Oslovovať a osloviť nástojčivo súčasníka

Námet a réžia: Michal Vajdička
Dramaturgia: Andrea Domeová
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Katarína Hollá
Hudba: Marián Čekovský
Bicie: Martin Valihora
Účinkujú: Zuzana Kronerová, Anna Šišková, Zuzana Konečná, Rebeka Poláková, Boris Farkaš, Ady Hajdu, Marián Labuda ml., Marián Miezga, Juraj Kemka, Róbert Jakab, Lukáš Latinák, Tomáš Mrekaj.
Zabávať sa na vlastných chybách a pokleskoch je vraj oslobodzujúce. Sebairónia je bezpochyby znakom nadhľadu a osobnej aj osobnostnej vyspelosti, schopnosti nazrieť na seba a do seba, a naučiť sa, ako sa poučiť z vlastných chýb.
Aj o tom všetkom je najnovšia inscenácia Divadla Astorka Korzo ´90 Jama deravá, ktorou sa tím divadla pod vedením hosťujúceho režiséra Michala Vajdičku metódou autorského divadla obracia tvárou v tvár súčasnosti a jej či našim zžieravým a pálčivým problémom.
Môžete si povedať: Aj tak je vraj všetko predovšetkým na smiech. Počínajúc prvou scénou inscenácie, ktorá predvádza publikum v jeho zrozumiteľnej a čitateľnej podobe, nastavujúc tu zrkadlový obraz divákom.
A divadelníci odraz jeho podoby zrkadliac priamo tvárou v tvár, napokon ako je to v úsilí divadla už od nepamäti, priamo z javiska otvárajú podobu hľadiska v jeho neprehliadnuteľnej tragigrotesknosti.
Smiech a smiešnosť je možno aj jedným z riešení, ako sa dostať z dobového marazmu. Keď sa v scéne, v ktorej herci zrkadlia publikum, ozve hlas Z. Kronerovej ako neznesiteľnej kritičky, čo nezrozumiteľne pomenúva veci okolo seba tzv. odborným či pseudoodborným slovníkom vedečtiny, ktorému už nikto, ani ona sama, nerozumie, vzbudzuje to veľké pobavenie.
Práve ona je tou narušiteľkou pravidiel, lebo jej, čo okrikuje a napomína iných, zvoní ten prekliaty mobil uprostred akcie priamo v kabelke, kde ho len ťažko dokáže nájsť, kým ju celú neobráti naruby a nevysype obsah kabelky pred očami všetkých priamo na dlážku.
Z takýchto malých čriepkov reality zošíva Vajdička s hercami Astorky obrázky z našej reality, jej rub i líc. Šperkuje ich detailnými pohľadmi na našich súčasníkov. Ako materiál jeho sarkazmu, ako presvedčivý obraz o grotesknosti života využíva útržky každodennosti.
Inscenáciu poskladali autori z množstva jednotlivých výstupov, obrazov, skečov a etúd. Počínajúc úvodnou scénou zrkadlenia publika a jeho manier nazvanou Diváci v divadle až po upratovanie zvyškov a smetí, ktoré zostali po tom všetkom, čo sme videli v záverečných akordoch inscenácie. V scéne Upratovanie, v ktorej pozametá neporiadok a pritom sprevádza túto činnosť spŕškou nadávok, znovu exceluje Zuzana Kronerová ako Upratovačka. A celkom záverečná etuda nazvaná Niečo pozitívne o Slovákoch uzatvára túto príkru správu o stave nášho dneška. Niečo pozitívne o Slovákoch vyriekla inscenácia už aj predtým, ale len veľmi sporo. Dvakrát tu teda zaznie aj chlácholivý a pozitívny tón.
Musí mať predstavenie či inscenácia nejaký cieľ? Alebo dokonca nejaký zmysel, význam či nebodaj posolstvo? Alebo je sama osebe posolstvom či svedectvom dobovej znôšky nerestí?
Bezpochyby je hlavným úmyslom tvorcov vmiesť pravdu do očí o našej skutočnosti. Inscenácia je o problémoch našej každodennosti a spoločenskej reality, ktoré ukazuje cez objektívne fakty, akými sú štatistické údaje o našom správaní, konaní či našich zvykoch a túžbach, ale predovšetkým o našich negatívach, nerestiach a zlozvykoch či hriechoch. Obnaženie reality, ktorú spoločne zdieľame, je v centre pozornosti. Je to bezpochyby veľmi atraktívny námet pre tvorcov aj pre publikum.
Inscenácia je mozaikou situácií a etúd, ktoré postupne sprístupňujú divákom čitateľný, hoci odpudivý a údesný obraz našej reality, spoločenskej aj politickej, ktorú herci Astorky zľahka zosmiešňujú, dávajú jej podoby frašky, grotesky či tragigrotesky, pri ktorej by najskôr mala „krv tuhnúť v žilách“, ako je to napríklad pri scéne násilia na ženách, či citácii našej súčasnosti na tému zneužitie právomoci, keď policajti donútia zatknutých týrať sa a ponižovať navzájom…
