Pohlcujúca hĺbka všednosti

ODIVO – Mária Danadová, Monika Kováčová: Vnorená

Scéna: Juraj Poliak

Hudba a texty piesní: Myši na poli (Dávid Javorský, Lukáš Kubičina, Jakub Mudrák)

Zvuková kinetická inštalácia: Martin Bízik
Choreografia: Lívia Mendéz Balážová

Réžia: Mária Danadová, Monika Kováčová

Účinkujú:

Performerka: Lívia Mendéz Balážová alt. Lucia Kašiarová alt. Martina Hajdyla Lacová alt. Jazmína Piktorová

Audio prehovor: Zuzana Galková

Premiéra: 15. 2. 2022, Záhrada – centrum nezávislej kultúry, Banská Bystrica

Napísané na základe repríz z 5. 8. 2022 a 4. 12. 2022.

Zoskupenie ODIVO prinieslo v sezóne 2021/2022 formálne zrelú a viacvrstevnú audiovizuálnu re-performanciu Vnorená, ktorá získala trojnásobnú nomináciu na ocenenie DOSKY: za mimoriadny počin v tanečnom divadle, najlepšiu scénografiu a pôvodnú scénickú hudbu. Autorky dramaturgickej koncepcie a ko-režisérky, Mária Danadová a Monika Kováčová, o nej hovoria ako o „ponore do témy akútnej potreby starostlivosti“[1]. Inscenácia problematizuje predovšetkým stratu intimity a súkromia opatrujúcej i opatrovanej osoby, no aj výnimočné zblíženie, ktoré vzťah vzájomnej závislosti prináša. Spoločne so skúsenou choreografkou Líviou Mendéz Balážovou našli autorky formálne a obsahovo originálne uchopenie autentickej výpovede mladej ženy, ktorá zažila krízové obdobie spojené s chorobou a doopatrovaním starej mamy, a to prostredníctvom pohybového slovníka sólovej performancie. Jednotlivé performerky uchopujú východiskový materiál – zvukový záznam autentického prehovoru respondentky, Zuzany Galkovej, v remixe hudobného zoskupenia Myši na poli – zakaždým nanovo. Nechajú naň pôsobiť vlastné temperamentové dispozície a prinášajú do ťažiskovej choreografie obmeny, ktoré symbolicky zanikajú s každou reprízou a podčiarkujú tému dočasnosti, prchavosti a uzavretia životného cyklu.

Projekt bol po premiére v kultúrnom centre Záhrada v Banskej Bystrici uvedený ešte niekoľkokrát. Naša recenzia sa opiera o reprízy v auguste 2022 na festivale Artwife v Liptovskom Mikuláši a v decembri 2022 v rámci cyklu Gynokritická púť v kultúrnom centre P*AKT. V oboch prípadoch sa inscenácia objavila v kontexte dramaturgie podujatí zameraných na feministický diskurz a jeho odraz v téme ženstva v divadelných a performatívnych formách. Nakoniec, etika starostlivosti má svoje korene vo feministickej teórii. Starostlivosť a úkony s ňou spojené sú sústavne devalvované a odkázané do súkromia, kde sa dejú v skrytosti, a tým je ovplyvnená ich hodnota. Falošná premisa, že ženy sú prirodzene starostlivejšie ako muži, legitimizuje rolu, s ktorou často samy bojujú a hľadajú pre ňu subjektívne prijateľnú podobu. Profesionálna starostlivosť o starších je v súčasnosti ťažko dostupná a jej nedostatok je nenápadne kompenzovaný „neformálnou“ starostlivosťou blízkych osôb, v takmer úplnej väčšine žien. Často sa tak deje bez ohľadu na to, aké majú starajúce sa osoby vlastné kapacity a nakoľko ich náročná práca, akou je starostlivosť o blízku osobu, obmedzuje vo vlastnom rozvoji a spôsobuje kolíziu s ich vlastnými existenciálnymi potrebami. Výsledkom je zraniteľná a neistá pozícia starajúcich sa a rovnako tých, ktorí sú na starostlivosť odkázaní.

