Oblaky a chmáry na európskom nebi

Aristofanes: Oblaky
preklad: Peter Lomnický
úprava: Martin Čičvák, Martin Kubran
réžia: Martin Čičvák
dramaturgia: Martin Kubran
scéna: Tom Ciller
kostýmy: Marija Havran
choreografia: Stanislava Vlčeková, Jozef Vlk
pohybová spolupráca: Juraj Benčík
hudba: Petr Kofroň
hrajú:
Strepsiades: Emil Horváth
Feidippides: Alexander Bárta
Sokrates: Marián Geišberg
Starý argument : Marián Labuda
Nový argument: Peter Brajerčík/Tomáš Vravník
Žiak: Vladimír Obšil
Spievajúci oblak: Linda Ballová a.h./ Jana Kohútová a. h.
Oblaky: Debris Company
Žiaci: Tomáš Vravník, Peter Brajerčík, Debris Company, Juraj Benčík a. h., Rado Milič a. h.
premiéra: 9. a 10. júna 2012, sála Činohry v novej budove Slovenského národného divadla, Bratislava
Grécko je v súčasnosti vďaka finančnej kríze snáď najviac skloňovaná európska krajina. Naši grécki spoluobčania boli postavení na pranier, na ktorom sa môže ocitnúť každá krajina, ale v tej gréckej dosiahli ekonomické problémy gigantické rozmery. Kam až môže zájsť snaha mať sa lepšie? V túžbe zaistiť si dobrý život často používame klamstvá a prázdne reči. Politici všade na svete s tým majú nemalé skúsenosti a ich voliči sa im chcú aspoň trochu vyrovnať. Tak hľadajú, prekrucujú, banalizujú, aby vzápätí našli, viac prekrútili a zveličili. Všetko s vierou v dobro (predovšetkým svoje vlastné). Jednoducho sa snažia nájsť v zákone nejakú nedokonalosť, aby si mohli svoj blahobyt aj pekne zlegalizovať.
Starým Grékom spôsoboval prednes vždy potešenie a ak ho rečník ovládal dokonale, bol prednosťou, morálnou kvalitou, ktorá odrážala charakter človeka. A inak to nie je ani dnes. Aristofanove Oblaky sú o spoznávaní pozitív i úskalí tohto umenia a nesú v súčasnosti veľké posolstvo. Rovnako ako v antickom Grécku – aj napriek tomu, že sa dejisko presunulo z veľkých arén do televíznych štúdií a anonymných internetových diskusií, v ktorých prispievatelia poznajú odpovede na všetky zásadné otázky života a vedia šikovne vykľučkovať z každého problému. Ľudia denne argumentujú, zrážajú protivníka na kolená informáciou, ktorú si druhá strana ešte nestihla vygoogliť; keď už sa nevedia inak vynájsť, použijú vulgarizmus alebo osobnú invektívu. Oblaky sú vďaka celospoločenskému rozšíreniu podvodníkov a podvodníčok, jalových diskusií a hlavne čoraz väčších finančných nárokov na život, veľmi aktuálnym titulom, v jeho uvedení na doskách  Činohry SND môžeme vidieť dramaturgický čin Hra je predovšetkým súčasná vo svojej filozofickej rovine – v názore, že morálka a právo by sa nemali meniť v závislosti od vôle človeka, ale z vyššieho princípu. Kritizuje vypočítavé a úskočné konanie obyčajných občanov, preto aj pri svojom prvom uvedení počas dionýziovských slávností prepadla a nebola veľmi populárna.
