Predtucha katastrofy v „Stoke ktorá je Stoka“
V inscenáciách divadla Stoka má divák na výber viacero spôsobov „čítania“ a je len na ňom, ktorou cestou sa rozhodne ísť. Aktuálna inscenácia vznikla v druhej polovici roku 2019 a obsahuje všetky stabilné zložky inscenačného štýlu divadla ako fragmentárnosť formy, situácie transformujúce sa z banálnych na bizarné ad absurdum, výrazný estetizmus vizuálnej zložky, herecký prejav oscilujúci medzi naturalizmom a štylizáciou a nechýba ani atmosféra kolektívnej kreativity moderovaná Blahom Uhlárom.
Malá tučná víla
Názov inscenácie Rozprávky o malej tučnej víle vyvoláva zvedavosť. Rozprávky sú málokedy o tučných hrdinkách. Častejšie im dominujú vysoké, štíhle, dlhovlasé princezné bez problémov zvládajúce chôdzu v topánkach s podpätkami. Rozprávky o Malej tučnej víle sa začínajú dilemou, aké mená dá hlavná hrdinka svojim bosým nožičkám. Je to bábika a na pomoc si zavolá svojich kamarátov – hračky Trpajzla, Prasisko, Špinavého zajaca, Panáča a prechladnutú Rybičku.
Oscilácia na hrane medzi snom a skutočnosťou
Tradičnosť substrátu v medzikultúrnej forme je názov spoločného umeleckého projektu dvoch košických divadiel, Bábkového divadla a Divadla Thália, ktorý bol pripravený a uvedený na jeseň 2019 a finančne podporený v rámci programu KSK Terra Incognita. Umelecké spojenie maďarského národnostného Divadla Thália a Bábkového divadla Košice sa kreovalo už dávnejšie. Ich spolupráca je logická aj preto, že obe divadlá patria pod jedného zriaďovateľa, dokážu navzájom využívať svoje priestory a umelecký potenciál, a v rámci mesta, resp. kraja sa spolu pokúšajú rozširovať publikum. Projekt Tri noci je tak len akýmsi vyústením dlhoročnej snahy o prepojenie oboch divadiel v jednej inscenácii, na jednej umeleckej platforme.
Počkaj, Žid, keď príde môj čas…
„Na Hitlerovi je chvályhodné iba to, že svet zbavil Hitlera,“ podotkol nedávno vo svojej populárnej šou Last Week Tonight zabávač a politický glosátor John Oliver. Tlieskať niekomu za samovraždu je za normálnych okolností hodne aj cez tú najdrsnejšiu čiaru, no pri Adolfovi Hitlerovi, ani sedemdesiatpäť rokov po jeho smrti, nijaké takéto „čiary“ jednoducho nejestvujú; stále funguje ako univerzálny symbol číreho zla. Hrdina hry Georgea Taboriho Mein Kampf Šlomo Herzl ho však takto nevníma: pristupuje k nemu so súcitom, ba s láskou – stará sa oňho ako o zblúdené jahňa, ktoré si musí nájsť správnu cestu. Na prvý pohľad čudné, fantazmagorické, neuveriteľné. Napríklad aj preto, že Šlomo, ako jeho meno napovedá, je príslušníkom národa, ktorý tento superzločinec plánoval kompletne vyhladiť.
Na poludnie niekedy slnko nesvieti
Bratislavské Ticho a spol. sa inscenáciou hry Zuzany Križkovej Pán Q a jeho Don Quijote, ktorú režijne pripravil Robo Horňák, zaradilo do pomerne dlhého radu slovenských profesionálnych divadiel, ktoré v poslednej dobe inscenovali prozaickú predlohu. Z hľadiska typu transformácie patrí inscenácia k základnej forme intersemiotickej interpretácie prozaického textu. Kým Križkovej divadelná hra je pravdepodobne vo vzťahu k Cervantesovmu románu Don Quichote bližšie k hre na motívy, inscenačná úprava textu je realizovaná v divadelnom tvare, v ktorom sa scenár viac približuje k dramatizácii s výraznými aktualizačnými prvkami.
Slovenskí Bedári alebo Keď sa kopírovať oplatí
Mohla to byť sebavedomá lastovička ohlasujúca v už tak dlho pustnúcom slovenskom muzikálovom rumovisku potrebné leto. No očakávaná tuzemská premiéra slávneho muzikálu Bedári napísaného podľa slávneho rovnomenného románu Victora Huga (dvojnásobné využitie slova „slávny“ tu nepoužívam ako floskulovú výplň, ale adjektívum skutočne vystihujúce realitu) bez zaváhania zapadla do pochmúrnych končiarov našich muzikálových malohôr. Jednu lastovičku som tu síce zaznamenal, ale to priveľmi predbieham.