Podľa sociologičky Julie Twigg[2] je starostlivosť o choré či starnúce telo asociovaná so špinou, rozkladom, smrťou, úpadkom, zlyhaním. Všetky tieto kvality sú následne spojené so zníženým statusom, stratou autonómie a individuality. Rovnako aj starajúce sa osoby, ktoré sa podieľajú na zachovaní zdravia a napĺňajú potreby tých, ktorí sú na pomoc odkázaní, majú príznačne nižší spoločenský status. (Ponúka sa príklad z éry pandémie covidu-19, keď boli často na sociálnych sieťach opatrovateľky pejoratívne označované ako „utieračky zadkov“.) Sociálna antropologička Veena Das[3] zdôrazňuje, že prvým predpokladom starostlivosti je pozornosť venovaná každodenným veciam. Ide pri nej o schopnosť zamerať sa na neviditeľné detaily, aby sme naplnili základné potreby, ktoré inak považujeme za samozrejmé. Starostlivosť je podľa nej práca, nielen morálne nastavenie či zmes pocitov. Realizuje sa v činnosti, námahe, praktických odpovediach na jednoduché požiadavky. Každodennosť a intenzívna prítomnosť vo vzťahu s blízkou osobou je podceňovanou kvalitou, ktorá však pritom významne vyvažuje zvyčajné a vžité morálne schémy a spoločenské stereotypy, ktoré robia zo starostlivosti akýsi vznešený koncept.

Okrem mnohých úskalí má neformálna (neinštitucionálna) starostlivosť aj prínosné kvality. Blízka osoba zdieľa osobnú a rodinnú históriu, má k príbuzným existujúci vzťah a mnohé spoločné hodnoty. Seniori potrebujú spoločnosť, bezpečie a rešpekt, ktoré im, žiaľ, často vie empaticky adresovať len blízka alebo dôkladne trénovaná vnímavá osoba. Naproti tomu formálna, profesionálna starostlivosť sa utvára na základe spoločenskej objednávky a jej pravidlá v mnohom odrážajú neosobnú, utilitárnu perspektívu a snahu postarať sa o všetkých rovnako a zaručiť „štandard“ a „komfort“, ktorý sa považuje za postačujúci. (V tejto súvislosti sa ponúka asociácia s takzvanými „sociálnymi robotmi“, ktoré sa v rámci experimentálnej prevádzky v niektorých krajinách – napr. Japonsku – využívajú v starostlivosti o seniorov a dokážu zabezpečiť základné úkony. Napriek sústavnému vylepšovaniu technológií a úsiliu, aby roboty dokázali poskytovať aj empatiu, sa ich využitím skôr posilňuje odosobnený pocit, zásah do súkromia a kontroly a infantilizácia seniorov.)[4]

Dramaturgická koncepcia inscenácie Vnorená je rozdelená na tri časti, ktoré autorky nazývajú tromi „nádychmi“ či „zadržaniami dychu“[5] počas potápania. Protagonistka v troch predelených „ponoroch“ po krátkom oddychu zostúpi do arény medzi divákov z niekoľkometrovej výšky plavčíckeho mostíka. Scéna Juraja Poliaka využíva okrem bieleho rebríkového mostíka s lavičkou na sedenie inštaláciu Martina Bizíka, študenta Akadémie umení v Banskej Bystrici. Krížové svetelné objekty visia na oblúkových ramenách a vyčnievajú do priestoru arény, kde je päť zazátkovaných vaní, nad ktorými sa lampy presúvajú a hojdajú. Vane sú približne do dvoch tretín napustené vodou a citlivé mikrofóny snímajú zvuky vlnenia hladiny a násobia ich v zvukovom mixe s kvapkaním a ozvenou, ktoré akusticky pripomínajú priestor kúpeľne. Objekty a zvukový dizajn vychádzajú z Bizíkovej predošlej inštalácie tzv. vaňového orchestra. Kúpeľňa evokuje miesto, kde sme zbavení vonkajškovej identity, nahí a bezmocní. Autorky si ju zvolili ako „miesto starostlivosti, uzavretý priestor, kde sme sami so sebou, počujeme seba, ozveny, zvuky susedov“[6]. Umývanie je rituálom znovunadobúdania dôstojnosti a očisty, no ak k nemu potrebujeme cudziu asistenciu, aj rituálom straty intimity a dôstojnosti. Funkčný kostým tanečníčky pozostáva z čiernych voľných nohavíc po lýtka a tmavého tielka. Vlasy sa jej po končeky ponárajú do vody a sušia sa samotným pohybom. Protagonistka ich má striedavo zopnuté do konského chvosta alebo divoko rozpustené.

