S jemným humorom k „mastnému hrncu“…

Dramaturgia: Martin Gazdík
Úprava: Michal Spišák a Martin Gazdík
Scéna: Štefan Hudák
Kostýmy: Eva Kleinová
Hudba a texty piesní: Dano Heriban
Réžia: Michal Spišák
Osoby a obsadenie:
Svetozár Babík, profesor – Stanislav Pitoňák
Mahuliena, jeho žena – Dana Košická
Viera, ich dcéra – Ivana Feníková, a.h.
Riaditeľ gymnázia – Andrej Palko
Riaditeľová – Adriana Ballová
Starosta – Juraj Zetyák
Starostová – Michaela Sepešiová, a.h.
Poslancová – Tatiana Poláková
Pupčok, veliteľ hasičov – František Balog
Krajčír/Vrbický, sekretár – Peter Čižmár
Haňka – Katarína Horňáková
Janko – Tomáš Diro
Premiéra: 5. novembra 2010, Štátne divadlo Košice
Dramaturgia Štátneho divadla Košice už niekoľko sezón robí záslužnú výchovno-edukačnú prácu, keď do repertoáru divadla včleňuje slovenskú dramatiku. Po Tajovského „Ženskom zákone“ a Králikovom „Trasovisku“ siahla tentoraz po veselohre, dnes už klasike dvadsiateho storočia, Júliusa Barča-Ivana a jeho titule „Mastný hrniec“.
Časovo veľmi vhodne predvolebne zakomponovaná premiéra hry vedie aj k otázke, nakoľko sa realizátori touto inscenáciou pokúsili o aktualizáciu a reflexiu doby, keďže v hre Barča-Ivana ide predovšetkým o smutno-smiešnu kritiku karierizmu a honby za spoločenským statusom. Dnes by sa dalo povedať, že ide o snahu stať sa za každú cenu celebritou. Na pripomenutie známeho deja postačí niekoľko viet. Pokojnú hladinu mestečka rozvlní dôležitá správa z rádia, že novým ministrom financií sa stáva miestny profesor botaniky Svetozár Babík. Táto informácia zmení správanie obyvateľov, samotnej rodiny, a teda aj sled nasledujúcich udalostí. Zatiaľ čo samotný profesor je zo správy šokovaný a táto funkcia je pre neho neprijateľná, ambície jeho manželky sa „konečne“ začínajú napĺňať. V mestečku nastane panika a nekalým praktikám, ako sa dostať čo najbližšie ku korytu, v tomto prípade mastnému hrncu, niet konca. Z neobľúbeného profesora sa razom stáva hviezda. Ako sa k nemu správať? Čo možno od neho očakávať? Rozuzlenie celej zamotanej situácie je samozrejmé a logické – ide o menovca. Verejná mienka sa znova obracia proti Babíkovcom, sú znova ponížení. Avšak prekvapenie čaká na všetkých posmievačov, keď sa príde na to, že ministrom sa stal Babíkov brat. V dvoch dejstvách sa teda dozvieme, ako umne Barč-Ivan napísal túto satiru na malomestskú morálku s vtipnými zápletkami i búrlivým rozuzlením.
Režisér Michal Spišák prišiel so zaujímavou režijnou koncepciou, ktorou chcel jemne nabúrať stereotypy košického inscenovania klasiky. S vtipom a množstvom nápadov sa pohrával nielen v rovine textu, ale aj v rovine vizuálnej. Pri práci s hercami však už nebol až taký objavný, pretože im neponúkol (možno to text neposkytoval) priestor na vymyslenie niečoho nového v hereckej tvorbe. Je ale veľmi pozitívne, že priestor dostali predovšetkým herci strednej a mladej generácie. Ak sa pozrieme na inscenáciu ako celok, je obdivuhodné, ako kompaktne pôsobí. Pravdou však je, že jej chýba akýkoľvek, rozumej kladný i záporný, atak smerom k divákovi. Inscenácia pobaví, poteší, neuráža, ale vo svojej podstate nič nezanechá, nenúti prísť do divadla pozrieť si ju znova, prečítať si Mastný hrniec či nebodaj iné dielo autora.
