Polstoročie v dvoch hodinách alebo veselý cintorín minulosti

Dramatizácia: Kamil Žiška
Réžia: Kamil Žiška
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Výprava: Tom Ciller
Hudba: Juraj Vajo
Účinkujú:
1. Muž (50. roky): Tomáš Diro
2. Muž (60. roky): František Balog
3. Muž (70. roky): Michal Soltész
4. Muž (80. roky): Ivan Krúpa
5. Muž (90. roky): Róbert Šudík
Stanislav Rakús patrí na slovenskej literárnej scéne určite medzi špičku autorov. Tento rok oslávil svoje životné jubileum, 75 rokov a snáď i tento fakt zohral rolu pri dramaturgickom výbere jeho piatich poviedok – noviel a ich následnej dramatizácii. Rakúsovo literárnovedné zázemie, intelektuálna náročnosť textov a sofistikovaná intertextualita s prihliadnutím na naratívnosť a autobiografický kontext predznamenávajú, že jeho prozaické texty budú len ťažko dramatizovateľné a potencionálny dramatizátor nebude mať jednoduchý kľúč k úprave týchto textov do dramatickej podoby. Charakteristickým znakom jeho textov je to, že s absolútnou ľahkosťou a nonšalantnosťou píše o ťažkých a ťaživých veciach, ako je smrť, politické prenasledovanie, vysťahovalectvo, vojna, stranícke funkcionárske nominácie a pod. Rakús sa nesnaží v texte hodnotiť dobu, skôr ju s láskavým humorom akoby fotografuje a výsledný obrázok cez vlastný, často parodizujúci autobiografický komentár filtruje.
Inscenácia pohľadom jedného človeka, jeho individuálnych životných zvratov, ako aj tým, ako jeho život ovplyvňovalo dianie v rodine a u blízkych ľudí, rozpráva o rušnom dvadsiatom storočí, konkrétne o jeho druhej polovici. Prechádza cez päťdesiate roky, obdobie, ktoré svojou povojnovou schizofréniou zo dňa na deň menilo spôsob života v bývalom Československu. Hovorí o uvoľnených šesťdesiatych rokoch, o (ne)možnosti slobodne žiť a pracovať, o normalizácii a jej vplyve na spoločnosť, na správanie ľudí počas nej, o rýchlej ďalšej dekáde, ktorá znamenala aj politické zmeny a napokon o slobodných, avšak „starých“ deväťdesiatych rokoch, v ktorých sa už síce všetko môže, avšak človek so skúsenosťami, životným poznaním a s pokročilým vekom už na ne pozerá s nadhľadom.
Samotný názov inscenácie, Rozália, odkazuje na historický košický cintorín, kam Košičania chodia aj na prechádzky, či len tak si posedieť v krásnom prostredí. Rozália však odkazuje aj na ružovú budúcnosť, na ružové okuliare, ktoré nosí azda každý mladý človek, kým sa nezapletie do osídiel dospelosti. Aj v samotnej inscenácii možno odčítať poetické variovanie tohto motívu. Motívu smrti (nielen fyzickej a definitívnej) a života zároveň.
Režisér K. Žiška sa však na cestu dramatizácie Rakúsovej prózy predsa len vydal, možno i preto, že s podobným typom textov už vo svojej praxi mal skúsenosť a viaceré nedivadelné texty pre potreby rôznych divadiel upravoval. Z Rakúsových próz si tak vybral niekoľko, z ktorých vrstvením v časovom slede piatich dekád vytvoril akýsi portrét Muža v priebehu jeho aktívneho života. Hľadal a spolu s dramaturgičkou M. Kičiňovou i našiel vlastný postoj k Rakúsovmu textu a jeho pohľadu intelektuála na ambivalentné dvadsiate storočie na východe Slovenska. Vznikol ambiciózny projekt s takmer jednoduchým riešením, keďže ponúkol sťaby päť nezávislých monodrám pre päticu hercov, ktoré spája ústredný motív životného príbehu Muža. Autorsko-dramaturgicko-režijný tandem Žiška – Kičiňová tak vytvoril scenár pre moderné epické divadlo, v ktorom absentuje klasický dramatický text v podobe replík postáv, vyniká však dramatickosť a humor Rakúsovho rozprávania. Ustriehnuť všetky digresie, odkazy a narážky Rakúsovho textu nebolo ľahké, ale dramaturgicky sa podarilo aspoň vyselektovať päť poviedok, ktoré dramatickú linku mali. Na javisku tak možno vidieť päť samostatných príbehov, s piatimi hereckými osobnosťami a dovolím si tvrdiť i s piatimi rôznymi herecko-režijnými prístupmi. Vrátim sa ešte na chvíľu k režijnej koncepcii, ktorá vychádzala z otvorenosti priestoru a takmer až voyerskej možnosti nazerania do vnútorného sveta Muža. Javiskový princíp rozpovedania týchto príbehov je cyklický. S príchodom každej ďalšej dekády tá mladšia, vždy naivnejšia časť Muža s plynúcim časom odchádza, aby ju vystriedalo skúsenejšie ja. Výnimkou je azda len úvod, keď celé rozprávanie predznamenáva retrospektívny nástup Najstaršieho Muža akoby uvádzajúceho dôvody svojho rozprávania.
