NORA

Preklad: Milan Žitný
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Scéna: Lenka Odvárková
Kostýmy: Silvia Jokelová
Hudba: Vladislav Šarišský
Réžia: Anna Petrželková
Účinkujú:
Torvald Helmer, advokát – Peter Čižmár
Nora, jeho manželka – Alena Ďuránová
Dr. Rank – Peter Cibula
Pani Lindeová – Katarína Horňáková / Katarína Šafaříková
Advokát Krogstad – Stanislav Pitoňák
Premiéra: 11. decembra 2009, Malá scéna Štátneho divadla Košice
Aj keď je dej hry H. Ibsena “Nora” notoricky známy, pripomeňme, že sa odohráva počas Vianoc u Helmerovcov. Advokát Helmer sa po rokoch driny stal riaditeľom banky. Jeho žena Nora bola počas ich manželstva ženou v domácnosti, lepšie povedané reprezentatívnou milenkou. Priateľke Kristíne, mladej vdove, sprostredkuje prácu u manžela v banke. V tom istom čase žiada Krogstad, advokát s pochybnou povesťou, od ktorého si kedysi požičala peniaze, aby sa za neho prihovorila u manžela, aby neprišiel o prácu, keďže Helmer, ako jedno z prvých rozhodnutí po nastúpení do funkcie plánuje jeho prepustenie. Krogstad je inak odhodlaný oznámiť celý podvod jej bezúhonnému manželovi. Zúfalá Nora sa Kristíne zdôverí so svojím hriechom z minulosti, keď v záujme záchrany manželovho zdravia sfalšovala ručiteľský podpis svojho umierajúceho otca. Norino prihovorenie sa u manžela za Krogstada zostáva nevypočuté. Nora zvažuje krajné riešenia – osloviť rodinného priateľa, bohatého Dr. Ranka (napokon sa mu nemôže zdôveriť, pretože doktor sa priznáva, že ju ľúbi), alebo samovraždu (očistila by ale manžela(?), ostalo by po nej malé dieťa, stále túži po svojsky chápanom spravodlivom živote…). Pomoc jej prisľúbi Kristína. Ako Krogstadova bývalá milenka ho v záujme priateľstva s Norou, znova zvedie, no je to práve ona, ktorá v poslednej chvíli, pre“ šťastie“ manželov Helmerovcov, napokon nechá všetko prevaliť sa. Nora zmierená s osudom si vo svojich romantických predstavách vysníva reakciu manžela na nevyhnutné odhalenie, ten je však zahľadený len na dôsledky jej konania vo vzťahu k sebe samému. Nedokáže jej odpustiť chybu a nekompromisne ju vyčleňuje zo svojho života. Noru to zlomí, a aj keď napokon nešťastie oficiálneho odhalenia je zažehnané, múr medzi manželmi je neprekonateľný. Nora sa teda počas Vianoc musí rozhodnúť, ako sa bude jej život odvíjať ďalej. A ako prvý logický krok prichádza rozchod.
„Nora“ s oficiálnym podtitulom „Domov Bábok“, v košickej verzii s podtitulom „Burda is dead“, je komornou drámou, psychologickou sondou do vnútra ženy a jej rodinného života. Dramaturgicky (M. Kičiňová) je hra posunutá výrazne do súčasnosti. Reflektuje spôsob života dnešnej ženy a spoločnosti. Text bol značne krátený a upravovaný, jazykovo prispôsobený moderným situáciám. Nora sa teda z polohy ranej feministky posúva do pozície “bežnej” ženy bojujúcej za svoju lásku, svoj vzťah. Réžie sa ujala mladá česká režisérka Anna Petrželková. Svojím výkladom „Nory“ predložila jedinečný generačný pohľad čítania klasika Ibsena. Na javisku cítiť, že ide o premyslené režijné predstavenie naplnené vtipom, iróniou a cynizmom, ale zároveň smútkom z odhalenia skrytých stránok prepojenia doby autora a dneška, teda nezmenenej podstaty spoločenského života. Postavám režisérka podsúva zvieraciu (veverička, líška, sob…) charakteristiku zvýraznenú kostýmami (S.Jokelová), čím vzniká situačná komika.
