Skrátka divadlo, ako má byť. HAF!

výprava: Markéta Plachá
hudba: Andrej Kalinka
výroba: Katka, Ľubo, Markéta
réžia, výtvarná koncepcia, hrajú: Katka Aulitisová, Ľubo Piktor
premiéra: 14. Októbra 2012, Divadlo PIKI Pezinok
Kto vie, či je to Pezinkom, v ktorom sídlia, no musíme si asi zvyknúť, že Katka Aulitisová a Ľubo Piktor nás nechávajú na svoje ďalšie inscenácie čakať ako na dozretie archívneho vína. Každý milovník vína ale vie, že to čakanie stojí za to. Lebo keď to príde, je z toho poriadny divadelný zážitok.
Nebolo tomu inak ani pri poslednej premiére hry divadla PIKI Pes (prí)tulák, s podtitulom „o tom, ako pes hľadal lásku, o tom, že nielen človek môže mať život pod psa a tiež o tom, že niekedy aj človek je ako pes“. Predlohou dramatizácie bola kniha pre deti francúzskeho prozaika Daniela Pennaca Cabot Caboche (pod názvom Pes Paličák vyšla minulý rok v českom vydavateľstve Baobab). U nás je Pennac, prozaik píšuci pre deti aj pre dospelých, známy najmä vďaka populárnej eseji Ako román, v ktorej sa vyznáva ku svojej láske k literatúre a úsilí naučiť jej aj dnešných mladých ľudí. Jej voľné pokračovanie, román Trápenia so školou (vyšla túto jeseň a Artfore) je neortodoxným príspevkom k výchove a vzdelávaniu, v ktorom sa stavia na stranu lajdákov a slabých žiakov (akým bol vraj aj on sám) a vidí aj v nich potenciál budúcich cenných a úspešných dospelých.
Empatia a sympatie k slabým, zaznávaným, odstrkovaným sú nosnými aj v dramatizovanej knihe Cabot Caboche. Jej hrdina – pes menom Pes, je nevábnym na pohľad, no s veľkým otvoreným srdcom. Hľadá si svoje miesto vo svete a postupne sa učí, že správnu paničku si musí nielen nájsť, ale aj vycvičiť. Pennac vykresľuje dobrodružstvá Psa sviežo, s humorom a nadhľadom, no zároveň s veľkou dávkou porozumenia voči celej psej i ľudskej rase – až nevieme, kedy vlastne hovorí o ktorej..
Dramatizátorka predlohy Katka Aulitisová potvrdila dobrý nos, ktorý má na neošúchané príbehy s veľkým inscenačným potenciálom, láskavým humorom a svojráznymi hrdinami. Či to je nezvyčajné kamarátstvo malého dievčaťa a obra v Kamošovi Obrovi (podľa Roalda Dahla, premiéra PIKI  2005), človečí a korytnačí zaľúbenci v Akčantyroku (opäť R. Dahl, premiéra BD Žilina 2008) či neposlušné deti a ich starostliví rodičia v Paskudáriu (podľa knihy D. Taragela, premiéra PIKI 1998). Hrdinovia, ktorým Piktorovci fandia, nie sú vôbec typickí. Slabí, nenápadní, na okraji spoločnosti, ale stále zvedaví, prichystaní na dobrodružstvá, sympatickí nezbedníci, beťári a výmyselníci.
Aulitisová dejovú líniu Pennacovej knihy zachováva, no zjednodušuje ju, niektoré motívy, situácie, postavy vynecháva, čím dej dynamizuje. Príbeh rámcuje a dopĺňa postavami herečky a herca (Katky a Ľuba), ktorí sú jeho rozprávačmi. Zároveň vytvára priestor na oslovenie detí a vtiahnutie ich do deja. (Piktorovci radi hrajú na divákov, no majú vzácny zmysel pre rovnováhu a schopnosť túto komunikáciu za každých okolností ustrážiť a mať pod kontrolou.) Rámcovanie predznamenáva charakter inscenácie, ktorá sa nesie v znamení otvorenej hry na diváka a klauniády.
