Pravda v troch riadkoch

Videoanimácie: Veronika Obertová
Hudba: Martin Hasak
Scéna: Slavo Bachorík, Oleg Šuk
Produkcia: Uršula Kovalyk
Kostýmy, výprava a réžia: Patrik Krebs
Hrajú:
Denisa Okrutská, Cecília Maderová, Janka, Mária Šera, Jela Matuškovičová, Uršula Kovalyk, Joshua, Zdeněk, Augustín Horváth, Anton Eros, Jozef Jamrich, Ondrej Stojka
Premiéra: 25. novembra 2009 v Štúdiu 12 v Bratislave
Haiku je krásna poézia. Na prvý pohľad nesmierne jednoduchá trojriadková básnička v sebe skrýva kvintesenciu zážitku, ktorú by básnici západnej kultúry opísali desiatkami slov a rýmami. Čítať haiku znamená viac, ako len čítať slová. Znamená to, vedieť si za malou plochou slov, ktoré sa nám ukazujú, predstaviť obrovský priestor zážitkov a osudov.
Neraz sa to podobá nášmu prístupu k ľuďom. Na prvý pohľad sa nám ukazuje len málo. Ak sa uspokojíme len s tým málom, ktoré stojí ako fasáda domu, pravdepodobne sa nikdy nedozvieme, čo je dnu. Ľudia, presne ako haiku, majú svoj skrytý, no veľmi hlboký rozmer. Len málokto má odvahu zistiť, čo sa skrýva za fasádou ľudí, ktorí sa dostali na okrej spoločnosti. Divadlo bez domova si však za jeden zo svojich cieľov kladie práve to, aby ukázalo, že aj ľudia v ťažkej životnej situácii sú viac ako len bezdomovci a postihnutí. Sú to ľudia so svojou hodnotou, osudom, príbehom, citmi, vôľou a všetkým tým, na čo majoritná spoločnosť pri pohľade na nich často zabúda.
O sociálnom rozmere tohto projektu som písala už v recenzii predchádzajúcej inscenácie Dia de muertos, nedá mi však nepripomenúť už povedané. Herci a herečky Divadla bez domova majú len málo príležitostí ukázať, že sú, rovnako ako všetci ostatní ľudia, schopní tvoriť hodnoty. Určite nie v takom rozsahu, aký im ponúka práve priestor divadla. To, že sa v inscenácii Haiku opakovane objavujú tváre predchádzajúcich inscenácií Divadla bez domova svedčí o tom, že toto divadlo má nepochybne terapeutický, socializačný a výchovný účinok, ktorý je pravdepodobne hlavným zmyslom tohto výnimočného projektu. V diskusii po premiére Haiku iniciátori /inscenátori/ projektu Uršula Kovalyk a Patrik Krebs poukázali na fakt, že stáli členovia Divadla bez domova sa prostredníctvom systematickej práce čoraz viac zlepšujú aj v sociálnych zručnostiach, ktoré bolo zo začiatku projektu potrebné budovať od základov. Ak by aj Divadlo bez domova malo len tento rozmer, bola by jeho existencia bez výhrad zmysluplná.
Hoci je sociálny a terapeutický účinok prvoradý a pravdepodobne aj kúsok prevláda nad rozmerom umeleckým, inscenácia Haiku rozhodne nie je len dramatoterapiou. Haiku je plnohodnotnou inscenáciou, ktorú možno hodnotiť aj na základe estetických kritérií. Už predchádzajúca inscenácia Dia de muertos ukázala, že toto divadlo si nechce a nekladie malé ciele v používaní divadelnej reči, no inscenáciou Haiku sa divadlo Bez domova posunulo o hodný kus dopredu. Vybrať si haiku ako kľúčový podnet k svojej práci znamená očakávať od všetkých zúčastnených strán pochopenie vnútornej symboliky básní. Od divadla je preto obdivuhodné, že svojím „nehercom“ natoľko dôverovalo. Dôvera a čas strávený skúmaním a spoznávaním nielen haiku, ale aj japonskej kultúry ako takej, sa divadlu rozhodne vrátila. Zo strany hercov a herečiek bolo z inscenácie cítiť vnútorné porozumenie, suverénnosť v prejave i obradnosť, ktoré sú pre tento typ textu nevyhnutné. Aj vďaka všetkému menovanému sa mohli emócie tlmočené hercami preniesť na divákov.
