Všade dobre, doma najlepšie?

Ingrid Lausund: Monológy na doma
Preklad: Zuzana Guldanová
Dramaturgia: Petra Kovalčíková, a. h.
Výprava: Hana Kollárová, a. h.
Hudba: Matúš Mayer, a. h.
Choreografia: Janette Fáberová, a. h.
Mediálna spolupráca: Michal Čabai, a. h.
Réžia: Monika Tatarková
Účinkujú:
Eva Dočolomanská, Martin Frank, Mária Šamajová
Premiéra: 4. mája 2018 v Bábkovom divadla na Rázcestí (Recenzia napísaná na základe reprízy 20. novembra 2018)
Ingrid Lausund je súčasná nemecká dramatička, divadelná režisérka a scenáristka, ktorá sa vo svojej tvorbe zameriava na súčasné problémy konzumnej spoločnosti. Ako sa môžeme dočítať v bulletine k predstaveniu, „dramatička najčastejšie vo svojich dielach rozvíja konflikt medzi skutočnosťou a stereotypným, často až s fikciou hraničiacim vnímaním skutočnosti, ktoré je nám z rôznych zdrojov servírované“.[1] Vo svojej tvorbe využíva aj „klišé“ – zaujíma ju, aký dôsledok môže mať jeho použitie v spoločnosti. Apeluje tak na postmodernú dobu, ktorá často používa slová a slovné pojmy, ktorým nerozumie, pričom si neuvedomuje ich skutočnú podstatu.
Inscenácia Monológy na doma sa skladá z výberu monológov Posteľ, Čajník a Doplnky z hry Som mimo (Bin Nebenan). Hru uviedli v slovenskej premiére koncom mája 2018 v Bábkovom divadle na Rázcestí v preklade Zuzany Guldanovej. Autorka si v Monológoch na doma kladie otázku, čo pre človeka znamená slovo „domov“ a aký význam mu prisudzuje. Hana Kollárová sa túto tému usilovala odzrkadliť v scénickom riešení – scénu tvoria pohyblivé skrinky s otvormi, ktoré znázorňujú rôzne priestory v domácnosti – napríklad úložný priestor pre mop, špajzu, poličky s priestorom pre kuchynský riad, papuče a pod. Scénografia vďaka variabilnosti umožňuje rýchle scénické premeny, ktoré sa vo veľkej miere podieľajú na dynamike inscenácie. V inscenácii sa využíva aj projekcia, ktorá tvorí deliacu čiaru medzi jednotlivými monológmi. Na plátne sa premietajú biele guľôčky pohybujúce sa vo vymedzenom priestore, čo pripomína spoločenskú hru. Nie nadarmo znie podtitul inscenácie Spoločenské hry o ne/bezpečí. Okrem troch guľôčok, ktoré odkazujú na tri vybrané monológy, sa premietajú aj rôzne ilustrácie zo života predstaviteľov.
Režijno-dramaturgická koncepcia inscenácie vytvára dostatočne veľký priestor pre hereckých protagonistov, ktorí sa stávajú aktívnymi partnermi scénickej zložky inscenácie. Mária Šamajová stvárňuje Ženu, ktorá býva v tureckej štvrti. Je ležérne oblečená v domácom odeve, ale je vidno, že má rada poriadok, čistotu a svoje pohodlie. Hovorí o svojej susedke, moslimke Aiše, ktorú si najala ako upratovačku. Žena si naschvál vyberá moslimku, pretože ju chce lepšie spoznať. Šamajová v tejto časti monológu často nadvihuje obočie a potmehúdsky sa usmieva, vďaka čomu pripomína zvedavú ženu. Monológ odhaľuje klišé, ktoré sa týka žien-moslimiek. Aiše chodí k Žene upratovať každý štvrtok a ona si z rozhovorov, ktoré vedú pri čaji, skladá mozaiku jej života. Samotné čajové stretnutia realizuje nasledovne – sadne si k papieru, kde je nakreslená moslimka Aiše, a spolu s čajníkom v ruke prerozpráva priebeh stretnutia. Máme tu dočinenia s emancipovanou moslimkou, ktorá je už šesť rokov rozvedená, fajčí a počas ramadánu priberie niekoľko kíl. Aišinu prítomnosť realizu je herečka Mária Šamajová prostredníctvom kreslenia na papier, ktorý pripína na skriňu. Napríklad čiernou fixkou nakreslí ženu do pol pása, so šatkou na hlave. Tým Aiše „sprítomňuje“ a „oživuje“ rôznymi spôsobmi – napríklad fajčenie vytvorí fúkaním do fixky, pričom na papieri vznikli čierne šmuhy. Nakreslením vlasov sprítomní okamih, keď si