Podobnosť a rozdielnosť cez rozprávky

Adaptácia, réžia: Monika Tatarková
Dramaturgia: Iveta Škripková
Výprava: Hana Kollárová a.h.
Hudba: Tomáš Hollub Krista a.h.
Účinkujú:
Peter Butkovský
Eva Dočolomanská
Marianna Mackurová
Premiéra: 8. januára 2017 v Bábkovom divadle na Rázcestí
Na Bábkovom divadle na Rázcestí si cením ich angažovanosť. Aj napriek tomu, že aj v 21. storočí niektorí zaraďujú bábkové divadlo do zábavy pre deti, dokážu bystrickí bábkari (samozrejme, nielen oni[1]) reflektovať vo svojej tvorbe aktuálne problémy spoločnosti. Mohli by sa, ako niektoré divadlá, tváriť indiferentne a robiť „povinnú jazdu“ – tri až štyri inscenácie pre deti, ktoré sú „milené“, nikoho neurazia a „deťom sa to páči“. Práve preto si aktivity Bábkového divadla na Rázcestí veľmi vážim. Oslovujú, konfrontujú, pichajú do osieho hniezda, režú do živého. Neprekáža im, že to pobúri „vrchnosť“, že to niekto vezme osobne, alebo že „trafená hus zagága“. Vo svojom repertoári majú semináre a diskusie pre školy, ktoré ponúkajú ako aktivitu po predstavení. (To je v súčasnosti veľmi potrebné. Dovysvetľovať, dostať spätnú väzbu, zdieľať iný pocit, postreh a naučiť sa ho akceptovať.) Študenti a žiaci môžu diskutovať o súčasnom slovenskom jazyku, xenofóbii, rasizme, ľudských právach, postavení muža a ženy v spoločnosti atď. Vždy sa tak deje pod vedením odborných lektorov.
Jednou z aktuálnych tém je inakosť, stret rôznych kultúr, imigranti s ich osobitosťou. Ak si niekto myslí, že táto téma je primárne dospelácka, tak sa mýli. Dieťa slovo imigrant počuje zo všetkých médií (televízia, rozhlas, sociálne siete), v škôlke, škole, na ihrisku sa stretáva s deťmi inej farby pleti, inej kultúry. Často sa s tým vie vysporiadať úplne prirodzene, múdro. (Kým do toho nezasiahnu „hlúpi“ dospelí.) Je veľmi potrebné o tom s deťmi hovoriť, vysvetliť im to, zodpovedať ich nekonečné otázky, čítať si s nimi inonárodné rozprávky, ukazovať im paralely, podobnosti, ale aj rozdielnosti, špecifiká. Presne to urobili inscenátori Indiánskych rozprávok v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici.
Indiánske rozprávky sú prvou inscenáciou z cyklu Rozprávková geografia. Tvorcovia tento projekt na webovej stránke divadla a v propagačných bulletinoch predstavujú takto: „Zmyslom projektu je priniesť príbehy a rozprávky z celého sveta. Predstaviť inú odlišnú kultúru a hľadať podobnosti s našou slovanskou kultúrou. Hľadať mosty a spojenia medzi rôznorodými národnými rozprávkami. Rozprávky iných kultúr a národov prinášame so zámerom klásť dôraz na priateľský model komunikácie medzi malými a veľkými, medzi deťmi a dospelými. Je to podnet pre objavenie vzájomných odlišností a súčasne podobností medzi národmi a etnikami. V rámci daného cyklu uvedieme do konca roka 2017 tri rozprávky: Indiánsku, Židovskú a Africkú.“ Tento divadelný projekt je určený deťom od troch rokov.
Veľmi ma prekvapila informácia v bulletine inscenácie, že indiánske rozprávky sa ešte na Slovensku neinscenovali a že tá bystrická je prvá. Hoc deti Indiánov milujú a radi sa na nich hrajú, ich pôvodné rozprávky nepoznajú. Preto je veľmi cenné predstaviť ich slovesné dedičstvo tým najmenším.
Autorka adaptácie Monika Tatarková vybrala dve rozprávky Uväznené Slnko a Náčelník Živá voda. Inšpirovala sa aj ďalšími indiánskymi a slovenskými rozprávkami (O Gitamatovi, Popolvár hnusná tvár, Indiánsky sen, Zajačí chlapec, O živej vode a i.). Indiánska rozprávka sa začína slovami: „Indiáni veria, že naša zem a vesmír je jeden nekonečný kruh a všetko živé je navzájom pospájané.“ Tatarková sa touto hrou snaží poukázať na odlišnosti, ale aj na podobnosti kultúr a robí to cez žáner deťom najbližší, rozprávku. Od začiatku uvádza deti do sveta iného, s inými pravidlami, inými reáliami, inou atmosférou. Rozpráva príbehy plné múdrosti, poučenia. V prvom sa dozvieme o pyšnom mládencovi, ktorý uväznil Slnko a zo všetkých posvätných zvierat ho nikto nevedel vyslobodiť. Podarilo sa to nakoniec krtkovi, ktorý je odvtedy slepý a drží sa v tme. V druhom rozprávaní zas sledujeme muža, ktorý hľadá pre svoju chorú ženu živú vodu. V oboch rozprávkach sprevádzajú hlavných hrdinov nadprirodzené bytosti – duchovia prírody. Monike Tatarkovej sa podarilo predstaviť indiánsku kultúru, podľa mňa, z inej stránky, než je verejnosti prvoplánovo podávaná v médiách (televízii). Zrazu sa nám predostrela jej