrečnosti a jeho syn sa rozhodne pomôcť mu získať ho späť. Situácia narušenia harmonických vzťahov v rodine, ako aj otcovej náhlej neschopnosti rozprávať príbehy, je v inscenácii umocnená scénou, keď veľká guľa rozbije múr a na horizonte sa objaví fotka zrúteného mesta, ktoré istým spôsobom symbolizuje aj osobný život protagonistov. Po tomto pomerne intenzívnom momente sa otec so synom vyberú na dobrodružnú cestu do mesta G a údolia K, kde by mal otec Rašid Kalif vystúpiť ako rečník na predvolebnom mítingu, čo si dospelý divák môže prepojiť s reálnou situáciou (predvolebné sľuby sa tu rovnajú vymysleným príbehom).

Po príchode k nudnému Jazeru a vstupom do mesta Kahani (v preklade príbeh) sa do deja postupne zapájajú ďalšie postavy (politik Aktak, Vodný Džin, Dudok Alejko, Plávajúci Záhradník, Princ Bolo, Vravko), ktorí protagonistov sprevádzajú na ceste oslobodenia princeznej Tárajky a vyčistenia Príbehových Prúdov. Divák sa tak postupne ocitá a občas aj stráca v „oceáne postáv“. Na začiatku v predstavení vystupujú aj dvaja rozprávači v podobe dvoch lámp, čím tvorcovia pomohli divákovi zorientovať sa v expozícii príbehu, zároveň posilnili rozprávačskú líniu, tá však mohla byť viac podporená aj ich častejším vstupom do priebehu inscenácie.

V predstavení prevláda obraznosť, vizualizácia, výtvarné stvárnenie postáv, ktoré je vo výsledku dominantné nad príbehom, čo v danom prípade považujeme za pozitívne tak pre detského, ako aj dospelého diváka, a to aj z pohľadu súčasnej vizuálnej mediálnej popkultúry, ktorá často rezignuje na estetické potreby publika a v rámci formátov ponúka množstvo gýčových prvkov s cieľom priniesť čo najviac zisku. Tvorcovia inscenácie Harún a more príbehov však v žiadnom prípade nepodcenili detského, ale ani dospelého diváka a ponúkajú im možnosť vstúpiť do sna, zhmotniť svoje predstavy a istým spôsobom ho aj podnietiť siahnuť po knihe, ktorá môže byť impulzom k dialógu dieťaťa a dospelého s viacerými témami aktuálnymi v každej dobe (napr. potrebu prehovoriť či mlčať, rovnoprávne postavenie mužov a žien – explicitne vyjadrené v postave Vravka) a zvlášť v súčasnosti, keď sa celý svet často javí ako mĺkvy či odlúčený.

