Psíček a Mačička na Rázcestí

Adaptácia: Emília Hoffmanová,
Výprava: Eva Farkašová a.h.,
hudba: Róbert Mankovecký a.h.,
réžia: Marián Pecko
Hrajú: Mária Šamajová a Jozef Šamaj alebo Ivana Kováčová a Juraj Smutný
Premiéra: 5. 12. 2008.
V úvode tejto recenzie by mohla byť úvaha o originalite, či vhodnosti výberu predlohy Psíček a mačička. Počet inscenácii dramatizácie Čapkových rozprávok na Slovensku už presahuje počet desať. Dôvody opätovného inscenovania vlastne v každom zo slovenských bábkových divadiel sú však úplne jasné. Ide o fakt, že stále dorastá nová generácia detí, ktoré môže inscenácia rozprávok z tejto, povedzme to pateticky, nesmrteľnej knižky zaujať. Cyklické opakovanie inscenácií klasických rozprávkových predlôh je teda prirodzené. Druhou otázkou na úvahu je slovenská inscenačná tradícia. Deťom z Banskej Bystrice a okolia, ktoré navštevujú Bábkové divadlo na Rázcestí, je iste úplne jedno, že túto rozprávku uviedli v uplynulej krátkej dobe iné dve slovenské bábkové divadlá. Každé z piatich slovenských bábkových divadiel má svoj okruh návštevníkov a každé z nich potrebuje mať v repertoári niečo pre najmenších divákov.
Inou je už otázka, kedy a prečo si režisér vyberie pre svoju inscenáciu tento text. (Alebo to v Banskej Bystrici nebola voľba režiséra, ale „prevádzkové“ dôvody – potreba inscenácie pre najmenšieho diváka, spoľahlivý titul, voči ktorému majú diváci dôveru už len podľa názvu…)
Banskobystrická inscenácia je v krátkej dobe tretím uvedením notoricky známej Čapkovej rozprávky. V novembri 2006 mala premiéru inscenácia Čapkových rozprávok v réžii Ondreja Spišáka v Starom divadle v Nitre. Režisér využil troch hercov – psíčka, mačičku a rozprávača. Psíčka a mačičku predstavovali (aj) maňušky. V Bratislavskom bábkovom divadle bola inscenácia O psíčkovi a mačičke slávnostným titulom k 50. výročiu divadla, pretože inscenáciou práve tejto hry divadlo svoju existenciu odštartovalo. Režíroval hosťujúci Štefan Kulhánek. Inscenácia mala varietný ráz, hrali v nej štyria herci, psíčka a mačičku predstavovali manekýni troch veľkostí, pretože dej zachytáva aj časť, ako sa narodili a ako rástli.
Autorkou adaptácie je Emília Hoffmanová. Z Čapkových rozprávok vybrala štyri. Tie, v ktorom psíček a mačička umývajú podlahu, idú na prechádzku na vidiek a psíček si tam roztrhá nohavice, ako pečú tortu a ako nájdu bábiku, ktorá plače. Zaujímavosťou je, že sa alternácie líšia posledným – tretím príbehom. Prvá alternácia končí rozprávanie o psíčkovi a mačičke tým, že mačička prinesie odhodenú bábiku a spolu so psíkom si ju prisvoja a postarajú sa o ňu. Herci druhej alternácie v závere napečú tortu, pretože psíček a mačička majú sviatok (narodeniny a meniny).
