Poetický obraz na bielom plátne

Tvorcovia:
Réžia – Kamil Žiška, a.h.
Dramaturgia – Tibor Kubička, a.h.
Scéna – Jaroslav Daubrava, a.h.
Kostýmy – Miroslav Daubrava, a.h.
Hudba – Filip Hittrich, a.h.
Asistent réžie – Jozef Novysedlák
Obsadenie:
Starec 1 – Albín Medúz
Starec 2 – Jozef Novysedlák
Starec 3 – Ľudovít Košík
Miško Čajka – Peter Olejár
Hana – Petra Kriváčková
Artuš Vilányi – Matej Erby
Otec, starý Vilányi, Sudca – Mikuláš Macala
Pavol Országh Hviezdoslav je autor mnohých tvárí, básnických i dramatických. Lyricko-epická skladba Hájnikova žena vznikala veľmi komplikovane, nakoľko si sám autor neveril a pochyboval o svojej tvorbe. Nakoniec ju však dokončil a úvod a záver knihy sa stali najznámejšími a najkrajšími básňami v slovenskej literatúre. Jeho „pozdrav horám a lesom“ sa doteraz žiaci učia na základných školách. Zároveň sa dej tejto skladby stal námetom rozmanitých spracovaní. Máme možnosť vypočuť si rozhlasovú hru, pozrieť si film a po niekoľkých rokoch aj divadelnú inscenáciu.
Režisér a upravovateľ v jednej osobe, Kamil Žiška, pripravil koncept inscenácie tak, aby bola prístupná pre širšiu škálu divákov. Text nechal v pôvodnom Hviezdoslavovom jazyku, aj napriek istému trendu prebásňovať tohto autora do zrozumiteľnejšej podoby. Kamil Žiška text šikovne upravil tak, aby odznelo len to najpodstatnejšie bez nadbytočných, ťažších pasáží a veršov. Scénu vyprázdnil doslova do biela, aby na nej mohli vyniknúť iba herci, pár symbolických rekvizít a ilustratívne a náladu tvoriace svietenie. Do popredia vsunul troch vekovo rozličných rozprávačov príbehu, ktorí zobrazujú minulosť, budúcnosť a prítomnosť. Rozprávači sprostredkúvajú dej a uvádzajú postavy do situácií a pocitov. Majú „čarovné“ vychádzkové palice, ktoré znázorňujú plynutie času, zmeny miesta a deja. Taktiež divákovi napomáhajú pri vizualizácii prerozprávaných udalostí.
Režisér sa snažil pretaviť myšlienku o tragédii človeka antických rozmerov, obsiahnutú vo Hviezdoslavovom texte. Išlo mu skôr o divadlo poézie, ktoré je pre jeho tvorbu typické. Hercov oprostil od rekvizít a ponechal ich napospas im samým a ich vzájomnej súhre. Rekvizity dopĺňali symbolickosť a zároveň osudovosť vypätých momentov. Pár zvukov a živý spev tiež dotvárali atmosféru okamihu. A všetkému dominoval verš, ktorý sa niesol a vynímal v prázdnom priestore.
Scéna bratov Jaroslava a Miroslava Daubravovcov podčiarkovala poetickosť celej inscenácie. Biela plachta na pozadí a biely spodok javiska spolu vytvárali dojem čistého laboratórneho priestoru. Akýsi druh kina, v ktorom sa postupne premietajú výjavy zo života mladého hájnika a jeho ženy. Na pozadí sa postupne zobrazujú či presvecujú v tieňohre, v náznakovej scénografii, rôzne objekty – les, hájovňa, koč, kone, jeleň, kostol. Niektoré objekty sú len lineárne a stroho naznačené, iné sú veľmi detailné a popisné. Tým vzniká disproporčnosť a nesúlad, ktoré môžu rušiť divácku pozornosť. Aby sa nálada a priestor lepšie zvýraznili a navodila sa správna atmosféra, využívajú tvorcovia veľa farebných svetelných zmien. S farbami sa pracuje ako so všetkým – veľmi symbolicky, aj keď miestami dosť popisne. Zelená je les a láska, modrá je viera a kostol, červená zase nebezpečenstvo. Farebnosť je vnímaná skôr podprahovo ako istý impulz, ktorý nás má naviesť na nejakú stopu. Svetlá aj tieňohra sú indície.