Herečka a herec sa vyznávajú zo svojho priateľstva ku psom a rozohrajú príbeh o Psovi, ktorý to v živote vôbec nemal ľahké. Ako šteňa sa ho jeho majitelia pokúsia utopiť, lebo je tak škaredý, že zaňho nedostanú žiadne peniaze. Opustený, na pokraji smrti sa ocitá na skládke odpadkov, kde sa ho ujme stará skúsená fena Čierna papuľa a učí ho, ako sa pretĺcť životom („A pamätaj, prvá zásada je – vedieť sa vyhnúť! – Čomu? – Predsa rane, šteňa.“). Spokojný život Psa pri svojej učiteľke však netrvá dlho. Čierna papuľa umiera zavalená vlečkou smetiarskeho auta, no ešte kladie psovi na srdce, aby si v meste našiel paničku. V meste ale Psa odchytia ako túlavého a dajú ho do útulku, kde ho o tri dni, ak sa nenájde jeho pán, utratia. Aj tentokrát Pes smrti o chlp uniká, keď si ho na poslednú chvíľu – trocha proti jeho vôli, čo dáva najavo hryzením – vyberá ako prázdninovú hračku rozmaznané a panovačné dievča Dula („Úžo! Žúžo! Mám psa! Mám zlého psa! Je to môj pes! Môj, môj, môj! A basta!“). Pes sa stáva nechceným členom rodiny – z pohľadu Duliných rodičov Štipľavky a Pižmoňa (Pes im dáva mená podľa toho, ako voňajú..). Po návrate z prázdnin do Paríža ale nadšenie zo Psa opadne aj z Duly („Miláčik, Tvoj pes nebol od rána vonku. Treba s ním ísť na prechádzku. – Pes????? Hovoríte Pes? Aký pes?.. Ja tu žiadneho psa nevidím. Idem za kamošmi. Salut!“). Pes už nechce byť prehliadaný svojou paničkou a uteká, hoc v ústrety neznámemu rušnému mestu („Tak čo vlastne chcem… sedieť si pekne v teplúčku a neexistovať? Alebo byť v zime a lietať si voľne ako vták. IDEM!“). Stratený v meste stretáva psa Hyenáka a jeho priateľa, rušňovodiča-maliara Divocha a naučí sa dôležitú vec („Čo urobíš, keď je na teba človek zlý? – To je predsa jasné! /Pes vyskočí, naježí sa, šteká../ – Chumaj, keď je niekto tak škaredý ako sme my dvaja, vlastne traja, je len jedno riešenie… sleduj… Musíš to urobiť tak, aby po tebe zatúžil.“). Táto rada Psovi pomôže pri opätovnom stretnutí s Dulou – teraz už vie, ako si ju má „vycvičiť“. Nerozlučnú dvojicu, paničku a jej psa, čaká ešte posledná skúška – keď Pižmoň naschvál „stratí“ Psa cestou na dovolenku, ten neváha, beží naspäť do Paríža a s pomocou psích priateľov pripraví Pižmoňovi pomstu – prevráti ich byt hore nohami. Dula zo straty Psa celkom ochorela a tak keď sa nájde a Dula sa vďaka tomu uzdraví, prijmú Psa konečne za svojho aj Štipľavka s Pižmoňom („Lebo pes, ktorý prebehne celé Francúzsko a takto doriadi celý byt, je frajer.“).
Katka a Ľubo dorozprávali príbeh Psa a vlastne možno tak trocha aj svoj, lebo …:
Ľubo: Ktovie, možno sme aj my tak trochu psy.
Katka: Tak čo, ideme … Pes?
Ľubo: Jasné, Dula.
Herectvo Katky Aulitisovej a Ľuba Piktora charakterizuje radosť z tvorby, hravosť a najmä poctivý divadelný kumšt. Vodopád javiskových nápadov, korenený sviežimi dialógmi je vo vzácnej rovnováhe s myšlienkovým posolstvom rešpektu a úcty k druhému a k inakosti. Pri stvárňovaní a animovaní množstva postáv príbehu si pomáhajú skratkou a znakom, obohacujúco využívajú gesto, pohyb, rekvizitu. V ich interpretácii vyniká uvoľnená klauniáda, láskavý humor a veľká dávka človečiny (pardon, psovčiny..).
Výprava Markéty Plachej počiarkuje hravosť a komediantstvo a spolu s herecko-pohybovým prejavom je pre inscenáciu určujúca. Autormi výtvarnej koncepcie a spoluvýrobcami výpravy boli Katka s Ľubom a to, že si ju vytvárali priamo na mieru, sa odrazilo v tesnom a inšpiratívnom prepojení s režijnou koncepciou a hereckou prácou.
Jedinou kulisou na javisku je stôl s dvoma stoličkami na vyvýšenom praktikábli. Pod uhladeným dojmom (spočiatku to tak vyzerá) vidíme neporiadok – spod praktikábla vytŕča kopec nepotrebných, ošúchaných vecí (papierové krabice, potrhané lopty, staré topánky, bagandže, zmeták, handry, kolesá), skoro ako na smetisku. Staré, nepotrebné veci však dostávajú svoj nový význam, práve z nich vznikajú svojrázne, originálne bábky, rekvizity, časti kostýmov. Takáto premena predmetov opäť pripomína myšlienkové posolstvo inscenácie – aj škaredé, nevzhľadné je krásnym, originálnym, len sa treba vedieť dívať (alebo ako hovorí Hyenák, keď sa ho Pes pýta, ako to, že na Divochových obrázkoch vyzerá tak krásne: „To vieš… láska je slepá…“).
