Peklo si nesiem v sebe, na najhlbšom dne srdca

Opera SND v koprodukcii s Teatrom Wielkim – Operou Narodowou – Varšava,
hudobné naštudovanie Jaroslav Kyzlink,
zbormajster Pavol Procházka,
choreografia Tomasz Wygoda,
scéna Boris Kudlička,
kostýmy Magdalena Musiał,
réžia Mariusz Treliński.
premiéry 5. a 6. decembra 2008
Sezóna 2007/2008 sa v Opere SND nezačala práve najpokojnejšie. Počas prázdnin nastúpila po Oliverovi Dohnányim na uvoľnený post šéfa súboru Gabriela Beňačková. Svetoznáma primadona, no ako sa čoskoro ukázalo, neskúsená manažérka, pozíciu neustála. Za jej kratučkej éry sa stihol prehĺbiť už existujúci chaos v opere na pokraj prevádzkového kolapsu.
Čo sa týka umeleckých výsledkov, obe premiéry, ktoré spadajú do jej éry, Beňačková po dramaturgickej i tímovej stránke zdedila. Sú zaujímavé aj tým, že reprezentujú maximálne odlišné estetické východiská. Jakubiskov gýčovito opulentný Svätopluk patrí do rodu vonkajškovo výpravných, diváka plánovane ohurujúcich, v scénicko-hereckej stránke trestuhodne nedotiahnutých inscenácií. Len o mesiac neskôr pribudol na plagát Gluckov Orfeus a Eurydika v réžii renomovaného poľského režiséra Mariusza Trelińskeho. Jeho premiéra bola plánovaná už na koniec predchádzajúcej sezóny, no pre režisérovu zaneprázdnenosť si na ňu bratislavské obecenstvo muselo pol roka počkať. Oplatilo sa. Ak pod pojmom moderné operné divadlo chápeme scénickú formu využívajúcu možnosti súčasnej techniky, naplnenú obsahom, ktorý korešponduje so zážitkovým svetom dnešného diváka, potom je Trelińskeho Orfeus a Eurydika učebnicovým naplnením tejto tézy.
Kľúč k inscenácii sa skrýva v dvoch citátoch: „Peklo si nesiem v sebe, na najhlbšom dne srdca.“ (libretista Ranieri da Calzabigi: Orfeus a Eurydika, 1.dejstvo)
„Ak v sebe nosíš peklo, nerátaj s tým, že láska zvíťazí nad smrťou.“ (poľský dramaturg inscenácie Piotr Gruszczyński v bulletine k inscenácii)
Trelińskeho Orfeus je atraktívny mladý muž, zrejme úspešný literát. S krásnou manželkou Eurydikou bývajú v luxusnom apartmáne na jednom z najvyšších poschodí veľkomestského mrakodrapu. Zariadenie bytu i Eurydikina elegantná červená róba napovedajú, že pár žije v hmotnom dostatku. Ten je však zrejme vykúpený nedostatkom času pre vzájomnú komunikáciu. Počas predohry spácha frustrovaná Eurydika samovraždu: O črepiny vínového pohára si prereže žily, a keď to nestačí, akt dovŕši tubou tabletiek. Orfeus, vracajúci sa domov, ju nájde v smrteľnej agónii. Eurydikino telo vstáva zo zeme, odchádza dlhou chodbou a mizne v striebornom svetle zatvárajúcich sa dverí. Výjav sa odohráva v pravej časti javiska za bytovou stenou, no vďaka veľkému projekčnému plátnu, horizontálne členiacemu scénu na dve poschodia, majú možnosť chodbu po celý čas vidieť aj diváci sediaci vľavo. Autorom výtvarne pôsobivého a z hľadiska funkčnosti skvelého scénického riešenia inscenácie je zahranične renomovaný slovenský scénograf Boris Kudlička, držiteľ zlatej medaily z ostatného Pražského quadrienále.
Zlomený Orfeus sedí na manželskej posteli, dominujúcej centrálnej časti javiskového priestoru. V tej chvíli sa spriehľadní veľké zrkadlo, umiestnené na čierno-bielo tapetovanej stene za posteľou. Za ním sa odohráva smútočná rozlúčka najbližších príbuzných so zosnulou, zavŕšená kremáciou – rakva mizne v plameňoch.