Jednotlivé postavy majú svoje vlastné štylizácie, každá je presne charakterizovaná spôsobom vystupovania, pohybom a rečou. Škoda, že herecky tento režijný zámer nie je vždy dotiahnutý. Kostýmy sú poňaté moderne, s odkazom na spoločenské pozadie, ale i už spomenutú charakteristiku jednotlivých postáv. Zdanlivo jednoliato zvolený princíp práce so scénou a mizanscénami narúša “karneval”, keď zrazu dochádza k štylizovanej tieňohre a nemohre. Nepôsobí však samoúčelne, ale signalizuje zlom nielen v chápaní príbehu, ale aj zhutnenie gradácie a rozuzlenia deja. Jediným momentom, zvláštnym v režijnom chápaní inscenácie, je práca so snehom resp. snežením na scéne, ktoré ako hlboký nostalgický symbol plynutia času, upokojenia, spomalenia života až smrti, ale aj jednoduché “zapadnutie” problémov nie podfarbuje, ale znásobuje už aj tak emotívne silné scény uvedomenia si zásadných, rozhodujúcich vecí, a konca/ukončenia života resp. životných etáp hlavnej hrdinky. Zdá sa, akoby sa režisérka bála, že by tieto časti herecky nemuseli byť zvládnuté… Scéna (L. Odvárková) je vytvorená vyslovene účelne. Na javisku vidíme takmer prázdny priestor izby s dvoma bočnými vchodmi, na zadnej stene v spodnej časti sú kruhové okná, typický prvok severskej architektúry. „Okná“ slúžia aj ako komediálna pomôcka, keď vtipne ukazujú a charakterizujú prichádzajúceho: vidíme len nohy, spôsob chôdze, sane a pod. Okná zároveň slúžia aj na pohľad zvonku a „do cudzieho priestoru“, v prípade doktorovej smrti a definitívneho odchodu Nory. Relatívne stabilným prvkom scény je dlhý stôl zaberajúci takmer celú zadnú stenu izby, ktorý sa len v poslednej časti predstavenia mení na akési tanečné mólo. Inak dáva možnosti na prácu s ním ako so stolom, priestorom na diskusiu, miestom intímnych stretnutí, ale aj ako s jediným útočiskom Nory. Okrem toho v priebehu deja postavy pracujú s “kvázi” nočným stolíkom, barovým rozkladacím stolíkom a odkladacími skrinkami na kolieskach. Farebným, ale aj časovým odlíšením scény je vianočný stromček s darčekmi, ktorý v úvode rozdeľuje, ale v priebehu predstavenia spája postavy a situácie. Všetky prvky scény pracujú a sú využité v priestore. Nad ľavými dverami svieti takmer počas celého predstavenia lampa s nadpisom „ Burda is dead“. Burda, ako symbol ženy v domácnosti? Scéna a kostýmy sú ladené v bielom, s jemnými odtienkami. Symbolizujú severskosť, zimu, univerzálnosť, ale aj zdanlivú čistotu a strohosť, až novonok pôsobiacu citovú sterilitu domácnosti Helmerovcov, v protiklade s ľuďmi vstupujúcimi do nej. Rekvizity si veľmi nápadito každá postava prináša a odnáša so sebou (servis v Kristíninej kabelke, Helmerov laptop, Norine vianočné darčeky, tabletky, fľaše, poháre a pod.) Jedinou samostatne “hrajúcou” rekvizitou – metaforou dieťaťa – je, opäť biela, lopta prikotúľajúca sa vo vyhranených situáciach na scénu zrelativizovať napätú atmosféru.
Ďalším prvkom zvýrazňujúcim jednotlivé vyhranené situácie je hudba V. Šarišského. Na niektorých miestach mala ambície byť výrazne atmosférotvornou, to by však očakávalo od hereckých predstaviteľov voľbu menej emotívneho a expresívneho hrania.
Postaviť predstavenie na piatich mladých hercoch bola dobrá voľba. Dáva tak možnosť divákovi uvedomiť si niektoré situácie z pohľadu jednej generácie, generácie “tridsiatnikov”, ktorí sa museli vyrovnávať s mnohými novými spoločensko-ekonomickými vplyvmi. V hlavnej úlohe, postave Nory, sa predstavila Alena Ďuránová. Znalcov košického divadelného prostredia táto voľba nemohla prekvapiť, pretože ide nesporne o talentovanú a tvárnu herečku so širokým diapazónom výrazových prostriedkov. Preto jej “farebná” Nora spĺňa očakávania: sprvu je nadradená, nudiaca sa žena v domácnosti, o chvíľu zas nepochopená žena a manželka tlmiaca svoju povahu a prirodzenosť v tabletkách, neskôr je z nej žena bojovníčka za vlastné šťastie a rodinu, ale aj zraniteľná krehká bytosť túžiaca po pochopení a láske. V každom prípade je to žena využívajúca všetky prostriedky na dosiahnutie svojho cieľa, aj keď nie je vždy úspešná, dokáže veľmi rýchlo identifikovať