Stano Pitoňák, ako predstaviteľ hlavnej postavy Svetozára Babíka, siahol štandardne do svojej hereckej výbavy. Komicky rozohráva mizanscény so svojou manželkou Mahulienou (D. Košickou), je prototypom bežného, obyčajného človeka, manžela pod papučou a vrcholom jeho podania je, ako ináč, záverečný výstup konfrontácie sa s ambicióznou manželkou na stanici. S. Pitoňák má bezpochyby dar komediantstva, napriek tomu sa mi zdá, že v tejto polohe divákovi neponúka nič nové a možno zmena žánru by mu pomohla rozohrať sa aj iným smerom, akým si ho zaškatuľkoval košický divák. Spomínaná Dana Košická hrá ambicióznu, spoločnosťou nedocenenú manželku „obyčajného“ profesora. Je trochu hysterická, trochu roztržitá, trochu malomeštiacka. Technicky si veľmi dobre poradila so svojou úlohou. Ivana Feníková hrá ich dcéru Vieru. Interpretačne sa jej postava celkom nepochopiteľne dostáva do nevyhraneného rozmeru oscilujúceho medzi „lolitkou“ (účes, lízatko) a vyzretou mladou ženou – vysokoškoláčkou (spôsob správania sa, názory a celkom zrelý „predmanželský“ vzťah s právnikom Jankom). V každom prípade herecky, aj spôsobom uchopenia postavy, prevyšuje svojho partnera na scéne Tomáša Dira, ktorému ešte stále chýba ľahkosť a nadhľad nad postavou. Vidieť to najmä v scéne, keď je ohrozený ich vzťah, podľa matkiných očakávaní nespĺňajúci kritériá hodné dcéry ministra. Hasičský veliteľ Pupčok, František Balog, ťaží zo svojho temperamentu. Jeho postavička je epizódna, no napriek tomu svojím vtipom, pohybom a hravosťou zarezonuje. Slabinou F. Baloga je naopak javisková reč. Ďalšou, vyslovene komickou postavičkou je Haňka, ktorú stvárnila Katarína Horňáková. Pohrala sa s ňou, užíva si ju a reakcie publika ju posúvajú k ďalšej štylizácii. Tri dámy v podaní Tatiany Polákovej, Adriany Ballovej a hosťujúcej Michaely Sepešiovej sú zvládnuté výborne. Ich vstup na scénu je silnou stránkou predstavenia. Každá z nich sa odlišuje nielen vizuálne – kostýmom hyperbolicky, ale s jemným vtipom zvýrazňujúcim istý prvok dobre usadených malomeštiačok (ramená, boky, prsia a extravagantné symbolické klobúčiky), ale aj herecky, keď štylizovanosťou a gagmi rozohrávajú celú bizarnosť situácie, ako sa dostať k mastnému hrncu čo najbližšie, a teda ako sa z urazených a ohrdnutých paničiek stávajú vypočítavými priateľkami „dôležitej“ osobnosti mestečka – manželky budúceho ministra. Ich manželia Riaditeľ – Andrej Palko a Starosta – Juraj Zetyák uchopili svoje postavičky v duchu režijno-dramaturgických pokynov. V dvojúlohe krajčíra a Vrbického je obsadený Peter Čižmár. Ako jediný si mohol vyskúšať komickú i vážnu úlohu a zahral ich obe štandardne. Niekedy by však u neho postačilo menej prehrávať.
Veľmi peknú hudbu skomponoval a texty piesní napísal Dano Heriban, čo bolo skutočným oživením predstavenia. Bolo cítiť, že piesne sa páčia nielen publiku, ale aj samotným hercom (čo sa, žiaľ, nie vždy stáva) a tí si ich na scéne patrične užívali. S. Pitoňák prvou piesňou ukázal smer, kam sa bude predstavenie hudobne uberať. Spevácke kvality potvrdila D. Košická a jej šansón bol veľmi dobre zvládnutý. Spoločná pieseň bola takisto nápaditá aj čo do speváckeho prevedenia, aj čo do inscenovania. Postavenie dobového mikrofónu na scénu, hoci sa využíval naozaj len na tých niekoľko piesní, bolo trochu mätúce, ale na druhej strane pomohlo hercom spracovať formou piesní svoje vnútorné poryvy, ktoré by inak museli byť podané snáď ako veľké vysvetľujúce monológy.
Scéna Štefana Hudáka a kostýmy Evy Kleinovej boli štýlovým doplnením textu s jemným presahom do dneška. Posun k rozprávkovosti a nápaditý humor v nich, bol výstižným názorom a nadsázkou k textu. Či už hovoríme o obrovskej pohľadnici mestečka Ťuťotín, ktorá svojim univerzálnym adresátom pomyselne putuje po Slovensku, alebo o tej istej pohľadnici vytvárajúcej alúziu na konkrétne mestečko s priestorom na vtipné „glosovanie“ situácií cez heslá odkryté v pravý čas. Priestor na scéne v prvej časti hry vytvára klasickú obývačkovú alebo jedálenskú scénu s kreslom a stolom so stoličkami. Mimochodom, tu treba oceniť prvky moderny začiatku 20. storočia a cit pre detail pri rekvizitách. Vyvýšená teraska v jednej polovici zadnej časti javiska znázorňujúca vstup do bytu, akúsi predizbu, bola miestom pre navodenie atmosféry doby, aj vďaka rádiu, jeho hlasom a šlágrom, ale aj možnosti využitia veľkolepého (väčšinou komického) vstupu postáv na scénu. Druhá strana zadnej časti javiska zas patrí akémusi botanickému kútiku profesora Babíka.
Humorne pôsobí aj vytvorenie stanice v druhej polovici hry s jednoduchými staničnými plôtikmi, lavičkami a malým depom vpredu, z ktorého vlak napokon naozaj vyrazí… Kostýmy sú zas veľmi elegantným riešením pre prepojenie eklektickej módy medzivojnového obdobia na Slovensku a dneškom.
V každom prípade je košický Mastný hrniec titulom, ktorý by mohol osloviť mladého i starého diváka a ponúknuť mu aj napriek takmer siedmim desiatkam rokov stále aktuálny a živý pôvodný text. A napokon ešte jedna otázka. Naozaj sa nič nezmenilo?

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.