Kľúčovou témou prvej sekvencie je prijatie zodpovednosti za starostlivosť. Príbeh začína krátkou expozíciou detstva a rodinného zázemia protagonistky, ktorá od detstva trpela psoriázou. Choroba si vyžadovala náročnú hygienu, preto pocit nepríjemnej odkázanosti na rodičov a slabosti a zrady tela vo forme fyzickej nepohody, spojenej s dráždivou krehkou pokožkou, bol mladej žene známy oddávna. No náhle je postavená pred okolnosti, v ktorých musí prevziať situáciu do svojich rúk a tentoraz sa postarať o druhých. Mladá žena (Z. Galková) autenticky, láskavo, humorne a s odstupom, miestami až s filozofickým nadhľadom, hovorí o situácii, na základe ktorej na ňu nové povinnosti doslova spadli. V rodine nemal kto iný zastúpiť opatrovateľskú úlohu, pretože chorobe čelili viacerí príbuzní naraz. Prispôsobila teda svoju existenciálnu situáciu a svoje potreby nadradenému poslaniu. Inštitúcie zlyhali a celá starostlivosť bola v náročnej situácii ponechaná na ňu. Hlas protagonistky vyjadruje senzibilitu a zraniteľnosť tej, ktorá sa stará o všetky potreby starej mamy, nielen o tie základné, spojené s hygienou a stravovaním.

V druhej časti inscenácie autorky problematizujú záťaž, ktorú prináša podmienka každodennej vnímavosti a pozornosti spojená so starostlivosťou. Zdôrazňujú, že re-performacia je o „dotykoch, ktoré rozčeria hladinu, o minútach, ktoré sa zlievajú do rutinných úkonov a o detailoch, ktoré zostanú ukotvené v pamäti“[7].Protagonistka prežíva intenzívnu samotu a vyčerpanie, až delírium, v ktorom jej únava kulminuje. Osamelosť sa umocňuje v jazyku, ktorý popisuje jej vnútorné prežívanie. Demencia babičky neumožňuje zdieľať zložitejšiu spoločnú realitu. Kontakt je skôr fyzický, často až násilne rutinný (pravidelné umývanie) a celkovo komplikovaný. Hranice sa strácajú a mladá žena sa ocitne na pokraji šialenstva. Dni a noci bez spánku sa zlievajú, každodenný rytmus sa stráca, čas sa roztriešti na okamihy. Toto rozpoloženie charakterizuje repetitívny refrén: „lieky, fungovať, spať“[8]. Aby dokázala reagovať pohotovo na to, čo prinesie noc či deň s babičkou, musí sa vžiť do jej narušeného rytmu a nelogických potrieb prinášajúcich do života intenzívny chaos. Pohybový slovník sekvencie vychádza z pocitu vyčerpania, mechanického a zároveň chaotického kolobehu, ktorý sa opakuje pod tlakom situácie až na hranicu znesiteľnosti. Vedomé aj nevedomé znecitlivenie voči vlastnej únave a bolesti je intenzívne stvárnené tancom, ktorý prechádza až do eufórie a tranzu, nad ktorým nemá mladá žena kontrolu a podivným spôsobom sa mu oddáva.

