Nová nedivadelnosť ako krok k obrode divadelného jazyka

Preklad: Romana Maliti
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová Rácová
Hudba: Martin Burlas
Réžia: Eduard Kudláč
Účinkujú:
Prvá žena: Emília Vášáryová/Zuzana Kocúriková
Druhá žena: Božidara Turzonovová
Prvý muž: Martin Huba
Druhý muž: Dušan Jamrich
Premiéra 23. 1. 2014 v Štúdiu SND
Slovenské národné divadlo sa v rámci uvádzania súčasných textov rozhodlo opäť siahnuť po dráme ruskej proveniencie. Po Pohanoch Anny Jablonskej je inscenácia Vyrypajevových Ilúzií tak už druhým uvedením súčasnej ruskej hry na našej prvej scéne.
Ivan Vyrypajev rozhodne nie je radový dramatik, ktorého dielo by malo zapadnúť prachom. Už dnes o ňom môžeme hovoriť ako o reformátorovi divadelného umenia, ktorý anticipoval mnohé experimenty na poli divadelných realít a divadelnej ilúzie, ktorý posúva hranice divadla a života a každou jednou hrou dokáže znova a znova prekvapiť.
V duchu ruskej novej drámy sa Vyrypajev snaží o neštylizovaný divadelný jazyk. Hoci vytvára metaforicky nesmierne bohaté a mnohovrstvové texty, vždy v nich zachováva istý odstup. Nesnaží sa o divadelnú ilúziu, ale naopak, celkom úprimne prichádza za divákom a tlmočí svoje myšlienky bez snahy o konštruovanie vymyslených svetov.
Jeho hry sú teda nedramatické, postavy len výnimočne vstupujú do konfrontácií a dej, či skôr len útržky deja, slúžia ako podklad pre vyjadrenie životných postojov a perspektív autora. Najdôležitejšie je pre Vyrypajeva slovo a divadlo sa pre neho stáva médiom, prostriedkom na priame tlmočenie slov a konfrontáciu diváka zoči-voči. Divadlo teda pre neho nie je autonómny svet, ale skutočný, priamy dialóg s divákom tu a teraz.
Jeho hra Ilúzie vznikla len v roku 2011. Ide teda o skutočne aktuálny kus, ktorý je svojou podstatou veľmi ruský, ale zároveň má jeho jazyk a posolstvo všeobecnú a nadčasovú platnosť. Vyrypajev tu skúma jeden zo základných aspektov dnešného sveta a človeka – pominuteľnosť hodnôt, neschopnosť pochopiť svet, stratu opory vo vlastných zmysloch. Zrkadlí tak obdobie, v ktorom nastal informačný boom, ktorý nás zahltil prebytočnými poznatkami a vytesnil tak ľudskú podstatu našich životov.
Avšak Vyrypajev tieto svoje myšlienky netlmočí priamo, nemoralizuje a ani ich konkrétne neformuluje. Zachytáva vnútorné zákonitosti týchto fenoménov a ich vplyv na medziľudské vzťahy. Privádza nás tak do akéhosi bizarného sveta, ktorý je celkom hmatateľný, realistický a prístupný, neštylizovaný – takmer akoby bol súčasťou hľadiska. Avšak autor prekvapuje a šokuje v tomto hyperrealistickom rámci celkom nezmyselnými zvratmi, ktorými neustále zneisťuje diváka.
Hra je predpísaná pre štyroch hercov vo veku okolo tridsiatky, postavy sú však na sklonku svojich životov. Vyrypajev často pripisuje postavy hercom, ktorí nespĺňajú základné fyzické predpoklady. Chce tým zamedziť iluzívnosti a dokázať, že jeho slová sú úprimné – chce sa s nami rozprávať, a nie nás klamať divadelnou ilúziou.
Avšak v Slovenskom národnom divadle sa rozhodli túto požiadavku obísť a so súhlasom autora angažovať hercov najstaršej generácie. To bol veľmi dobrý krok – jednak vzhľadom na herecké a životné skúsenosti hercov, ale zároveň aj vzhľadom na pochopiteľnosť inscenácie pre publikum, ktoré na tento typ posunu chápania divadelnej reality nie je zvyknuté.
Žánrovo by sa text dal zaradiť ku trpkej komédii. Dva staršie páry na sklonku života bilancujú svoju minulosť, snažia sa odčiniť svoje hriechy a zároveň povedať všetko, čo by už nemuseli stihnúť povedať. Tento zastrešujúci rámec odkazuje skôr k melodráme, ktorá by mohla byť viac ako banálna. Avšak do tohto citlivo a jemne utkaného obrazu vnáša autor celkom nezvyčajné prvky. Sprvu opatrne, po trochách zneisťuje diváka, až nakoniec zborí celý dojem melodrámy.
Autor sa totiž pohráva s témami pravdy a lži, s témami ilúzií. Dojemné monológy, v ktorých si starčekovia vyznávajú lásku, ďakujú si za spoločnú cestu životom a priznávajú si svoje hriechy, sú až takmer cynicky pretkávané ďalšími priznaniami o tom, že to je celé lož. Sprvu sa táto spleť vyznaní javí ako obyčajný milostný trojuholník, autor postupne odhaľuje, že manželské dvojice si boli bližšie, než by si mali byť. Ale ani to za chvíľu nie je pravda. Kto miluje koho? Kto je vlastne čí manžel? Kto je čí kamarát, a kto je nepriateľ? Postupne sa spleť lží kopí do absurdných rozmerov a divákovi začne byť jasné, že nesleduje melodrámu, ale dobovú výpoveď o neschopnosti pochopiť realitu, o neschopnosti vytvoriť si trvalý vzťah a stáť nohami pevne na zemi.