jemná, poetická stránka. Neboli to len Indiáni, ktorí cválajú na koňoch a bránia svoje územia, ale ľudia bojujúci so svojimi strachmi, so svojimi negatívnymi vlastnosťami, bojujúci za lásku. V texte nájdeme veľa indiánskych slov. Textová zložka inscenácie je, podľa mňa, zložitá. Ako som spomínala, projekt je určený deťom od troch rokov. Text Indiánskych rozprávok je náročnejší. Akoby predpokladal predchádzajúcu skúsenosť s touto kultúrou. Ako dospelá diváčka som sa strácala v tom, kto je kto, chýbal mi kontext, prečo sú isté zvieratá vnímané ako posvätné a iné nie. Čo znamenajú jednotlivé kresby. Viem, že rodič môže všetky tieto informácie s dieťaťom následne pohľadať a zisťovať ďalej, no viac nápovedí by pomohlo. Diváckej pozornosti určite.
Inscenáciu začína trojica hercov. Ponúkajú nám semienka. Deťom vysvetľujú, že semienok je veľa – slnečnicové, makové, sezamové, ryžové. Toľko je aj ľudí, národností a rozprávok. Každý národ má tie svoje. V závere sa k tomu herci vracajú, a tým urobia oblúk, keď porovnávajú indiánske rozprávky s tými slovenskými. Každá rozprávka má svojho kráľa a princeznú, len sa inak volajú, majú iné pomenovanie. Každá rozprávka má negatívnu postavu, s ktorou hlavný hrdina bojuje. Všetky deti na svete poznajú základné pravidlo, že dobro zvíťazí. Všetky deti tak rovnako veria v dobrý koniec. Herci celý čas komunikujú s divákom, sú sprievodcami po svete Indiánov. Hrajú sa s divákom. Akoby sami objavovali tento svet. Priblížia nám dve rozprávky, ktoré priamo pred deťmi tvoria. Všetko vzniká pred nimi.
K tomuto princípu tvorby dopomáha scénografia Hany Kollárovej (1988), ktorej spolupráca s bábkovým divadlom sa týmto projektom len začína[2]. Veľký stan, v ktorom herci hrajú, sa postupne dotvára – bielymi plachtami sa štruktúruje podľa potreby hercov. Slúžia ako paraván, výkryt pre hercov, plocha na tieňové divadlo. Na scéne sú vázy, hlinené nádoby, palice. Všetko čaká na čas, v ktorom ich herec použije. Zo stanu sa pomocou rekvizít postupne stáva indiánske típí.
Bábky, plastové postavičky Indiánov a masky pripomínajú hračky, s ktorými sa hrali naši rodičia. Zvieratá sú textilné a drevené, pomaľované obradnými kresbami. Aj tie pripomínajú hračky.
Kým scéna a kostýmy sú náznakové, bábky sú až veľmi konkrétne (postava medveďa je stvárnená kožušinou s hlavou). Postavy bôžikov sú znázornené pokreslenými maskami, ktoré sú obojstranné – hrajú aj po otočení dole hlavou.
Ako kostýmy zvolila autorka výpravy Kollárová bežné veci s jemnými detailmi naznačujúcimi indiánsku kultúru.
Hudba je veľmi silnou zložkou inscenácie. Autorom je Tomáš Hollub Krista (1979), metalový bubeník, učiteľ hry na bicích nástrojoch na súkromnej umeleckej škole vo Zvolene, ktorý spolupracuje s viacerými skupinami. Participoval na tvorbe hudby k trom inscenáciám Divadla z Pasáže. Spolupráca s Bábkovým divadlo na Rázcestí je pre tohto hudobníka niečo nové a práca na indiánskych melódiách tiež. To je možno autorovou výhodou. Hudba nepôsobí stereotypne. Vytvára atmosféru niečoho nového, neznámeho, ale priateľského.
Herectvo troch protagonistov (Eva Dočolomanská, Marianna Mackurová, Peter Butkovský) je veľmi prirodzené. Vťahujú divákov do deja a snažia sa jeho pozornosť udržať, čo je však niekedy veľmi náročné. Súvisí to, podľa mňa, so spomenutou náročnosťou textu a so snahou o poetickosť celej inscenácie. Herci pracujú veľmi dobre s interakciou, pôsobia nenútene, prirodzene. Veľmi dobre sa na nich pozerá a hrá sa s nimi.
Táto inscenácia bola prvou réžiou Moniky Tatarkovej (1990) v bábkovom divadle. Režisérka, súčasná dramaturgička BDnR, sa snažila zachytiť indiánske rozprávky veľmi poeticky, čo prinášalo hercom spomínané ťažkosti. Poetickosť spôsobila klesavú pozornosť detského publika. Chýbala akcia, dynamickosť – asi to bol zámer inscenátorov, no divák v priebehu predstavenia často neudržal pozornosť, rezignoval na aktívnu účasť na hre. Zámer ukázať niečo iné ako niečo nové, zaujímavé, to, čo si zaslúži pozornosť, sa ale určite podaril.

---

[1] Napríklad inscenácia Nového divadla v Nitre Kozliatka a vlk reflektuje cez notoricky známu ľudovú rozprávku strach z neznámeho, nepoznaného. Vytváranie fabúl na základe počutého. Vlk vlastne nemusí byť „monštrum“, ale priateľ. Tento príbeh aplikujú tvorcovia na vzrastajúcu nenávisť voči imigrantom.[2] Absolventka (2012) scénickej a kostýmovej tvorby na DF VŠMU.