Haiku je inscenácia, ktorá sa nesnaží tlmočiť príbeh v logickom slede, v časových a príčinných súvislostiach. Sústredí sa viac na zvukomalebnosť slov, abstrakciu a emóciu jednotlivých obrazov. Stavebným kameňom sa pritom, pochopiteľne, stávali básne haiku, ktoré tvorcovia pretransformovali do javiskových obrazov, a to jednak prostredníctvom hereckej akcie, ako aj projekcií animácií. V organický celok sa tu teda spája herectvo s projekciou, slovo s hudbou, nálada s obrazom. Tvorcovia pritom veľmi správne odhadli, že inscenácia nemusí budovať zjavnú logiku, pretože pre divadlo tohto typu nie je vonkajšia logika to najpodstatnejšie. Oveľa dôležitejšia je logika vnútorná. Hovoriť o ústrednej téme je pri inscenácii Haiku trochu problematické. Tvorcovia sa nesnažili jednotlivé básne akokoľvek interpretovať, ale ich skôr „zhmotniť“ v javiskový obraz, ktorý následne divákovi pomáha lepšie pochopiť to, čo sú len slová a to, čo je za nimi. Ako príklad môže výborne poslúžiť mimoriadne sugestívny obraz, v ktorom herečka s telesným postihnutím za pomoci dvoch ďalších členov s námahou vstáva z invalidného vozíka a odriekava haiku: „ V horách sa dívam na hory, za dažďa počúvam dážď. Včera mi bolo dobre, zajtra bude tiež.“ Vyslovovať zmysel tohto, rovnako ako ktoréhokoľvek obrazu, je komplikované. Ukazuje sa tu zmierenie s vecami takými, aké sú. Bez rezignácie, s vnútorným odhodlaním tešiť sa zo všetkého, čo tento stav prináša. Akokoľvek sa však budem snažiť vysvetľovať a zdoslovňovať videné, budem len znižovať úroveň zážitku.
Herci a herečky Divadla bez domova sú do veľkej miery limitovaní. Je preto takmer výlučne na vedúcich osobnostiach inscenácie, aby podporili ich schopnosti, utlmili nedostatky a predovšetkým vychádzali v ústrety ich silným i slabým stránkam. Podobne ako v predchádzajúcich inscenáciách i tu je zrejmé, že v hereckej práci vládne sloboda ako najdôležitejší princíp. Je veľmi pozitívnym zistením, že väčšina hercov a herečiek s divadlom spolupracuje systematicky. Táto skutočnosť má nepochybne priaznivý vplyv nielen na nich ako osobnosti, ale aj na ich hereckých výkonoch. Pomalé, sústredené pohyby a krátke texty sú pre hercov zjednodušením len na prvý pohľad. V skutočnosti si práve táto inscenácia vyžadovala najväčšiu disciplínu a sústredenosť spomedzi všetkých, ktoré doposiaľ Divadlo bez domova realizovalo. Tvorcom sa podarilo vybudovať princíp „mäkkých kĺbov“, ktoré umožňujú, aby inscenácia fungovala aj za predpokladu, že by v divadle muselo z rôznych (pozitívnych rovnako ako negatívnych) príčin dôjsť k personálnym zmenám. Tento princíp do veľkej miery zlepšuje vyhliadky inscenácie do budúcnosti.
Osobitnú pozornosť treba venovať vizuálnej časti inscenácie. Kostýmy a rekvizity boli skutočnou pastvou pre oči. Pravé japonské kimoná, vejáre, slnečníky, obuv, líčenie i kulisy určené pre tvorbu prostredia, to všetko pôsobilo dokonalo. Najmä preto, lebo inscenátori boli veľmi dôslední aj vo výtvarnej zložke a drvivá väčšina použitých rekvizít bola priamo z Japonska. I tu nemožno obísť neustále sa zlepšujúcu schopnosť hercov Divadla bez domova, ktorí prácu s rekvizitami zvládli naozaj vynikajúco.
Inscenácia Haiku, rovnako ako všetky doterajšie projekty Divadla bez domova, je hodnotnou inscenáciou. Nielen vďaka svojmu sociálnemu rozmeru, ale aj vďaka svojráznemu rukopisu, ktorým sa inscenátori podpisujú pod každé jedno dielo. Je to inscenácia, ktorá opäť spája rozdielne svety.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.