Na dotvorenie ilúzie sa objavujú na scéne drevené predmety. Kusy obdĺžnikových kvádrov rôznej hĺbky do seba pasujú a vytvárajú schody do hájovne i samotnú hájovňu. Drevené koryto zas symbolizuje potok. A kreslo s vysokým operadlom je alúziou na vyššiu spoločnosť, šľachtu, ktorá je majetná. Pár predmetov dopĺňa čistotu scény a ladí s výjavmi na zadnom plátne.
Inscenačné obrazy dopĺňajú aj vkusné, jednoliate kostýmy, ktoré akoby pripomínali módu Hviezdoslavových čias. Rozprávači príbehu majú obleky v odtieňoch bielej kávy – biele nohavice a košele doplnené bledohnedými vestami a žaketmi. Mladý hájnik Čajka je čiernobiely, rovnako ako jeho žena – čierne nohavice, čierna sukňa, biele košele a čierne čižmy. Mladý pán Artuš je v hnedočiernych odtieňoch – hnedé nohavice, bledá vesta, čierny kabát a hnedastá líščia čiapka. Aj prírodne ladené farby kostýmov harmonizujú s témou príbehu, ktorý sa odohráva v prírode, i s celkovým vizuálom inscenácie.
Herci sa v inscenácii Hájnikova žena museli vyrovnať nielen s tým, že sú na skoro prázdnej scéne, ale aj s ťažkým veršom, ktorý by mal plynúť ľahko a zrozumiteľne. Hviezdoslavov text je náročný, nielen preto, že jeho verše obsahujú slovné novotvary, ale aj kvôli svojmu špecifickému temporytmu. Spišskí herci boli postavení pred neľahkú úlohu – porozumieť veršu, sprítomniť ho na javisku a dať svojim postavám život. Niektorí zvládli túto úlohu lepšie, iní menej.
Trojica rozprávačov/starcov (Albín Medúz, Jozef Novysedlák, Ľudovít Košík) bola zrežírovaná ako jeden celok. Veľa z pasáží odrecitovali spoločne, alebo každý jednu časť, čím vytvorili celok. Ich úlohou bolo sprevádzať diváka i postavy dejom. Viac-menej nezasahovali do deja, iba ho sprítomňovali. Boli akousi vyššou bytosťou, ktorá vie, čo sa stalo i stane. Boli viac duchmi, akýmisi živými rekvizitami, než reálnymi postavami. Vystretím ruky pomáhali mŕtvym postavám vstať a ísť na druhý svet. Znázorňovali lavičku cez potok – otočení chrbtom k divákovi si navzájom pochytali palice poza chrbát a ticho stáli. Ako kolektívna osoba reagovali na niektoré momenty individuálnou grimasou či gestom. Iba svojím postojom a mimikou vyjadrovali názor na situáciu alebo konanie postáv. Fyzicky zasiahli iba raz, keď hájnikova žena Hanka v pomätení takmer skočila do vôd potoka. Zastavili ju jemným dotykom. Otázkou je, prečo nebolo týchto zásahov do deja viac. Potom by možno prechody medzi jednotlivými obrazmi neboli ťažkopádne a jednotvárne. Veľkou slabinou v postavách starcov bol prednes a rovnaké fyzické konanie. Trojica nebola úplne jednoliata. Niekedy nebolo rozumieť jednotlivým slovám, inokedy zas zanikal význam povedaného. Buď niektorý z trojice príliš tlačil na hlas a tým aj na význam, alebo zaodŕhal a slová zanikli. Herci sa tiež úplne nezladili pri odmeriavaní času, keď palice posúvali postupne nadol pomedzi prsty. Ak bolo zámerom ukázať rozdielnosť plynutia, či iného nedokonalo zladeného kroku, nebolo to čitateľné.