Avšak viac ako tieto obsahové špecifiká zaujme formálna stránka hry. Obzvlášť, ak je uvádzaná na pôde národného divadla. Hra je celá vyskladaná z retrospektívnych rozprávaní, z dlhých monológov, v ktorých dochádza len k minimálnym konfrontáciám a dialogickým výmenám. Dej v tradičnom slova zmysle tu nenájdeme – gradáciu a napätie zabezpečuje sled zvratov v rámci samotných monológov a stieranie hranice medzi pravdou a lžou.
Je veľmi chvályhodné, že sa SND nezľaklo takejto inscenačnej výzvy a že sa rozhodlo reagovať na najnovšie tendencie v svetovom divadle. Režisér Eduard Kudláč brilantne prenikol do problematiky tohto nového typu divadelnosti a stotožnil sa s ním. Bez snahy o zdramatizovanie, posúvanie smerom k tradičnému typu divadla, prijal tento experiment a do dôsledkov ho v svojej scénickej realizácii naplnil.
Kudláč sa tak vzdal svojich vlastných režijných ambícií v prospech ambície jedinej – pochopiť divadelnú estetiku Vyrypajeva a realizovať ju v podmienkach slovenského divadla. Všetci herci počas celej inscenácie sedia na celkom indiferentných stoličkách, akoby boli súčasťou nejakej talkshow, a nie postavy z divadelnej inscenácie.
Všetky divadelné komponenty okrem textu a jeho hereckej interpretácie – teda réžia, hudba, scénografia, pohyb či mizanscény, sú celkom minimalistické a nepresahujú najnižšiu nutnú mieru. Na pozadí javiska sa za polopriehľadnou stenou črtá akási spleť rúrok, ktorú divák uvidí až v úplnom závere, keď sa stena presvieti. Ako jediná metafora celej inscenácie sa táto sieť rúrok stáva zdoslovnením spleti vzťahov, ktoré diváci sledujú.
Hoci je Vyrypajev výsostne ruským autorom a „ruskosť“ je cítiť z každého jeho slova, neraz uvádza vo svojej tvorbe aj rôzne neruské reálie. V prípade Ilúzií svoje postavy len čísluje, ale v dialógoch sa postavy oslovujú anglickými menami. Kostýmy Evy Kudláčovej Rácovej evokujú prostredie solídnej vyššej vrstvy. Herci sú oblečení veľmi elegantne a aj ich prejav je distingvovaný ako z britského salónu.
Azda by sa mohlo zdať, že v takto postavenej inscenácii herci nedostanú priveľký priestor na vlastnú prácu. Opak je však pravdou. Hoci po celý čas nevstanú zo svojich stoličiek, ich postavy neprechádzajú vnútorným vývinom a nevstúpia do žiadnej zásadnejšej konfrontácie, dôraz na herectvo ako jedinú komunikujúcu zložku je tu priam kľúčový.
Herci skvele prepojili dve roviny – príslovečnú emocionalitu a psychologický realizmus slovenského herectva na jednej strane a na druhej strane odstup od textu. V rámci jednotlivých dlhých monológov teda herci celkom opantajú diváka melodramatickými príbehmi, priznaniami z hĺbky svojich duší. Po skončení monológu akoby skončila aj ich štylizácia – ukončia ho, akoby ukončili hereckú etudu. Jednotlivé monológy sú tak po hereckej stránke ako sled exhibícií, pričom ostatní herci monológ len sledujú akoby z pozície svojej civilnej identity.
Tieto prechody však nie sú obzvlášť zdôrazňované a nie sú oddelené ostrou čiarou. Sú plynulé, celkom prirodzené a spontánne, nenútené. Tak, ako je nenútený prejav všetkých hercov.
V skvelom obsadení zarezonovali rovnakou mierou všetky brilantné výkony. Emília Vašáryová v alternácii so Zuzanou Kocúrikovou, Božidara Turzonovová, Dušan Jamrich a Martin Huba sú herecké osobnosti, ktoré nemôžu sklamať. Všetci dokážu s technickou dokonalosťou predviesť rôzne polohy, výrazne exhibovať, ale i vnášať významy do tých najjemnejších odtieňov svojej práce.
Popri tom, že herci dokázali jemne oddeliť svoju melodramatickú a civilnú, teda nezaujatú polohu, rozšírili svoje výkony o ďalšiu vrstvu, taktiež veľmi citlivo a nenápadne budovanú – jemnú ironizáciu. Po siahodlhých a mnohonásobných vrstveniach právd a lží už akoby sami neverili tomu, čo hovoria, a neraz sa sami pousmejú nad absurdnosťou toho, čo rozprávajú. Nechávajú tak do tohto konštruktu a nonsensu preniknúť skutočných ľudí, teda seba samých. Nijak však neznehodnocujú svoje slová, ani nevulgarizujú text výsmechom, len celkom zľahka, vľúdne a ľudsky potvrdia divákom, že sledujú akúsi hru na druhú.
Celková nedivadelnosť sa tak paradoxne stáva pozitívnym krokom k obrode divadelného jazyka na slovenských scénach. Inscenácia Ilúzie je tak dôkazom o snahe hľadať nové cesty a experimentovať, o rozhľadenosti slovenského divadla do všetkých svetových strán. Ilúzie sú inscenáciou, ktorá oslní hereckými výkonmi, jemnou prácou s detailom a zaujme diváka netradičným vnímaním divadla ako média.

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.