Hoffmanová a následne aj režisér akcentovali tému súdržnosti a tolerancie a sprostredkovali divákom citujúc bulletin „podobenstvo o dvoch rozdielnych stvoreniach, ktoré spolu žijú a snažia sa – napriek svojim rozdielom – prežiť krásne chvíle, pochopiť jeden druhého, a pritom sa ešte aj potešiť.“
Autorkou výpravy je Eva Farkašová, rovnako ako v bratislavskej inscenácii. Je tu cítiť podobnosť, Farkašová v oboch prípadoch vidí Rozprávky o psíčkovi a mačičke ako varieté, ktorému dominuje červená a čierna farba. V bratislavskej inscenácii to bolo východiskom a princípom celej inscenácie. Inscenácia v Bábkovom divadle na Rázcestí začína príchodom hercov v čierno-červenom oblečení. Herečka má čierne topánky na podpätku v štýle tridsiatych rokov, herec klobúk a gentlemanskú paličku (tá sa v príbehu o umývaní a sušení podlahy stane aj šnúrou na zavesenie mokrých hrdinov). Scéna je na začiatku ukrytá pod červenými lesklými plachtami v duchu varieté. Tvoria ju dve menšie plošinky. Jedna z nich je bytom psa a mačičky. Na otočnej kruhovej plošine je kuchyňa, kúpeľňa a spálňa. Domček má všetky detaily – drobný nábytok a príslušenstvo – taniere, lampa, obrazy na stenách, zrkadlo, vaňa… Keď psíček robí neporiadok – necháva v domčeku odtlačky po labách, herečka lepí ich malé obrázky po stenách, zemi i nábytku. To, že sa táto kruhová plošina môže otáčať, využili tvorcovia na veselú naháňačku po celom dome.
Druhá plošinka je na kolieskach a má pripnutý nápis „Vidiek“. Je na nej lavička, krík a strom. Slúži na zobrazenie druhého príbehu, keď idú psíček a mačička počas Veľkonočnej nedele na výlet, kde stretnú aj dážďovku a šušlavého, mierne agresívneho a arogantného zajaca, ktorý sa vyjadruje spôsobom „ty, počúvaj ma sem“. Dážďovku angažovali tvorcovia pre šťastie. Navrhla ju Jana Pogorielová-Dušová pre inscenáciu O psíčkovi a mačičke v roku 1983 a dážďovka odohrala 500 repríz.
Psíček a mačička sú bábky vodené na dvoch drôtoch, respektíve na drôte a niti. Dajú sa rôznorodo animovať, animátorka mačky môže výrazne pracovať s jej chvostom. Mačička je celá čierna, pes je strapatý chlpáň s bielo-ryšavou srsťou.
Výrazná je hudobná stránka inscenácie. Nie je pravidlom, že sa v inscenáciách bábkových divadiel venuje zvýšená pozornosť hudbe. Kvalitná muzika v tejto inscenácii teda teší dvojnásobne. Autorom hudby je Róbert Mankovecký. Počujeme melancholickú džezovú klavírnu hudbu. Počas rozprávky o výlete na vidiek, znie výraznejšie akordeón.
Inscenácia má, ako sme už spomenuli, dve alternácie. Prvú tvoria Mária Šamajová a Jozef Šamaj. Mária Šamajová ponúka mačičku vychádzajúcu z jej naturelu – mierne maznavú a iskrivo veselú. Jozef Šamaj štylizoval svoj hlas do zhrubnutejšej polohy. Je rozvážny, niekedy na mačičku reaguje s pokojom Angličana a tento rozpor medzi maxi dynamickou mačičkou a pokojným psíkom vytvára humorné situácie.
V alternácii Ivana Kováčová a Juraj Smutný (aj on používajú hlasovú štylizáciu – zhrubnutý hlas) sme pozorovali presnejšie časovanie situácií, lepšie zladenie gest s hudbou. Pripisujeme to však tomu, že kým alternáciu Šamaj – Šamajová sme videli na premiére, túto alternáciu až po niekoľkých predstaveniach odohratých pred publikom.
Pravdepodobne tam tkvie aj problém s patetickým vyznením poslednej rozprávky alternácie Šamaj – Šamajová. Dialóg psíčka a mačičky o tom, ako deti vyhadzujú hračky a stále si kupujú nové vyznel moralizátorsky.
Časti, keď herci nevodia bábky, dopĺňajú svoje prehovory tanečným krokom, inscenácia teda nie je statická ani počas rozprávačských častí.
V bulletine k inscenácii tvorcovia píšu: „Výberom tohto titulu vzdávame hold čapkovskej radosti a túžbe po harmónii v ľudských vzťahoch.“ Skutočne, z inscenácie tento odkaz cítiť. Je radostná, ľahkoplynúca a veselá.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.