Mikuláš Macala stvárnil viacero postáv, od starého hájnika cez starého grófa, sluhu, otca až po sudcu. Mal neľahkú úlohu odlíšiť nielen postavy, ale aj ich duševné ladenie. Veľakrát sa mu to podarilo hlavne v geste či postoji, no nie vždy v hlase. Akoby zabúdal pracovať s hlasom a tvoriť rozdiely v hĺbkach a v intonácii. Často skĺzaval k jednej polohe, v ktorej až príliš tlačil na hlas a jeho intenzitu a nadmieru používal vibrato. Takto sa jeho postavy zlievali do jednej. Nebyť rozdielneho kostýmu, divák by si zmenu ani nevšimol. Je škoda, ak herec, ktorý vie pracovať s viacerými hlasovými polohami a aj s veršom, upadne do osvedčeného klišé.
Peter Olejár je herec skôr komických polôh. Tragicky alebo dramatickejšie ladené postavy sú pre neho ťažším orieškom. Postava mladého hájnika Miška Čajku bola určite pre Olejára výzvou. Pokúsil sa ho uchopiť stoicky, ako človeka, ktorý neverí na povery. Málo vyjadruje svoje pocity, je skôr tvrdohlavo hrdý. Jemné prejavy citu ukazuje iba v scénach s Hankou, no necítiť z nich vášeň. Trochu poddimenzovaný hlas a nie vždy zdatná artikulácia či intonácia nepomohli k úspešnému vykresleniu hrdinskej postavy. Olejárov hájnik tak ostal stáť na polceste.
Opakom hájnika je mladý pán Artuš Vilányi Mateja Erbyho. Vilányi v jeho podaní bol výbušný, excentrický a miestami veľmi nadutý. Je to sebavedomý šľachtic, ktorý vždy dosiahne svoje, a je jedno, akými prostriedkami. Erby využíva charakterotvorné gesto – poklopkáva nohou vždy, keď je rozladený, alebo chce ukázať svoju nadradenosť. Erby miestami nadužíva mimiku a intenzitu hlasu, čím trochu degraduje vybudované základy. Avšak paradoxne je medzi jeho Artušom a Hankou cítiť viacej vášne, ako medzi manželmi. Ani sa nie je čomu diviť, veď Artuš pôsobí mužnejšie a akoby viac zapĺňa priestor, v ktorom sa ocitá.
Petra Kriváčková dostala veľkú úlohu – zobraziť rozorvanú postavu hájničky Hany. Svojej úlohy sa ujala nadmieru presvedčivo, pričom jej stačilo iba pár výrazových prostriedkov. Drží si neutrálny výraz, v ktorom veľa zahrajú oči. Jemná manipulácia s intonáciou v hlase a využívanie spevu z jej Hany robí veľmi osobitú a nevšednú postavu. Kriváčková dokázala vytvoriť pomocou jednoduchej ľudovej piesne s jej temporytmickými modifikáciami nielen atmosféru, ale definovala ňou aj svoje duševné rozpoloženie. Verš jej plynie ľahko, a preto ním veľmi zrozumiteľne artikuluje významy. Hana Petry Kriváčkovej zaujme v každom momente. Precízne sa koncentruje, a tým veľmi jemne definuje strihy v mimike či v geste.
Žiškovi sa podarilo vytvoriť zaujímavý, farebný obraz o vášni, láske a odpustení. Hviezdoslavov text uchopil čisto, poeticky a bez zbytočného pátosu. Jasnosť priestoru prenechávala divákovi možnosť rozvíjať fantáziu a unášať sa veršom. Niekoľko scén z inscenácie oplývalo skratkovitosťou a veľkou symbolikou. Napríklad, keď Miško s Hankou stavajú schody do hájovne, a tým budujú aj svoj nový domov. V úhľadne uložených kvádroch sa črtá harmónia. Neskôr, keď Hanka v sebaobrane zabije Artuša, schody sú rozhádzané ako symbol rozkladu a disharmónie. A v závere vidíme šťastnú dvojicu nad kolískou, ale schody ostávajú rozhádzané ako memento, že aj v tichej krásnej prírode sa môže stať zločin. Inscenácia Hájnikovej ženy má svoje nedostatky, no napriek tomu je to konzistentná a podmanivá kresba zo života jednej dvojice.

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.