Režisér Martin Čičvák s dramaturgom Martinom Kubranom sa vybrali cestou politickej aktualizácie. Je to viditeľné už od prvého pohľadu na scénu, kde upúta bilbord s textom Investujte v Grécku. Prirovnanie finančnej nezodpovednosti Grékov, teraz už našich spoluobčanov v EÚ, k ich nešetrnosti vyznieva povrchne a neodôvodnene a v takto postavenej režisérskej interpretácii nenachádza veľmi silnú oporu, skôr povrchne populistickú. Na prepojenie súčasnosti a minulosti by sa hodila skôr paralela spôsobu myslenia v aténskej demokracii a tej dnešnej, európskej. Inscenácia pôsobí aj žánrovo nesúrodým dojmom, keď spája prvky komédie, rétorického elaborátu, frašky či záverom až psychologickej drámy. Záverečná scéna Strepsiada so synom Feidippidom, v ktorej sa pohľady dvoch generácií na pravdu a klamstvo konfrontujú, je dramaticky najsilnejšia, ale v porovnaní s celým priebehom inscenácie by sa skôr hodila do dramatickejších titulov ako do komédie.
Peter Lomnický, ktorý prekladal komédiu zo starej gréčtiny, sa snaží v rámci replík uvádzať aj vysvetľujúce poznámky (hlavne v spojitosti so sofistami či rečníckymi školami), používa vo väčšej miere hovorové slová a vulgarizmy, či reálie zo súčasnosti. Verš je v preklade síce zachovaný, jeho štylizovaná povaha je však konfrontovaná s voľnosťou a hovorovosťou jazyka. Lomnický mierne posúva aj metaforiku komédie. Postava Sokrata je interpretovaná ako marketingový ťahák, mediálna hviezda, ktorá svojich poslucháčov púta hlavne efektnými filozofickými narážkami. Inscenácia nahrádza Spartu Bruselom, zvýrazňuje narážky na korupciu a politické reálie. Sme svedkami skôr nezmyselnej aktualizácie, ktorá hlavne povrchne profituje z aktuálneho problému ekonomickej krízy. Podobná politická aktualizácia by sa dala takto uniformne použiť vlastne v každej z Aristofanových komédií. Pritom celková realizácia, v ktorej sa objavujú okrem činohry aj spevácke a tanečné výkony, vyznieva takmer konceptuálne, aj keď jednotlivé výkony veľmi nevybočujú z klasického realistického hereckého prejavu.
Strepsiades v podaní Emila Horvátha je dobrosrdečný chudák, prototyp obyčajného človeka z ľudu, ktorý si len chce dopomôcť k lepšiemu životu. Jeho prostoduchý prejav, drobné „ľudské zakopnutia“, vynosený kabát a veľké okuliare mu dodávajú výzor ľudového rozprávača, ktorý sa snaží veci vyriešiť zdravým sedliackym rozumom. Tým evokuje prístup väčšinového občana. Teda občana, ktorý sa v dobe krízy chce mať aspoň o trochu lepšie, a pritom použiť tie najmenej bolestné metódy. Horváthov prejav je síce klasický a tradičný, ale je hraný s energiou a osobným vkladom.
Feidippides Alexandra Bártu je v priebehu celého svojho nedobrovoľného štúdia v Sokratovej škole skôr v pasívnej polohe. Do deja energicky vstupuje až záverom, keď prežíva svoje náhle dovŕšenie dospelosti a jeho vnútorné frustrácie naplno vyjdú na povrch. V tejto scéne je násilnícky, aktívny, ale na povahu komédie až príliš naturalistický. Jeho morálna pomsta otcovi preto skôr pôsobí ako vyústenie existenciálnej drámy, v silovom spôsobe predvedenia je nútená a nepravdepodobná.
Sofokles (Marián Geišberg) v ligotavom obleku so začesanými vlasmi a uhladeným frajerským vystupovaním glosuje celú situáciu, vstupuje do deja z hľadiska, zdalo by sa, že režijne riadi celú inscenáciu a s prehľadom vyvracia každý argument. Poletuje nad celým dianím na javisku, so suverénnosťou televízneho moderátora žongluje s pojmami. Hrá sa so slovami, v očiach súčasného diváka je mediálnym mágom, ktorý je schopný pre svoju pravdu sebavedomo a charizmaticky zmanipulovať davy. Žoviálny, priateľský, pritom cynický a autoritatívny. Vie pohladiť, povzbudiť a zároveň v záujme svojej pravdy rétoricky sa pohrať so svojím poslucháčom – stelesňuje typ súčasného politika, ktorý do očí dokáže hovoriť aj tie najnepríjemnejšie veci, a pritom ho poslucháči obdivujú.