V tretej, poslednej sekvencii sa tematizuje zmierenie a úľava. Smrť, ktorá prichádza pomaly a nevyhnutne, sa prezentuje ako odchod, uzatvára sa vzťah k babičke a otvára sa smútkový proces. Témou je solidarita a vzájomnosť – rodina je ešte na okamih znova spolu, babička sa v rozprávaní dokonca vynára z hĺbky stareckej amnézie a spoznáva svojho manžela. Vyznenie situácií, ktoré protagonistka zažíva, je kontrastne pokojné a medzigeneračné vzťahy sa prostredníctvom spoločne prežitého utrpenia ešte viac upevnia, hoci v posledných dňoch babičkinho života štafetu predsa prevezme inštitucionálna starostlivosť. Mladá žena vyjadruje ľútosť, že sama nedokončila svoju misiu, no zároveň sa asimiluje a odovzdáva divákom svoju skúsenosť so starostlivosťou. Nepodáva ju ako morálne víťazstvo, hrdinstvo či obetu. Záverečný odkaz je ukotvený najmä v každodennej odmene, ktorú turbulentné obdobie prinieslo. Nadobudnuté poznanie sa skladá z úlomkov intenzívnych zážitkov, prchavých momentov a spomienok, ktoré ostanú nadlho, a zrejme navždy, zapísané. Stali sa nedotknuteľnými, neodňateľnými, ale nie neprenosnými.

Na akustickom vyznení re-performancie sa výrazne podieľa hudobná zložka. Okrem elektronicko-inštrumentálnych kompozícií zoskupenia Myši na poli, ktoré zvýrazňujú ruchy kvapkajúcej a tečúcej vody, ju dopĺňajú aj zvuky tela – vzdychy, zaváhania v reči, smiech, slová opakujúce sa v echu. Posledná sekvencia je oddelená melancholickou piesňou s textom Jakuba Mudráka. Ako uvádzajú tvorcovia, zvukový dizajn je zároveň opornou zložkou pre re-performerku, umožňuje jej pomocou signálov orientovať sa v zmenách a kompozícii inscenácie.[9]

Choreografia sa rovnako ako autentická výpoveď respondentky vymyká ilustratívnym a priamočiaro popisným referenciám na utrpenie, stratu, starobu či hrdinstvo. Kľúčovým cieľom choreografky a ko-režisérok bolo v rámci interakcie všetkých zložiek hľadanie pohybového jazyka, ktorý dokáže vyjadriť tému starostlivosti. Doposiaľ autorky ustúpili od pôvodne avizovaného zámeru obsadiť do úlohy protagonistiek aj performerky bez profesionálnej tanečnej skúsenosti,[10] hoci by to bolo pre porovnanie istotne veľmi zaujímavé. Pohybový slovník skúsených tanečníčok civilne, ale intenzívne v nuansách manifestuje presah do tém vzťahov medzi blízkymi osobami, prekonávania osobných kríz, hľadania hraníc, zodpovednosti za druhých. V prvej časti pohyby cielene smerujú k objektom – vaniam. Mladá žena sa nakláňa nad ich okrajmi a sústavne hrozí, že sa ponorí či namočí. Balansuje prehnutá do mostíka nad hladinou vody. Priam akrobatické pohrávanie sa v tesnej blízkosti vody viac využíva performerka Lucia Kašiarová. Naproti tomu Martina Hajdyla Lacová začína prvú sekvenciu voľnejšie a kumuluje energiu do strednej, pohybovo najdynamickejšej sekvencie, v ktorej objekty stvárňujú bludisko a obmedzený priestor medzi nimi evokuje nekonečnú slučku, ktorou sa protagonistka prepletá v každodenných rituáloch. Re-performerky v rýchlosti zámerne rozhojdávajú a presúvajú svietidlá. Lucia Kašiarová volí v tejto sekvencii znepokojujúce tempo, je frenetickejšia, rázna, viac manifestuje hnev a zaťatosť ženy, ktorá prekračuje svoje fyzické a psychické limity. Hajdyla Lacová tu skôr citlivo strieda vyčerpávajúcu živelnosť s krehkosťou a mäkkosťou, akoby manifestovala pokoru, flexibilitu a (vnútornú) ohybnosť nezištnej a láskavej vnučky. Ožije až v delíriu – v divokom, priam atavistickom prejave. V tretej časti sa aj v pohybovej zložke objavuje u oboch performeriek pokoj, neha a stabilita, výrazovo čitateľná je aj únava a smútok.