Ale o čom vlastne sú tieto čriepky surovej reality? Len o tom, aby nám vmietli do tváre marazmus súčasnosti, keď sa na pozadí štatistických údajov dozvedáme o Slovákoch len samé ponižujúce, zosmiešňujúce a znevažujúce údaje? Aby nás vybudili zo sliepňajúceho sebauspokojenia a vyprovokovali k činu? K premene reality a jej nerestí? Hovorí sa tu o voľbách, o zdravotníctve, o policajných praktikách, kauze Gorila, kauze odobratých detí či o kanibalovi, ale aj, a predovšetkým, o našej priemernosti a provinčnosti.
Je to jasná výzva k vlastnej premene v tejto deformujúcej a zdeformovanej realite? Alebo ide o akýsi zvrátený druh zábavy?
Smiech je tým jediným pozitívnym hrdinom, to nám už dávno predviedol na groteskne svojich príbehov Gogoľ. A tento groteskný, ale aj uvoľňujúci smiech sa najintenzívnejšie ozýva aj v hľadisku predstavenia Jama deravá. Diváci sa zabávajú na situáciách, ktoré precitliveného pozorovateľa privádzajú do zúfalstva, lebo sú až príliš skutočné, príliš vytrhnuté z všednodennosti, či priamo z novinárskych správ a káuz odhalených investigatívnymi novinármi. A napriek tomu sa odozva na inscenáciu nepodobá nijakému šoku z pravdy vmetenej do tváre dneška. Divák dáva prednosť smiechu a smiešnosti našej skutočnosti vníma ako príležitosť na uvoľnenie sa smiechom.
Celok inscenácie tvorí akési puzzle zložené z jednotlivých situácií a etúd, každú z tém rozvíja do konkrétneho detailného skratkovitého pohľadu na znepokojivo vyznievajúcu konkrétnu malú drámu vrcholiacu pointou. Takmer osemnásť rôznorodých tém vrcholí monológom z pera O. Cromwella, ktorý režisér vkladá do úst herečke Zuzane Kronerovej, lebo ona je tou osou celku, akýmsi rezonérom. Na začiatku aj na konci inscenácie uzatvára výpoveď a sceľuje čriepky výrokov, situácií a etúd, štatistických údajov a provokácií otázkou: „Kto z vás neumlčal svoje svedomie za úplatok?“ A dodáva: „ Nie ste nič iné ako nájomní ničomníci!“
Herecký súbor divadla Astorka Korzo ´90 sa vnoril v roku štvrťstoročia od založenia tohto nezávislého tvorivého celku do celkom odlišnej metódy tvorby inscenácie, než boli herci tohto divadla do dnešných dní zvyknutí. Ale práve preto, že sa tím tohto komorného súboru skladá z výrazných tvorivých osobností, dokázali autorský prístup s veľkou spontánnosťou obohatiť o vlastné uhly pohľadov a osobnostný výraz. Improvizácia aj hľadanie originálnych riešení je pre každého z týchto hercov samozrejmosťou. Aj preto sa vo výsledku zračí nielen osobnostná spontánnosť, ale aj výnimočnosť neošúchaných fráz a riešení. Herecké výkony sú napospol vyrovnané, presné a pôsobivé.
Na jednoduchej scéne s množstvom dverí ako výrezov do inej reality či únikových otvorov sa v prázdnom priestore divák sústredí predovšetkým na hereckú invenciu.
Metóda autorského divadla a riadenej improvizácie nie je prioritou tohto komorného zoskupenia a herci sa s ňou v tejto dôslednej podobe stretávajú na javisku Astorky Korza ´90 po prvýkrát. Ich súhra a spontánnosť vo vytváraní malých dramatických etúd s výraznými pointami je zásluhou hosťujúceho režiséra Michala Vajdičku. Jeho tvarovanie celku je nenápadné, ale určujúce aj preto, že spontánnosť jednotlivých individualít a osobností nasmeroval na jemný a kultivovaný humor, úspornosť gesta a výrazu a presné dávkovanie dôrazov, významov a sarkazmov. Jasne artikuluje vyznenie inscenácie aj cez využitie faktografie, štatistiky, či imitovaním citácií z reality a konkrétnych citátov umocňuje účinnosť predstavenia. Prepojenie skutočnosti javiska s realitou a obraznosťou inscenácii dáva aj tep aktualizačných apelov. M. Vajdička sa dokázal zväčša vyhnúť zlacneným imitáciám a povrchným ilustráciám a viedol touto cestou aj tím hercov. A v tom je sila aj pôsobivosť tohto autorského divadla.

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).

Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.