OEDIPUS REX (MOMMIE DEAREST) – nočná mora z nedávnej minulosti

Réžia: Tomáš Procházka
Dramaturgia: Jakub Szatinský
Scéna: Katarína Holková
Kostýmy: Zuzana Hudáková
Produkcia: Hana Kopkašová
Hudba:  Igor Stravinsky/Jean Cocteau: Oedipus Rex; The Doors
Účinkujúci:
Braňo Mosný
Michaela Halcinová
Tomáš Pokorný
Šimon Ferstl
Premiéra 17. a 16. 6. 2017 v Undead Arene v Bratislave-Petržalke
Generačné zoskupenie DPM – Divadlo Petra Mankoveckého, ktoré vzniklo v roku 2015, nesie meno predčasne zosnulého pedagóga hercov a herečiek jedného ročníka na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Mnohým ostal v pamäti uhrančivý a sugestívny prejav, okázalé bohémstvo Petra Mankoveckého, hlasný, temný, pudový výkrik zo sveta kontrolovaného silnými mužmi, okolo ktorých sa krútia krásne a slabé ženy. Takéto chápanie Tálie má na Slovensku, a v strednej Európe vôbec, veľmi silnú tradíciu, no európske aj stredoeurópske divadlo sa dnes aj pod vplyvom narastajúceho počtu žien v smerodajných tvorivých profesiách pohybuje v inej, rodovo neutrálnejšej paradigme. Mladí divadelníci a divadelníčky sú už otvorenejší voči svetovým inšpiráciám rôzneho druhu. Ovplyvňuje ich aj východisková tvorivá metóda autorského divadla, ktorú do slovenskej kultúry priniesla bytostne nesexistická divadelná tvorba Blaha Uhlára, ku ktorej sa hlási časť zoskupenia DPM na čele so Šimonom Ferstlom, vedúcou osobnosťou divadla.
Spomínanou metódou vytvorilo DPM pod vedením režiséra Lukáša Brutovského svoju prvú inscenáciu – September 2015, ktorá si získala veľkú publicitu aj divácky úspech. „DPM je tu, tak príď do divadla a nasaj tú energiu,“ lákalo svojich divákov. „Nič neostane nevyslovené, žiaden problém nebude zamlčaný.“
Zoskupenie DPM odvtedy pracovalo s viacerými režisérmi a jednou režisérkou, čo je pre mladých hercov a herečky skvelá príležitosť obohatiť svoje vyjadrovacie prostriedky a rozšíriť vnímanie nielen divadla, ale aj sveta, ktorý ich obklopuje.
Režisér Tomáš Procházka (1989), ktorý si (ktorému sa) v rámci transgenderovej štylizácie hovorí aj Grófka, sa na slovenskej profesionálnej scéne uviedol inscenáciami autorov Jeana-Luca Lagarcea (Som doma a čakám, že príde dážď, 2012) a Elfriede Jelinek (Zimná cesta, 2013) v Mestskom divadle v Žiline. Už od začiatku bolo jasné, že je to tvorca, ktorý je otvorený najprogresívnejším divadelným a dramatickým európskym trendom, vie vytvoriť silné javiskové obrazy a divadlo vníma nielen ako estetický, ale aj politický statement. Vo svojich inscenáciách sa vie oslobodiť od nadvlády textu a smeruje k postdramatickému divadlu, vytváranému z hudby, filmu, pohybu/tanca… Jeho posledné dve inscenácie s DPM sa odohrávali v nedivadelných priestoroch.
S nedivadelnými priestormi sa DPM už stretlo v inscenácii Porucha alebo Vianoce v Stalkville v roku 2016, keď pod vedením režisérky Petry Tejnorovej a v choreografii Jara Viňarského vytvorili „zlú vianočnú rozprávku“ s textami nemeckého dramatika Falka Richtera, „performatívnu inštaláciu s prvkami imerzívneho divadla“. Tvorcovia divákom a diváčkam neponúkli klasické hľadisko a javisko, ani klasický scenár s lineárnou dejovou líniou. „Nikto vám nebude hovoriť, kam sa dívať, alebo čo si myslieť. Vitajte v Stalkville. Je to na vás.“ⁱ
Tento princíp, i keď v obmedzenejšej miere, túžbu pracovať v nedivadelných, „nepravidelných“ priestoroch, vo svojich ostatných inscenáciách s DPM uplatnil aj režisér Tomáš Procházka v site specific projekte Ľudia.Levy.Orly.Jarabice (2016).