Hrací priestor bol rozdelený na dve časti, na začiatku predstavenia predelených múrom pripomínajúcim zem, pričom praskliny (akoby kúsky puzzle) divákovi naznačovali, že sa niečo stane. Aj veľká guľa a nadrozmerný vták z prútia (viditeľní v hornej časti vertikálnej línie scény) mohli byť pre deti podnetom na premýšľanie, akým spôsobom budú rekvizity zakomponované do predstavenia. Očakávanie divákov o funkčnom použití scény a rekvizít sa naplnilo už v úvode, keď sa začína príbeh o smutnom meste (smutný aj v zmysle vizuálne prasknutého múra), ktoré zasiahne aj život otca so synom (pôvodne žijú s matkou šťastný život – kontrast smutného mesta) a veľká guľa preráža prasknutý múr a obnažuje obraz smutného a zničeného mesta (aj v tomto momente pri pohľade na zničené budovy možno hovoriť o veľmi aktuálnom obraze súčasného sveta). Symbolika textu sa veľmi funkčne zrkadlí v scénickej koncepcii inscenácie. Mimoriadne oceňujeme aj použité rekvizity a prácu s nimi, ktorá vo veľkej miere podporila imagináciu detského publika, keď sa napríklad z kufra stala skriňa, rečnícky pult, bubon, jaskyňa, posteľ, schody, tajný priechod na strechu paláca; v malých kufríkoch boli ukryté makety krajín. Rovnako aj práca so svetlom bola veľmi variabilná (tieňohra; svetelné tyče sa použili ako meče, držiaky a svetlá v autobuse pri prechode tunelom). V danom kontexte možno povedať, že predstavené more príbehov sa v inscenácii premenilo na more nápadov, ktoré nepotreboval divák vypiť celé, no určite mal možnosť vybrať si ten prameň (či obraz), ktorý mu najviac chutil (ktorý sa mu najviac páčil). Z percepčného hľadiska tak možno povedať, že inscenácia nie je len na jedno pozretie a napriek známym rozprávkovým motívom sa v nej zakaždým dá nájsť niečo, čo diváka zaujme. Hoci na rozdiel od čítania literárneho textu si dielo nemožno dávkovať po častiach (čitateľ má navyše možnosť vybrať si aj čas a priestor na čítanie), v danom predstavení sa ponúka slobodný výber sústrediť sa na detaily, ktoré nemusí divák nevyhnutne zachytiť všetky (napr. pri obraze rozmotávania príbehových prúdov záhradníkom), no jednotlivé scény v ňom zaručene vyvolajú estetický zážitok.

Variabilné použitie rekvizít bolo pre hercov technicky náročné, pretože zastupovali viacero postáv. Vo výslednom tvare možno hovoriť skôr o kolektívnom herectve ako o individuálnych výkonoch. Ťažké témy a negatívne emócie (smútok, hnev) boli vyvážené komickými, predovšetkým prostredníctvom postáv Princa Bola (Matej Marušin), šoféra Alejka (Stanislav Pitoňák), vodného džina (František Balog). Aj vďaka ich hereckým výkonom sa narušila istá stereotypia a vážnosť, ktorú zastupovali protagonisti Harún (Tomáš Diro) a Rašid (Peter Cibula), ale aj výborne stvárnené negatívne postavy pána Sengupta, politika Aleaja, Katam-Šuda (všetky stvárňoval Andrej Palko). Tým, že sa v predstavení pozornosť sústredila viac na obrazy ako príbeh, aj herecké výkony pomohli vo veľkej miere vyzdvihnúť vizuálny zážitok z inscenácie. Niektoré postavy ani nemali priestor na herecký výraz a hrali samotným kostýmom (napr. plávajúci záhradník Mali na chodúľoch, bojovník Mudra).

Podobne ako pri hercoch, aj v prípade tvorivého tímu (dramaturgia, scéna, kostýmy, bábky, hudba) možno hovoriť o symbióze pod vedením režiséra Gejzu Dezorza, absolventa bábkovej réžie a dramaturgie. Jeho režijná koncepcia je v tomto predstavení založená na obrazoch, čo viac korešponduje s percepčnou skúsenosťou súčasného detského publika, ktoré vo výslednom tvare očakáva mnoho formálne a najmä vizuálne pôsobivých prvkov. V istej miere absentuje dôraz na príbeh, ktorý však ani v literárnom texte nie je natoľko dôležitý, a tak možno hovoriť o už spomínanom súzvuku dramatickej hry s literárnou podobou. Po prečítaní Rushdieho knihy má divák možnosť porovnať si svoje predstavy s imagináciou tvorcov, ktoré ho môžu v obrazotvornosti posunúť ešte ďalej. Zároveň sa pri čítaní aj sledovaní inscenácie bude môcť na chvíľu zastaviť a s Harúnom sa uistiť o presvedčení, že „skutočný svet je plný zázrakov, takže zázračné svety môžu byť celkom ľahko skutočné“.[2]

---

[1] RUSHDIE, S. Harún a more príbehov. Bratislava: Causa editio, 1993, s. 143.

[2] RUSHDIE, S. Harún a more príbehov. Bratislava: Causa editio, 1993, s. 30.