Aiše zloží šatku a Žena jej pochváli účes. Mária Šamajová papiere strháva a odhadzuje ich na zem, čím vytvára priestor pre ďalšie situácie. Vyjadruje tým aj nerozhodnosť a nahnevanosť, prameniacu z odlišných kultúrnych mentalít. Herečkina práca s papierom a fixkou je jedným z nositeľov dynamiky inscenácie. Žena cíti čoraz väčšie sympatie k Aiše, ktoré vyjadrí objatím čajníka. Čajník sa stáva predmetom, ktorý spojí dve na prvý pohľad odlišné ženy. Postupné búranie stereotypov tvorí najsilnejšiu časť monológu, ktorú umocňuje herečkin živý, zaujatý prejav (divák nadobúda pocit, akoby sa mu zverovala). Záujem a zvedavosť, ktoré Žena prejavuje k moslimke Aiše, sa však, keď zistí, že robí veci, s ktorými ona nesúhlasí (napr. ako vychováva svoje dcéry), postupne menia na nervozitu, ústiacu až k hnevu. Čajník, ktorý bol najskôr spájacím mostíkom medzi ženami, sa paradoxne stane dôvodom, kvôli ktorému sa napokon Žena na Aiše nahnevá a prepustí ju z práce. Dôvodom je banálna situácia – Žena si myslí, že Aiše dala drahý turecký čajník do umývačky riadu. Aiše to popiera, čo Ženu nesmierne vytočí. A tak to, čo ju spočiatku na Aiše priťahovalo (život moslimky), sa stalo dôvodom k vytvoreniu odstupu – herečka skríži ruky na hrudi, pevne zovrie pery a zdvihne hlavu. Samu seba uisťuje, že odstup medzi ňou a Aiše bude najlepším riešením, hoci jej Aiše na zmierenie prinesie nový turecký čajník. Mária Šamajová uplatňuje pri hereckej kreácii zvedavosť premiešanú s istou dávkou rafinovanosti, pohostinnosť, ochotu, úprimnosť, vtip, ale aj odstup. Emocionálny rozmer postavy, ktorý je príznačný hlavne na začiatku, na konci strieda chladný pragmatizmus. Šamajovej sa podarilo vytvoriť vývinový oblúk postavy prostredníctvom práce s obrázkami, výraznou mimikou, gestami a tónovou moduláciou hlasu. Mimika však bola v jej prípade dvojsečnou zbraňou – niekedy herečka skĺzavala do afektu.
Martin Frank predstavuje mladého muža, ktorého detstvo bolo poznačené nepríjemnými udalosťami – narodil sa ako nechcené dieťa prostitútke, ktoré vyrastalo v detskom domove. Potom si ho adoptovali noví rodičia, ktorí ho však po piatich mesiacoch vrátili naspäť do domova. Aj napriek nešťastnému osudu sa mu v dospelosti podarilo nájsť si prácu (na bitúnku) a kúpiť si malý byt. A práve radosť z kúpy bytu a dôraz na každý predmet tvorí v inscenácii najsilnejšiu časť monológu. Frank je nesmierne sugestívny v role mladého muža, ktorý sa teší z vlastného domova, vytvoreného poctivou prácou. Divákovi ukazuje každý kúsok bytu – od sprchovacej hlavice, deodorantu, až po rybičky v akváriu a keksíky pod posteľou. Frank prostredníctvom živého výrazu v očiach a vzrušeného hlasu kladie dôraz na každý detail zariadeného domova. Spôsob, akým uchopil postavu, je sympatický a v niektorých situáciách mimoriadne komický (napríklad niekoľkosekundové striekanie deodorantom, pretože má rád vône, alebo intímne chvíle s nafukovacou priateľkou). Za nadšením z bytu sa však skrýva smútok z túžby znova sa stretnúť s adoptívnymi rodičmi. Muž si často predstavuje, čo by im povedal, keby ho prišli navštíviť, ako by okomentovali niektoré časti bytu a pod. Vďaka tomu vytvára Frank uveriteľnú postavu Mladého muža, ktorá diváka v tom najlepšom slova zmysle dojme svojou úprimnosťou, bezprostrednosťou a dobrosrdečnosťou. Martin Frank na začiatok svojho monológu prichádza v bielom šušťákovom overale s kapucňou – pripomína embryo, ktoré je na začiatku svojej životnej cesty. Keď si zloží kapucňu, stávame sa svedkami jeho prípravy do práce na bitúnku. Už to nie je to bezbranné, zhrbené dieťa, ale dospelý muž, ktorý pôsobí introvertne a ustráchane.