Re-performancia Vnorená ponúka pozoruhodný prienik antropologickej a filozofickej perspektívy do divadelného jazyka. Tematicky nadväzuje na líniu odklonu od literárnej formy dramatického textu a práce s autentickým a dokumentárnym materiálom, ktorou sa súčasné dokumentárne divadlo (podľa definície francúzskeho teatrológa Patricea Pavisa)[11] približuje filmovej dokumentaristike so snahou upozorniť pars pro toto na spoločenské témy a ich kontext ukotvený v živote jednotlivca. Vnorená približuje prostredníctvom intímneho ponoru konkrétny osobný príbeh, nenastoľuje všeobecný ani moralistický pohľad na chúlostivú problematiku starnutia či iných sociálnych tém. Autentická výpoveď respondentky tlmočená pohybom nabáda k presahom a všeobecnému premýšľaniu nad etikou starostlivosti. Zaujíma perspektívu, prostredníctvom ktorej je možné dať etike starostlivosti jej nepriznaný a odňatý hlas. Feministická etika nakoniec zdôrazňuje, že nárokovanie si pomoci v rôznych podobách nie je slabosťou. Naopak, rôzne podoby previazanosti a odkázanosti na druhých sú kľúčové pre prežitie a bez starostlivosti druhých je nezávislosť jednotlivca len ilúzia.[12] Je však prirodzene náročné zmieriť sa s prekročením hraníc, ktoré vzájomne previazaná pozícia určuje, vytvára a zároveň odníma.

---

[1] Bulletin k inscenácii (2022). Zostavili Mária Danadová a Monika Kováčová.

[2] TWIGG, Julia. Carework as a form of bodywork. In Ageing and Society, 2000, roč. 20, č. 4, s. 389 – 411.

[3] DAS, Veena. Life and Words. Berkley : University of California Press, 2007.

[4] TAPUS, Adriana – ŢĂPUŞ, Cristian – MATARIĆ Maja J. Rehabilitation Robotics. IEEE International Conference 2009, s. 924 – 929.

[5] Bulletin k inscenácii (2022). Zostavili Mária Danadová a Monika Kováčová.

[6] KOVÁČOVÁ, Monika. Odivo uvádza re-performanciu Vnorená, tematizuje akútnu potrebu starostlivosti, In Kultúrny denník. Banská Bystrica : Rádio Devín, 10. 2. 2022. Dostupné na internete: https://devin.rtvs.sk/clanky/kulturny-dennik/282540/odivo-uvadza-re-performanciu-vnorena-tematizuje-akutnu-potrebu-starostlivosti

[7] Bulletin k inscenácii (2022). Zostavili Mária Danadová a Monika Kováčová.

[8] Zápisky recenzentky z predstavení.

[9] Dostupné na internete: https://www.facebook.com/odivotheatre. [cit. 20. 10. 2022]

[10] KOVÁČOVÁ, Monika. Odivo uvádza re-performanciu Vnorená, tematizuje akútnu potrebu starostlivosti, In Kultúrny denník. Banská Bystrica : Rádio Devín, 10. 2. 2022.

[11] PAVIS, Patrice. Divadelný slovník. Bratislava : Divadelný ústav, 2004, s. 126.

[12] LAUGIER, Sandra. The Ethics of Care as a Politics of the Ordinary. In New Lit. Hist, 2015, roč. 46, 217 – 240.