Ako Smelý zajko zablúdil do divadla
„Žila raz zajačia rodina. Zajačik chodil po kapustu, Zajačková doma varievala, len synkovi-Zajkovi nechcelo sa robiť. Iba pred chalúpkou sedí, do slniečka hľadí, uško zavše pokýva, o všeličom rozmýšľa.“ Tieto vety sú už desiatky rokov klasikou. Jozef Cíger Hronský sa nimi zapísal do pamätí celých generácií detí spolu s Jaroslavom Vodrážkom, ktorý sa postaral v knihách o zajačikovi o kongeniálne ilustrácie.
West Side Story ako vyprázdnená schéma?
Dva znepriatelené rody, ktorých príslušníci neustále proti sebe bojujú. Capuletovci a Montekovci. Dvaja mladí zaľúbenci pochádzajúci z protichodných táborov, ktorých láska sa zrodila uprostred boja. Romeo a Júlia. Žiaľ, nenávisť okolia, zlá náhoda a rodová príslušnosť sú silnejšie ako čistá láska, a tak obaja tragicky umierajú. Radšej si zvolia smrť, akoby mali prežiť svoj život oddelene. Preberajú zodpovednosť za svoj život, volia si lásku ako hodnotový princíp a smrťou prekonávajú dávny hnev a nevraživosť. Preslávený príbeh dvoch veronských milencov od W. Shakespeara sa dočkal mnohých podôb. Nadčasový príbeh, silné charaktery a emócie, bravúrna dramatická štruktúra diela sa stali inšpiráciou pre viacerých Shakespearových nasledovníkov.
VEČNE ŽIVÉ POLITICKÉ „ČAJE“ (AJ U PÁNA SENÁTORA)
Politickú pätdejstvovú satirickú veselohru Čaj u pána senátora síce napísal Ivan Stodola už v roku 1931, ale odvtedy sa táto hra karikujúca predajnosť politikov, ich ochotu klaňať sa hocikomu a hlavne za čo najvyššiu cenu, hráva vždy s veľkým úspechom dodnes. Ak však Stodolovu dobu aj s jej postavami kriticky spodobenými v jeho hre literárny historik a kritik Milan Pišút v doslove k vydaniu Čaja u pána senátora z roku 1955 v martinskej Osvete (aké symbolické!) označuje za tzv. meštiacku demokraciu (Stodola, s. 77), v pomerne odvážnej textovej i režijnej úprave Jakuba Nvotu pre Slovenského komorné divadlo v Martine nemôžeme na dobu prvej republiky s jej meštiackymi demokratickými maniermi ani na chvíľu nostalgicky a už vôbec iba - „zaspomínať“.
NEDOVARENÝ ČAJ
Zdá sa vám, že čaj je nápoj natoľko jednoduchý, že je nemožné pri jeho príprave pochybiť? Áno je to možné, ak hovoríme o čaji divadelnom. Tam má príprava celkom iné zákonitosti ako klasická známa difúzia pri minimálne 65 až 95 °C. Ale v podstate ide o proces podobný ibaže narábame s celkom inými fyzikálnymi činiteľmi. Pri divadelnej difúzii musíme brať do úvahy teplotu prostredia, do ktorého „Čaj“ mienime zasadiť, konzistenciu a príchuť „Čaju“ a nakoniec samotného kuchára, ktorý bude špecifický „Čaj“ pripravovať. Slovenské komorné divadlo v Martine vybralo slovenskú klasickú čajovú príchuť od Ivana Stodolu Čaj u pána senátora a pripravovateľom sa stal Jakub Nvota.
V predsieni intimity
Keď sa vyberiete do divadla na mydlovú operu očakávate, že pravdepodobne uvidíte paródiu na melodramatické televízne seriály, v ktorých láska bojuje s intrigami a napokon zvíťazí nad zlom a nenávisťou. Stratení príbuzní a milenci sa znovu nájdu, vzťahy sa najprv poriadne zamotajú a potom rozuzlia. Príbeh bude plný emócií a nečakaných zvratov. Všetko sa odohrá v súlade s pravidlami „červenej knižnice“. Dnes sú tzv. mydlové opery doménou televízie a sú považované za „feminínny“ žáner, keďže ich divácke zázemie tvoria predovšetkým ženy. Presnejšie povedané – práve ženy sa nehanbia priznať svoj vrelý záujem o seriály typu Dallas, Jednoducho Mária či Ordinácia v ružovej záhrade... Dnes už málokto vie, že samotný pojem „mydlová opera“ vznikol ešte v 20.- 30. rokoch 20. storočia v súvislosti s rozhlasovým vysielaním pre ženy v domácnosti. Sponzormi amerických rozhlasových seriálov boli výrobcovia kozmetiky a čistiacich prostriedkov. Texty obsahovali skrytú aj priamu reklamu na ich výrobky. A keďže významnú úlohu v týchto rozhlasových seriáloch zohrávala hudba, vzniklo ironické označenie soap opera.
Sakury temné
Na rozdiel od pôvodnej slovenskej drámy, nachádzajúcej si miesto v dramaturgii kamenných i alternatívnych divadiel, je slovenská operná tvorba živoriacim organizmom. Diela, ktoré uzreli svetlo rámp po Novembri 1989, by sa dali spočítať na prstoch. Z nich polovica sa uhniezdila v „neoperných“ divadlách (štyri „stokárske“ opery, Cirostratus v GUnaGU), sakrálne diela Víťazoslava Kubičku Martin Luther a Kristov dotyk žijú kočovným životom. SND okrem starších diel Eugena Suchoňa (Svätopluk, Krútňava), Jána Cikkera (Vzkriesenie) a Tibora Freša (Martin a slnko) uviedlo tri detské opery, dva roky po úspechu svetovej premiéry v Kolíne nad Rýnom konečne v slovenskej premiére The Players Juraja Beneša a v ostatnej sezóne komorné dielo Martina Burlasa Kóma.