Ako už bolo povedané, scéna T. Cillera je vybudovaná ako aréna, na javisko sa diváci pozerajú z dvoch strán. Na scéne je rozostavané množstvo kufrov rôznych období a rozmanitých veľkostí. Sú jasnou metaforou nomádskeho minulého storočia, v ktorom dominovali vysťahovalectvo, (ne)chcené presuny a sťahovania, ale sú aj alúziou na človeka všeobecne, na odchody a návraty, na smrť i na život, ktorý charakterizuje večný pohyb. Niektoré z nich slúžia ako rekvizity – kufre postáv, z iných sa po ich nadvihnutí a premiestnení vytvárajú priestory príbehov, kancelária na fakulte, prvý byt a pod., ďalšie zas slúžia len ako dômyselne nastražená pasca na diváka – záhada, čo sa pod nimi ukrýva. Maketa Dómu sv. Alžbety, celá zmenšená papierová ulica, predmet odkazujúci na istú etapu v živote: žehlička, porcelánový servis, lampa, hodiny, topánka atď. V podstate je scéna podobnou časopriestorovou skladačkou ako samotný príbeh Muža. Je jeho fyzickým dopovedaním.
Hudbu k inscenácii vyberal a komponoval J. Vajo, ktorý svojím hudobným cítením a prepojením modernej arteficiálnej hudby so sakrálnou a skutočným chrámovým liturgickým motívom získal plastický nadhľad nad dianím na scéne a súčasne ho aj vhodne a nevtieravo dopĺňal. Veľmi emotívne pôsobí rámcovanie inscenácie spevom detského speváckeho zboru, ktorý, mimochodom, paradoxne v danej dobe spievať oficiálne nemohol.
Predstavenie rámcuje príbeh zo súčasnosti, ktorý rozpráva R. Šudík. Kým na úvod predstavenia je jeho prejav deklamačný, na konci už ponúka aj hlbší rozmer svojej postavy, hoci stále je štylizovaný do príliš profesorskej polohy, polohy moralizátora. Najstarším príbehom sprevádza T. Diro. Je teda najmladším interpretom hovoriacim o päťdesiatych rokoch minulého storočia, o detstve a rannej mladosti autora. Z jeho prejavu vidieť, že sa s textom celkom nestotožňuje, resp. cítiť jeho príliš veľký rešpekt voči forme i obsahu. Chvíľami je len memorujúci, no v niektorých momentoch je vskutku presvedčivý. Má azda najnevďačnejšiu úlohu, keďže jeho výpoveď nie je dominantne humorná, ale skôr emotívne silná. Mužom č. 2 je F. Balog, jeho výkon je dosť rozkolísaný, silné humorné pasáže sa striedajú s menej vydarenými vážnejšími časťami. Ako tretí prichádza svoj normalizačný príbeh prerozprávať M. Soltész. Ten ťaží zo svojich skúseností komického typu herca a štandardne, takmer mechanicky, dávkuje svoj herecký prejav. Posledným z pätice interpretov je I. Krúpa, ktorý má divácky veľmi vďačnú pozíciu, keďže rozpráva o intímnom a opileckom období života Muža. Krúpa vie ako neprekročiť hranice vkusu a s ľahkosťou prechádza úskaliami Rakúsovho textu.
Celkovo inscenácia pôsobí kompaktne, jednotlivé obdobia života Muža na seba plynulo nadväzujú a nezáväzne s humorom autorovi vlastným dorozprávajú načrtnuté línie príbehu. Každý z hercov dokáže svojím výstupom zaujať i vtiahnuť diváka do komplikovanej atmosféry doby, ktorú sme žili ešte prednedávnom. Ak sa divák pred začatím predstavenia pýta, či poviedky S. Rakúsa so silným autobiografickým koloritom ponúkajú dostatočnú šírku a divadelný moment, odpoveď je áno. Ponúkajú, a nielen tým, ktorí poznajú autora, akademickú pôdu prešovskej univerzity (a je jedno, či sa volá UPJŠ, alebo PU), či rakúsovskú poetiku. Pre všetkých, i tých, čo prídu na predstavenie Rozálie bez tohto vedomia, inscenátori ponúknu vtipný, briskný, intelektuálne ladený, poetický a takmer dojímavý kus, z ktorého môže mať divák atakovaný zo všetkých strán klipovitosťou a povrchnosťou len radosť.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.