Hercov DPM spoznal už na Vysokej škole múzických umení, boli jeden ročník, dlhodobo s nimi spolupracuje. „Vedel som, že potrebujem hercov s otvorenými hlavami, a že keď pred nich predstúpim s takýmto šialeným konceptom, urobia všetko preto, aby ho naplnili“,ⁱⁱ povedal o hercoch a herečkách DPM Tomáš Procházka. Kľúčovým pojmom pre jeho spoluprácu s DPM sa stalo slovo imerzia, magické prechádzanie hranice divadla, reality a virtuálnej reality.ⁱⁱⁱ
Inscenácia, koncipovaná ako technopárty, vznikla na motívy jednej z najznámejších divadelných hier vôbec – Čajky Antona Pavloviča Čechova. „Z textu Čechovovej Čajky však zostalo len máličko a aj tieto útržky bolo ťažko možné zachytiť v spleti tancujúcich, fajčiacich a alkoholom sa opájajúcich hercov,“ píše o inscenácii recenzentka Lucia Galdíková^iv.
Inscenácia Ľudia.Levy.Orly.Jarabice bola prvá v trojdielnom cykle Stratená generácia, ktorý spája DPM a režiséra Procházku. Hľadačstvo a neukotvenosť generácie medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, ktorú sám Procházka označuje otáznikom namiesto predchádzajúcich písmen X,Y či Z, sa prejavuje aj už spomínaným výberom nekonvenčných, nedivadelných priestorov, ktoré sú site specific. Prvá inscenácia sa hrala v známom bratislavskom Subclube, nazývanom tiež Účko, pre druhý projekt pod názvom Oedipus Rex (Mommie dearest), si tvorcovia vybrali miesto, ktoré je na kultúrnej mape Bratislavy celkom neznáme. V bývalej továrni Matador vznikla na základe osvedčeného konceptu americkej zábavy „prvá hororová Live Action Role Play aréna na Slovensku“, eventové a zážitkové centrum Undead Arena, „prevažne ladená do témy dark / industry / horor“. Priestor ako stvorený pre dark escape, krvavú, stále aktuálnu Sofoklovu tragédiu, ktorá sa končí vypichovaním očí, zúfalým útekom pred skutočnosťou, ktorej sme už súčasťou a ktorú už spoluvytvárame bez toho, že by sme o tom vedeli a chceli sme to.
Rozľahlý, nevľúdny a neútulný industriálny priestor Undead Areny sa stal Sofoklovými Tébami, hororovým, morovým hniezdom neresti, ktoré scénografka Katarína Holková v súlade s jeho géniom loci dotvorila alobalom na oknách, pošpinenými farebnými kobercami, vysedenými kreslami a graffiti. Kostýmy Zuzany Hudákovej jemne degradovali dnešné klubové oblečenie a rafinovane tak odhaľovali telá hercov i herečiek, čo výrazne napomáhalo v hereckých interakciách, napríklad dialógu Oidipa s matkou, ktoré v súlade s konceptom inscenácie mali až perverzný charakter. Všadeprítomná kamera vychytávala detaily a tie sa streamovali na veľké plátno, ktoré bolo súčasťou scénografie.
Z pôvodnej klasickej Sofoklovej hry ostalo veľmi málo, text sa k divákom dostával vo fragmentárnom štýle, adekvátnom pre priestor i zvukovú kulisu. Ostalo len zopár pôvodných monológov, nie vždy dobre zvládnutých, čo žiaľ nevyzeralo ako zámer. Rešpekt k prozódii či už pôvodného textu alebo prekladu by však mohol vytvoriť zaujímavý protiklad k uvoľnenej, dekadentnej atmosfére párty.
Pozoruhodné, pre inscenáciu aj ťažiskové bolo nekonvenčné, dynamické a pôsobivé fyzické konanie hercov aj herečiek, ktoré je ich silnou stránkou a bolo pre mňa aj tým najlepším, čo inscenácia ponúkla.