Martin Frank a Mária Šamajová v úlohe pracovníkov sťahovacej služby pripravia scénu pre tretí monológ. Rytmické pohyby ich tiel a tanečná hudba dávajú tušiť, že posledný monológ sa bude od predchádzajúcich dvoch, z hľadiska temporytmu, výrazne líšiť. Na scénu prichádza herečka Eva Dočolomanská oblečená v pestrofarebných šatách. Stvárňuje ženu, ktorá evidentne na seba rada strháva pozornosť. Umocňuje to jej sebavedomý postoj tela a zvodné pohyby. Vytvára postavu ženy, ktorá okolitý svet a aj vlastné prostredie bytu vníma predovšetkým cez peniaze. Nahromadené kôpky rôznych peňažných mien sú v inscenácii vyjadrené prostredníctvom vešiakov, ktoré herečka vešia a potom ich rozdáva divákom.
Režisérka Monika Tatarková vytvorila minimalistickú inscenáciu, vďaka ktorej sa divák dostáva do súkromného priestoru troch postáv. Minimálne, ale funkčne zvolené rekvizity (čajník, papiere, domáce potreby) dopĺňajú komornú inscenáciu, v ktorých režisérka využíva bábkarské postupy (vešiaky znázorňujú hromadenie peňazí, prázdne biele vrecko vyhodené do vzduchu reprezentuje odpadky, objímanie s čajníkom odkazuje na objatie dvoch žien). Režisérka Monika Tatarková uplatňuje hravosť, darí sa jej prepájať vážnu rovinu inscenácie s humornými vsuvkami. Režisérka dokazuje, že aj na malom priestore sa dajú rozohrať zaujímavé príbehy. Z hľadiska temporytmu cítiť istú disproporčnosť medzi prvým a posledným monológom (dĺžka trvania – prvý monológ sa môže javiť príliš dlhý, na rozdiel od posledného). Nemusíme to vnímať ako negatívny jav, pretože režisérka vďaka tomu vytvára výrazný kontrast medzi monológom Mladého muža, ktorý si váži každý peniaz, a medzi excentrickou ženou, ktorá namiesto susedov vidí chodiace britské libry.
Inscenácia Monológy na doma poukazuje na viacero fenoménov – život v konzumnej spoločnosti, ako nás ovplyvňujú rôzne stereotypné názory, až po túžbu nájsť svoje miesto v spoločnosti. Aké hodnoty reprezentuje človek postmodernej doby? Akým nástrahám čelia ľudia v multikultúrnej spoločnosti? Vďaka monológom, zasadeným do domáceho priestoru, si divák môže položiť viacero otázok, ktoré vyplývajú z daných situácií: prečo našu spoločnosť v takej veľkej miere ovplyvňuje „klišé“? Čo môže byť jeho dôsledkom? A aké sú hranice medzi hodnotami, ktoré vyznávame my ako jednotlivci, a hodnotami, ktoré od nás očakáva spoločnosť? Inscenácia otvára priestor pre verejnú diskusiu, nesileným spôsobom rozohrá v divákovi interpretačnú hru. V neposlednom rade sa divák nevyhne otázke: ako by som sa na jeho/jej mieste správal ja?

---

[1] Bulletin k inscenácii, zostavili Petra Kovalčíková, Monika Tatarková, Iveta Škripková, Marika Skaličanová.