svojho protivníka a hrať s ním tú „jeho“ hru – s Kristínou na priateľku, s manželom na vášnivú milenku, s doktorom na možné úprimné priateľstvo medzi mužom a ženou, s Krogstadom na veľmi priamy obchodný vzťah. A. Ďuránovej sa nedá veľa vyčítať, snáď len v niektorých momentoch snahu o prehrávanie, čo v jej prípade určite nie je potrebné a možno by stálo za úvahu občas spomaliť aj v tempe reči a dať divákovi čas na doznenie repliky či pointy situácie… Silné sú scény vyžadujúce si vnútorné prežívanie a tanečná scéna je doslova jej hereckým vrcholom predstavenia. Záverečné vyzliekanie sa zo šiat, a teda aj z „pomyselnej“ kože, zbavovanie sa jednotlivých nánosov doterajšieho žitia, je už len logickým dopovedaním a vyústením príbehu. Torvalda Helmera hrá Peter Čižmár. Jeho postava „pozitívneho hrdinu“ bola jasná a čitateľná. Na javisku pôsobil presne tak, ako si to vyžaduje predstava o workoholikoch s notebookmi „prirastenými k telu“. V jeho hektickom a priamočiarom živote nie je čas na emócie alebo citové angažovanie sa. Vie, koľko dáva, a čo za to dostáva: hmotné zabezpečenie a postavenie v spoločnosti vymieňa za predstavu o fungujúcej rodine s dokonalou manželkou – milenkou. Akékoľvek vybočenie z tejto línie je pre neho neakceptovateľné. A to nielen smerom do vnútra rodiny, ale aj navonok. Nedokáže splniť Nore jej prianie (prihovorenie sa za Krogstada) nie z vnútorného presvedčenia o jeho nesprávnosti, ale z pozície spoločenského statusu. P. Čižmár zahral cholerického Helmera presvedčivo, avšak trocha viac v pohybe a vyžarovaní ako v práci so slovom, ktoré je niekedy na hranici zrozumiteľnosti. S tým sa ale borili viacerí. Mohli by sme aj polemizovať, či je nutná jeho “hystéria” v rozhodujúcej scéne s Norou. Pani Lindeovú, Kristínu, hrá Katarína Horňáková v alternácii s hosťujúcou Katarínou Šafaříkovou. Táto postava je typicky ženskou postavou, čo vytvára na javisku vtipné situácie, najmä pri strete s Norou. Jej správanie a videnie sveta je poznačené vžitými stereotypmi a preto komické (čajová scéna, šitie kostýmu…), ale aj “smutné” zároveň (snaha pomôcť priateľke je podriadená silnému rodinnému cíteniu, jednosmerné vnímanie mužského sveta…). U K. Šafaříkovej sa striedajú pekné, herecky zvládnuté mizanscény s nie vždy istým pôsobením na scéne, čo je vidieť najmä v artikulácii a občasným “odskočením si do civilu”. (K. Horňákovú som nemala možnosť vidieť). Chorľavého a fyzicky degenerovaného Doktora Ranka si paradoxne zahral Peter Cibula, herec mohutný zjavom a vyžarujúci energiu, čo v tomto prípade pôsobilo protichodne. Vtipne pôsobí protiklad jeho fyziognómie a submisívnej ”psej oddanosti” Nore, stálo by však za úvahu, či je tento moment dostatočne nosným. V scénach, kde hrá štylizovane, je trefný, chýba mu však celková presnosť vo výraze a “ľahkosť” nadhľadu chorého človeka, ktorý už nemá čo stratiť, predurčujúca túto postavu. Stanislav Pitoňák sa v postave advokáta Krogstada našiel. Herecky je to presne ten typ postavy, ktorá mu umožňuje rozvinúť jeho komediálny talent, vyskúšať si ďalší spôsob štylizácie (spomalenie, tón reči, spôsob chôdze a gest). S. Pitoňák si poradil s Krogstadom aj v momentoch, keď prichádza na scénu ako prosebník, aj pri zmene na vydierača, aj v prípade citovo zraniteľného zavrhnutého milenca. Jeho poňatie postavy bolo oživením predstavenia.
Hra v čase svojho vzniku, v roku 1879, znamenala podporu ženskej emancipácii, dnes nastavuje zrkadlo modernej spoločnosti a je znova nadmieru aktuálna. Košická “Nora” je inscenáciou generačného režijno-dramaturgického výkladu (aj vďaka novému prekladu), herecky nesporne zaujímavého, dopĺňa repertoár Štátneho divadla Košice a je adekvátnou “modernou ponukou klasiky”. Nerieši sprofanovanú tému feminizmu, ale všeobecnú potrebu citových väzieb a medziľudských vzťahov. Možno za zmienku by mohlo stáť v širšom dramaturgickom vnímaní ponúknuť tento titul v kombinácii s ďalším titulom z repertoáru Štátneho divadla E. Jelinekovej Čo sa stalo, keď Nora opustila manžela, alebo Opory spoločnosti.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.