Tu sa končí predohra a začína sa prvé dejstvo opery. Mariusz Treliński Gluckovo dielo vníma a režíruje ako autopsychoterapeutický proces človeka, ktorý stratil milovanú bytosť. A keďže má na jej smrti výrazný podiel, musí prežiť celú škálu vnútorných poryvov – od odmietania novej negatívnej skutočnosti, cez obviňovanie zosnulej i vlastné výčitky svedomia, až po moment prijatia ženinej smrti, odpustenia a odpútania sa.
Poštárik Amor, mladé žieňa v žlto-červenej uniforme, prináša Orfeovi balík a správu od bohov: Ak sa mu spevom podarí obmäkčiť fúrie, smie si Eurydiku odviesť z podsvetia na zem. No cestou späť sa na ňu nesmie pozrieť, ani jej prezradiť dôvod svojho správania. Ponuka znie lákavo, Orfeus ju prijíma. No my tušíme, že jeho nádej je márna – v balíku, ktorý spolu so správou doručil Amor, sa skrýva urna s Eurydikiným popolom.
Orfeus vstupuje do pomyselného podsvetia. Peklo sa odohráva v jeho hlave. Spev zboru znie len z orchestrálnej jamy, na javisko sa spievajúci obyvatelia podsvetia nedostali. No v presklenej kachličkovej kúpeľni sa hmýria ženské telá. Na scénu vchádza Eurydika, vyhasnuté oči, obviazané zápästia. Keď ju chce Orfeus objať, hodí sa na proscénium, zopakujúc smrteľnú agóniu z predohry. Po jej odchode na javisko vtrhnú ženské telá z kúpeľne. Sú to fúrie. V Orfeovej hlave majú podobu vernú Eurydikinej – rovnaké postavy, šaty, účesy. Opakujú manželkin samovražedný akt. Celá tanečná scéna je choreograficky skvele postavená a dramaturgicky vygradovaná (choreografia Tomasz Wygoda). Scéna, kedy sa za Eurydikou sediacou na manželskej posteli zdvihne zadná tapetovaná stena, a za ňou naklonované fúrie stojace pri pravidelne usporiadaných radoch manželských postelí presne kopírujú Euyridikine pohyby, patrí medzi najpôsobivejšie operné výjavy, aké som mala možnosť vidieť. Znásobené výčitky svedomia.
Fúrie, omámené Orfeovým spevom, mu uvoľňujú cestu. Zlý sen sa končí. Nastávajúce ráno (ilúzia dokonale vyčarovaná skvelou prácou so svetlom – Marc Heinz) nachádza Orfea spiaceho na posteli. Byt práve upratuje mladá pomocnica Amor. Po Eurydike-fúrii nastáva ďalšia fáza Orfeovej cesty – odmietanie bolestnej skutočnosti. Ku stolu, prestretému pre dvoch, posadí na stoličku Eurydikinu róbu, čo Amor práve doniesla z čistiarne. Naleje jej kávu, „raňajkujú“. Úplne uveriteľný úlet opusteného človeka. No Orfeus si veľmi rýchlo uvedomí absurdnosť situácie. Rozplače sa, potom vezme laptop a hľadá útechu v písaní. Hlasy v jame ohlasujú: „Eurydika prichádza.“ Otvoria sa dvere na konci dlhej chodby, po nej kráča žena v čiernej spodničke s obviazanými zápästiami. Keď Orfeus otvorí dvere do bytu, Eurydika spadne na zem, presne do polohy, v akej ju počas predohry našiel umierajúcu Orfeus. A odrazu akoby sme sledovali príbeh v novej variácii – Eurydika neumrela, Orfeus ju zachránil. Radosť zo stretnutia však veľmi rýchlo vystrieda rovnaký problém, pre ktorý Eurydika zrejme skoncovala so životom: Orfeus sa na ňu odmieta pozrieť, odmieta jej vysvetliť príčiny svojho správania sa, chce len, aby ho akceptovala a konala podľa jeho pokynov. Je neuveriteľné, aké súčasné tóny dokázal režisér z tri a pol storočia starého diela vytiahnuť! Eurydika stupňuje nátlak. Odchádza z miestnosti, odmietajúc ZNOVA trpieť. Keď sa po veľkej árii, ktorú odspieva za dverami bytu (Orfeus ju odstojí na balkóne, hľadiac do svietiacich okien oproti stojaceho mrakodrapu), vráti do miestnosti, manžel nevydrží a pozrie sa na ňu. Eurydika padá na zem so slovami: „Nezabudni na mňa… môj milovaný!“
Rozlúčka, odpustenie – Orfeus pri tomto virtuálnom stretnutí s manželkou získava to, čo mu bolo v reálnom živote upreté. Berie si laptop a dopisuje svoje dielo. Eurydika sa na scéne objaví ešte raz. Vychádza z kúpeľne, už bez obväzov na zápästiach. Upraví sa v zrkadle, uhladí podušky, ľahne si. V tej chvíli vzbĺkne okolo celej postele plameň. Príbeh sa uzavrel. Eurydika je definitívne mŕtva, Orfeovo dielo je dokončené.
