O triede, v ktorej sme všetci boli (aj keď sme nechceli)

Réžia: Ján Luterán
Dramaturgia: Miroslav Dacho, Mariana Ďurčeková
Scéna, kostýmy: Sisa Zubajová
Produkcia: Petra Pozdechová, Nadežda Ľahká
Hudobná spolupráca: Ján Kružliak ml.
Hrajú: Peter Brajerčík, Miroslav Dacho, Juraj Ďuriš, Martin Šalacha
Premiéra 24. apríla 2010, Malá scéna VŠMU
Inscenáciou Bola raz jedna trieda sa vrátite do zlého sna. Cez doznievajúce záchvaty smiechu budú divákovi ešte dlho víriť v hlave dávno zabudnuté vety z nočných môr: „Ja mám iba jedny nervy! Sadni si, päť! Toto musíte vedieť, aj keď vás o polnoci zobudím! Obsah štvorca zostrojeného nad preponou pravouhlého trojuholníka sa rovná súčtu obsahov štvorcov zostrojených nad jeho odvesnami. 863.“ A ešte množstvo iných viet, ktoré ste sa pokúšali celé roky vytesniť. Ibaže niečo také nie je možné. A tvorcovia inscenácie to vedia.
Kabaretná inscenácia, pod ktorou je autorsky i režijne podpísaný Ján Luterán, nemohla vzniknúť a istotne nevznikala ako jednostranná výpoveď. Nevyhnutná kolektívnosť tohto diela je viac ako pravdepodobná a do brainstormingu sa okrem režiséra a dramaturgov Miroslava Dacha a Mariany Ďurčekovej istotne zapájali aj účinkujúci herci. Smršť nápadov, pretože inak sa vo výsledku inscenácia nazvať nedá, s najväčšou pravdepodobnosťou prichádzala postupne a spontánne v rámci inscenačného procesu. Bola raz jedna trieda nie je inscenácia založená na dejovosti. Ide skôr o exhibíciu na tému školské spomienky spojené istou nenápadnou dejovou líniou.
Štyria mladí herci pri precvičovaní relaxácie upadnú do hlbokého spánku, v ktorom sa vracajú späť do čias, ktoré každého človeka formujú viac, ako si je ochotný priznať. Zlý sen sa, ako inak, odohráva v triede. Na tomto mieste treba ihneď vyzdvihnúť scénografiu Silvie Zubajovej, ktorá síce v náznaku, ale o to intenzívnejšie vytvorila školskú triedu, tak ako zostala vypálená v spomienkach generácie detí sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Umývadlo s večne kvapkajúcou vodou, biele obkladačky, blikajúce neónové lampy, rozbité a počarbané lavice (respektíve ich kovové konštrukcie) žinenky a medicinbaly. Toto všetko sa divákom odkrýva v sprievode adekvátnej zvukovej kulisy: príhovoru riaditeľa školy na začiatku školského roka. Posolstvo príhovoru so silným dialektom je jasné: „To, ako sa zapíšete na začiatku, sa s vami povlečie až do konca.“ V tomto momente sa začínajú odohrávať výjavy zo školy. Ponižujúce športové aktivity na telesnej výchove, šlabikárové básničky, ktoré nemajú zmysel, školský poriadok, ťahanie za uši, bifľovanie poučiek. Hrôzostrašné spomienky na školskú jedáleň, diktát, hysterické záchvaty učiteľov, šikanovanie, stručný prelet slovenskou históriou, spievanie pesničky Pokapala na salaši slanina (samozrejme kánonom), nosí sa papier do zberu, spomínajú sa prvé lásky a prvé návaly hormónov a ukazuje sa, že aj učitelia sú v podstate len malé škodoradostné deti. Samozrejme až do chvíle, keď sa všetci štyria herci z tohto zlého sna nezobudia.
Najdôležitejším prvkom inscenácie je humor. Ten tvorcovia budujú hneď niekoľkými spôsobmi. Prvý – dramaturgický, spočíva vo výbere tých najbizarnejších tém zo školského prostredia a ich vyhrotenie do maximálnej možnej miery tak, že u diváka tieto, inak možno i nemilé, spomienky vyvolávajú smiech. Už len samotná absurdita toho, čo všetko obsahujú učebné osnovy základných škôl, je sama osebe smiešna. Hoci s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo v úmysle inscenátorov poukazovať na pokrútený školský systém viac ako na úrovni humoru, nepriamo sa im darí otvárať aj túto, relatívne závažnú tému. Ľahko a neskutočne šarmantne ukazujú nabifľované, no v reálnom živote takmer nevyužiteľné Pytagorove vety a ný, natý, itý, ičitý atď. A historické dátumy bez poznania súvislostí viažucim sa k nim. To, s akou vážnosťou a zanietením rytmizujú tieto nezmyselné poučky, je pre diváka dôvodom k smiechu. Druhou stranou mince sú učitelia, ktorí sú práve týmito poučkami a ich zvládaním posadnutí. Inscenácia ich, samozrejme, paroduje. Učitelia sú v inscenácii kreatúrami, ktoré na diváka kričia, atakujú ho stereotypnými vetami, napr. ako: „Sadni si, päť! Takúto triedu som ešte nemala! Ja mám iba jedny nervy!“
Svoju úlohu na tvorbe humoru zohráva aj kvantita použitého materiálu. Množstvo použitých termínov a viet je obdivuhodné a stáva sa doslova zbraňou. Divák je bombardovaný množstvom spomienok a školských informácií, čo pôsobí tiež ako humorotvorný princíp.
Nutné je spomenúť aj vznikajúce zvládnutie situačného humoru, čo dokazuje schopnosť všetkých do inscenácie zainteresovaných členov tvoriť aj nadstavbový humor. Príkladom môže byť situácia, keď si herci oživujú znalosti cudzích jazykov. Pri poľskom slove strecha – dach zostáva zrazu jeden z hercov – Miroslav Dacho, „strašne uťahaný“ na opakovanie si cudzích jazykov.
Herci sú vo všeobecnosti predpokladom pre kvalitu inscenácie podobného typu. Nároky sú kladené na absolútnu presnosť, súdržnosť, schopnosť vnímať a vytvárať humor, ako aj sebairóniu. S potešením možno konštatovať, že štvorici Brajerčík, Dacho, Ďuriš a Šalacha sa to darí vynikajúco. Ťažko v inscenácii podobného typu hovoriť o jednotlivých výkonoch, pretože tu nejde o individuálne výkony fungujúce na princípoch predstavovania či prežívania. Napokon, aj vyučovanie tejto techniky sa dostáva na pretras v rámci parodizácie uvoľňovacích cvičení a večného vŕtania sa v Čechovovi hneď v úvode inscenácie. Herci v inscenácii Bola raz jedna trieda musia prejavovať iné, u nás nie veľmi často používané herectvo. Herectvo kabaretné, dotýkajúce sa voicebandu i biomechaniky. Herectvo presné, úderné, založené na tréningu a predovšetkým smerujúce v prospech celku inscenácie. To, že sa na javisku odohráva veľké množstvo presných a dokonale fungujúcich akcií, je, samozrejme, zásluhou tak hercov, ako aj režiséra, ktorý koncipoval veľmi funkčný mechanizmus mizanscén.
Tvorcovia inscenácie Bola raz jedna trieda ju pomenúvajú ako autorskú divadelnú inscenáciu na tému detstva, školy, výchovy a osobných spomienok. K povedanému treba dodať ešte i to, že ide o inscenáciu živú, živelnú, hravú, vynikajúco vybudovanú a nanajvýš funkčnú. Inscenáciu, akú už bolo veľmi dlho treba.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.