Na réžiu úspechmi overeného titulu sa odvážil Anton Šulík. Ponuku dostal asi na základe chýrov o jeho ostatných spevoherných inscenáciách, realizovaných najmä v žilinskom Mestskom divadle (Maľované na skle – 2004 a Cigáni idú do neba – 2006). Možno zavážila skúsenosť divadla z prípravy rozprávkovej Perinbaby (2006). No treba priznať, že aj keď by sa dalo týmto inscenáciám kadečo vytknúť, veľký výber schopných režisérov u nás v súčasnosti nemáme, tak sa tejto voľbe ani veľmi čudovať nemožno.

Nešťastná nedomyslená administratívna reforma, ktorá v rokoch 1996 – 1999 zlúčila košické Štátne divadlo a prešovské Divadlo Jonáša Záborského do jednej inštitúcie – Východoslovenského štátneho divadla – pomaly zapadá prachom zabudnutia. A nemala by. Ukázalo sa totiž, že nepodarený experiment takmer zlikvidoval prešovské divadlo, osobitne jeho činohernú časť. Pravda, ani ďalší vývin po roku 1999 nebol, a nie je prechádzkou po ružových záhradách.