Variabilný stôl nezostane dlho na svojom mieste – herci ho pretvárajú, obracajú, rozkladajú a on dostáva stále nové podoby: smetiarskeho auta, vody, psieho útulku, metra, bytu, je ulicou, plážou, smetiskom, výkladom obchodu. Zároveň je divadielkom, v ktorom sa odohrávajú bábkové výstupy.
Inscenácia je úžasne kreatívnym ohňostrojom animovania rôznych výtvarných objektov. Okrem bábok (zväčša maňušky) na seba berú znakovú podobu javiskových postáv ruky, ale aj iné časti tela hercov, rekvizity, prvky kostýmov. Nápaditou výtvarnou skratkou, kde časť zastupuje celok, sú „chodiace nohy“ hercov, ktoré znázorňujú postavy ľudí (herci sa do postáv doslova „prezúvajú“). Keď postavy – nohy vstupujú do hracieho priestoru rámcovaného divadelným portálom stola spolu s bábkou Psa, siaha im tá sotva po kolená. Je to svet zo psej perspektívy, svet veľkých nôh a hlasov, prichádzajúcich odkiaľsi zhora. Aj Dulu (handrová bábka, znázorňujúca detskú postavičku, na spôsob manekýna) vidíme najprv ako anonymné nohaté telo bez hlavy (je skrytá nad portálom). Veľmi krehko a dojemne vďaka tomu pôsobí scéna kedy Dula konečne pochopí, že Pes nie je hračka, že ho má ozaj rada a začne sa báť, že on jej už neuverí a opustí ju. Zosunie sa na zem ku Psovi a my (a aj Pes) ju vidíme celú, aj s hlavou a rukami (ruky herečky vsunuté do rukávov bábky) a ona konečne naozaj „vidí“ Psa.
Hudba Andreja Kalinku dotvára atmosféru inscenácie. Vnáša do inscenácie trocha francúzskeho šarmu a melódie, vie byť hravá ako poskakujúci pes, ale aj clivá ako opustené šteňa.
Piktorovci neohraničujú vek adresátov svojich inscenácií. Aj Pes (prí)tulák je príkladom divadla pre celú rodinu, v ktorom si každý nájde to svoje.
Deti sú priebežne, nenásilne a s vtipom zapájané do príbehu, stávajú sa jeho súčasťou a neustále sa tak pripomína, že sa hrá nielen o psom živote, ale aj o tom ľudskom.. Napríklad keď si Pes hľadá vhodnú paničku, vyberá si ju medzi deťmi, podľa pachu. Ľubo, vodiaci Psa, schádza do hľadiska k deťom, komentuje ako Pes vône malých divákov a z improvizácie vzniká pôvabný divadelný výstup s pointou (sympatickú adeptku na paničku si Pes označkuje – ociká..). Alebo v inom výstupe sa na nich obracia ako prísny strážnik s úradnou vyhláškou o odchyte túlavých psov ( je napísaná po francúzsky, takže žiadne z detí ju nevie prečítať). Ľubo pointuje, uštipačne smerom k rodičom: „Veru učte sa, aby ste mohli čítať vyhlášky, lebo neznalosť zákona neospravedlňuje!“ . Ďalším vydareným výstupom, nasmerovaným v nadstavbe dospelému divákovi je Frfľošovo „prevracanie kabáta“ v psom útulku. Hundravý pes Frfľoš (maňuška z koženého palčiaka) v snahe zapáčiť sa filmárom, ktorí sú priepustkou z útulku, zabúda na silné odbojné reči, na priateľov a doslova sa prevracia na ruby (na vnútornú stranu palčiaka, z ktorej vyzerá ako hebučký kožušinkový plyšák), len aby sa dostal von, za lepším.
Pes (prí)tulák je inscenácia, ktorú môžete vidieť zas a znova. Najprv na ňu zoberiete svoje deti a raz na ňu možno vaše deti zoberú vás. Má potenciál, aby na nej vyrástla generácia detí podobne, ako to bolo pri prvej inscenácii divadla PIKI Čin-čin. Je skrátka divadelne aj myšlienkovo nadčasová.
Priateľstvu, spolunažívaniu vo vzájomnom rešpekte a úcte sa treba učiť celý život. A Katka a Ľubo, dvaja herci, partneri, manželia nám s dobrosrdečným a zároveň jemne varovným úsmevom pripomínajú, že to neplatí len pre paničku a jej psa…
Dominika Zaťková
publikované online 31. 12. 2012

Dominika Zaťková

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokov a Bábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.