Výkon Mariána Labudu v úlohe Starého argumentu pôsobí presvedčivo a dôstojne. Je rozhodný, premýšľavý s duchaplnými poznámkami, až sa nechce veriť, že v celkovom súboji (možno aj práve preto) neuspeje. Na druhej strane Nový argument (Peter Brajerčík) „cvičí“ so slovami menej šikovne. V replikách sa viac stráca a skôr deklamuje namemorované a pôsobí v celom zápase neisto.
Sokratovi žiaci (Juraj Benčík, Peter Brajerčík, Tomáš Vravník, Rado Milič, Emil Leeger a Miroslav Martinovič) vizualizujú Sokratove formy učenia. Vo farebných oblekoch pôsobia skôr ako modely z výkladu. Neraz v priebehu inscenácie (súboj argumentov, či Sofokla) pôsobia pri štylizovaných scénach nezorientovane. Banálne až nevkusne sa javí ich vizualizácia Sofoklovho učenia, keď predstavujú náplň práce manažérov s vulgárnymi a prvoplánovými pohybovými kreáciami.
Koncept stvárnenia chóru oblakov performermi z  Debris Company je určite zaujímavý výtvarný nápad. Vznášajúce sa ľudské oblaky, ktoré majú bruchá naplnené vodou a na konci z nich „prší“, mohli pôsobiť aj hravejšie, originálnejšie a dojemnejšie. Vo viacerých scénach oblaky vytvárali pseudoútvary, ktoré sa skôr spájali náhodou a intuitívne ako v premyslenej choreografii. Keď zostúpili na zem, v podobe chóru nečinne sedeli a hojdali sa v podvedomom rytme. Spievajúci oblak (Linda Ballová) atmosféricky určuje „oblačné“ scény, ktoré v jeho prítomnosti pôsobia ako sekvencie z filmov Petera Greenawaya, operne a dekadentne.
Scéna Toma Cillera pôsobí vzdušne, súčasne, ale okrem veľkého bilbordu s reklamnou výzvou na investovanie v Grécku nedáva celkovému posolstvu inscenácie žiadny ďalší rozmer. Nadrozmerné písmená voľne ležiace po javisku diváka skôr dezorientujú.
Kostýmy Marije Havran ladené do rokokového farebného štýlu boli na pohľad neprehliadnuteľné (hlavne oblaky s bruchami či farebné obleky Sokratových žiakov). Pôsobili prepracovane, aj keď z hercov vytvárali skôr výtvarné objekty ako funkčné postavy.
Hudba Petra Kofroňa patrí k najdynamickejším prvkom inscenácie. Účinne prepájala dianie vo vzduchu (zbor) s akciou na javisku.
Inscenácia Oblaky pôsobí vďaka zvolenému divadelnému jazyku ako mnohovrstvový tvar, ktorý formálne drží pohromade, ale jednotlivé scény na seba hlavne tematicky nenadväzujú. Prejaví sa to najmä v súboji argumentov, kde je dejová línia Strepsiada a jeho syna prerušovaná dlhým bojom dvoch rétorov, ktorý nič nevyrieši. Oblaky v réžii Martina Čičváka síce pôsobia na slovenské divadelné pomery politicky nezvyčajne otvorene, ale pritom nachádzanie paralel z hry s dnešným svetom korupcie sa javí ako nie príliš podložené, naivné a nadsadené. Rovnako ako aj záver, v ktorom Strepsiades demonštratívne zapaľuje písmená so skratkou Európskej únie, a tým sa svojsky vysporiada s problémom globalizácie i so všetkými svetovými a osobnými problémami. Keby to bolo také jednoduché! Realita, dnes hlavne tá európska, je však zložitejšia. Čo všetko treba urobiť inak, aby sa kríza neopakovala? Na to návody, nielen tie divadelné v Oblakoch z Činohry SND, stále chýbajú.
Marek Godovič
publikované online 31. 12. 2012

Marek Godovič

Marek Godovič je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12. Recenzie a kritiky publikoval v časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.