Do priestoru, kde sa koná táto párty, ktorej sme sa vlastne zúčastnili, lebo sme si posadali do relatívnej blízkosti účinkujúcich, sme sa dostali akousi iniciačnou cestou. Na začiatku sme boli postupne vpúšťaní a museli sme prejsť popri tmavých priestoroch so zopár znepokojivými výjavmi, sprevádzalo nás červené svetlo s odkazmi na našu minulosť, vraždenie počas holokaustu, obete totalitných režimov a ich výpovede. Sugestívny ženský hlas nám v originálnom jazyku v slučke (v zvukovom dizajne Maxa Richtera) cituje z fiktívnej biografie šľachtického syna Orlando od Virginie Woolfovej úvahu o tom, že pamäť je ako rozmarná krajčírka, ktorá si šije, ako sa jej chce…^v
Tento citát vyjadruje našu neschopnosť orientácie v minulosti, bezmocnosť, ktorá nás za nepriaznivých okolností môže dokonca priviesť k incestu či otcovražde. Stratená generácia, tak, ako ju vnímajú DPM s Tomášom Procházkom, sa masochisticky, sebazničujúcimi únikmi do opojení rôzneho druhu, búri proti svetu, do ktorého bola existenciálne vrhnutá a orientuje sa v ňom iba tápavo, lebo má vypichnuté oči. Alebo nevidia, či skôr nechcú vidieť tí, ktorí ich do tohto sveta uvrhli? Podtitul inscenácie napriek tomu znie: Choď a pozeraj sa.
i Propagačný text k inscenácii.
ii http://www.9em.sk/tomas-prochazka-o-stratenej-generacii/ iii „Pojem imerzia označuje jav ponorenia. Divák je ponorený do fiktívnej situácie alebo prostredia, obklopený je fikciou a prelínaním skutočného a imaginárneho sveta. Prechádza domom, môže sa priblížiť k postavám, dotýkať sa rôznych materiálov, pátrať v temných kútoch. Ostáva však na rozhodnutí diváka, aká bude miera jeho aktívnej účasti – či zostane len voyeurom, ktorý si chce udržať odstup, alebo sa ku všetkému a všetkým dostane na vzdialenosť bozku…“ http://bratislava.czechcentres.cz/program/event-details/porucha-vanoce-ve-stalkville/ iv GALDÍKOVÁ, Lucia. Tam, kde zlyhá párty, „zachráni“ to vojna. Alebo snáď život? MLOKi – mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 3.12.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://www.mloki.sk/node/734. v „Memory is the seamstress, and a capricious one at that. Memory runs her needle in and out, up and down, hither and thither. We know not what comes next, or what follows after. Thus, the most ordinary movement in the world, such as sitting down at a table and pulling the inkstand towards one, may agitate a thousand odd, disconnected fragments, now bright, now dim, hanging and bobbing and dipping and flaunting, like the underlinen of a family of fourteen on a line in a gale of wind.”

Anna Grusková

Anna Grusková je česko-slovenská filmová, divadelná a rozhlasová autorka, režisérka, teatrologička a kurátorka. Vyštudovala divadelnú a filmovú vedu na Karlovej univerzite v Prahe a Ďalšie vzdelávanie filmového jazyka na VŠMU v Bratislave. Titul CSc. získala v roku 2006 v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Prednášala na Vysokej škole múzických umení, pracovala v Divadelnom ústave a v Slovenskej televízii. Viedla mnoho domácich i medzinárodných umeleckých projektov (America, Brides, Sarkofágy a bankomaty, Teatrálny svet 1839 - 1939), na ďalších sa zúčastnila ako autorka (Donaudrama, Šanca '89). Jej dráma Rabínka bola inscenovaná v Slovenskom národnom divadle. Ako filmárka o.i. režírovala dokumentárne filmy Rabínka (2012, K2 a STV), Návrat do horiaceho domu (2014, Anzio a Múzeum Slovenského národného povstania), najnovšie portrét spisovateľky a novinárky Ireny Brežnej Profesionálna cudzinka (Reminiscencie, RTVS a Grimaldi production). V roku 2015 založila v Bratislave, kde žije, vlastnú produkčnú spoločnosť Reminiscencie (www.reminiscencie.sk).