Keď vezmeme do úvahy, že od prelomovej Bednárikovej inscenácie Fausta a Margaréty uplynulo takmer dvadsať rokov, a že Konwitschneho Eugen Onegin a Madama Butterfly sú remaky režisérových starších prác z iných zahraničných divadiel, je Trelińskeho Orfeus a Eurydika prvou autonómnou modernou inscenáciou v novodobej histórii Opery SND. Predstavuje tiež učebnicový príklad jedného z nosných celosvetových trendov. Nazvime ho „vizualizovaná opera“ – v celkovej javiskovej koncepcii obraz dominuje nad zvukom. Orchester pod vedením Jaroslava Kyzlinka hral síce techniky čisto a štýlovo disciplinovane, vo veľkej opernej sále novej budovy však jeho komorný zvuk objektívne nedokázal vytvoriť emocionálne dostatočne plastickú atmosféru. S ohľadom na hudobnú stránku projektu by Gluckovi (na rozdiel od scénickej zložky) viac vyhovovala historická budova. Čo sa týka výkonov protagonistov, i tu zjavne stáli v popredí ich fyzické a herecké predpoklady. Všetci sú mladí, krásni, herecky zdatní na úrovni porovnateľnej s činohernými kolegami, plne stojaci v službách režisérovej koncepcie. Vokálne však málokedy prekračujú priemer. Pavol Remenár je skvelý herec, spevácky sa cíti isto najmä vo vysokej polohe, no štýlová čistota barokového slohu, háklivého na vedenie frázy, mu je zatiaľ dosť vzdialená. V tomto ohľade lepšie obstál jeho poľský kolega Wojtek Gierlach, ktorého kultivovaný, farebne veľmi pekný basbarytón si s Gluckom porozumel viac, no občas mu bola sála novostavby priveľká. Z dvojice Eurydík vedie mäkká, príjemne okrúhla Helena Szabóová pred vokálne ostrou Poľkou Malgorzatou Olejniczak. Ako Amor viac zaujala koketne striebristá Lenka Máčiková, než subretná Miriam Garajová.
Keby sa k vynikajúcej, detailne prepracovanej režijno-scénickej koncepcii pridalo i rovnocenne skvelé hudobné naštudovanie a výnimočné spevácke výkony, bol by Orfeus a Eurydika inscenáciou, ktorá by hrdo obstála aj v širokej zahraničnej konfrontácii. No i s vyššie uvedenými výhradami patrí k tomu najhodnotnejšiemu, čo opera SND momentálne v repertoári má.
„Zaujímajú ma iba súčasné príbehy, ba myslím si, že publikum tiež radšej počúva samo o sebe, než o nejakých postavách, ku ktorým sa nemôže priblížiť.“ Jeden môj priateľ mi po predstavení Orfea povedal: „Vieš, Orfeus, to som ja.“ Treliński má pravdu – Orfeus a Eurydika je absolútne súčasná opera.

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.