Nezaprší a nezaprší

Preklad: Karol Dlouhý
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Jana Hurtigová
Hudba: Rudolf Pepucha
Réžia a úprava: Štefan Korenči
Hrajú: Jozef Úradník, Juraj Zetyák, Radovan Hudec, Róbert Šudík, Ľudmila Dutková, Ivan Krúpa
Premiéra: 3. apríla 2009 Štátne divadlo Košice
Obchodník s dažďom – hra Richarda Nasha z roku 1954, prekladaná do desiatok jazykov, sfilmovaná, upravená do muzikálovej podoby, hraná po celom svete od Broadway až po regionálne divadlá na Slovensku. Takýto titul sa ťažko dá zaradiť medzi inovatívnu dramaturgiu. Košický divák sa s ňou mohol stretnúť na začiatku deväťdesiatych rokov v divadle Thália. Aj sám režisér Štefan Korenči si tento titul zopakoval, po prvý raz ho inscenoval ešte v roku 1990 v martinskom divadle. Nová košická inscenácia nie je „zdôvodnená“ ani novým prekladom, nakoľko využíva ešte pôvodný preklad Karola Dlouhého. Ak teda nejde o risk, dá sa potom tento dramaturgický výber označiť za stávku na istého diváka?
Práve v tomto sa asi skrýva najväčší otáznik celej produkcie. Jednou cieľovou skupinou podobného výberu by mohli byť tí, čo si ešte pamätajú film s Burtom Lancasterom a Katherine Hepburnovou. Otázkou je, či práve títo pamätníci nezostanú radšej verní známemu a vo svojom žánri kultovému filmu. Druhou skupinkou potenciálnych divákov môžu byť zas tí, čo sa bez záťaže originálu stotožnia s túžbou hlavnej hrdinky po láske. Táto obec je istejšia a hlavne neustále dorastajúca, tu by mohol byť a aj je potenciál. K jeho efektívnejšiemu využitiu však niečo chýbalo.
Nachádzame sa na americkom vidieku, ktorému práve vládne nezvyčajne dlhé obdobie sucha. Vdovec Curry žije na farme so svojimi dvoma synmi a dcérou. Ako dobrého otca ho trápi to, že sa z jeho dcéry v očiach iných, ale aj v očiach jej samej, stáva „stará dievka“. Neumelý pokus nenápadne ju vyslať do rodiny s početnými chlapcami dopadol k obojstrannej trápnosti. Líza má všetky naše sympatie, je inteligentná, vzdelaná, obetavá, len sa bojí byť krásna, skrýva sa za svoje okuliare. Potrebuje niekoho, kto v nej dokáže objaviť krásu.
Líza nie je nijaká rebelka proti spoločenským konvenciám. Každý vie, že by sa mala vydať, vie to aj ona sama. Jej sny sú skromné, ale ako povie nezvyčajnému návštevníkovi ich farmy – skutočné. Chce počuť mužov hlas pýtať sa jej, či mu vyžehlila oblek. Chce oslovovať niekoho „Môj muž.“ Je zrejmé, že táto hrdinka žijúca uprostred mužskej spoločnosti problémy rodovej rovnosti nerieši, to isté sa ale nemusí vzťahovať na súčasných divákov. Túžba po rodine a zázemí má dnes trochu iné okolnosti svojho naplňovania, inscenátori sa ale ani nepokúsili pozrieť sa na príbeh novými očami či zaradiť ho do súčasného spoločenského kontextu, prinajmenšom v bulletine.
Vrak auta, plechové búdky, vyhegané stoličky, všetko ledabolo pohodené na scéne má vyvolať zdanie autenticity. Scéna Jozefa Valka má poetiku škaredého, je ale úplne statická. Ešte horšie je, že taká je aj celá inscenácia, predovšetkým riešenie mizanscén je poväčšine statické, fádne, nudné, ak práve hrdinovia nelietajú po streche. Zodpovedá to síce predstave sucha, horúčavy bez vánku či nekonečných plání amerického vidieka. Divadlo by ale nejakú spŕšku, nejaký divadelný zázrak znieslo nielen na samom konci. K potôčikom vody prúdiacim po scéne za asistencie divadelných bleskov a v sprievode rytmickej hudby sa musí divák relatívne namáhavo prečkať.
Kostýmy Jany Hurtigovej sú civilné, nenápadné, určite nie sú tým elementom, na ktorom sa produkcia láme. Podobne ako réžia usilovali sa držať sa kvázirealistickej línie. Lízu výtvarníčka štylizovala skôr do chlapčenského výzoru, značnú časť hry sa stráca pod veľkou čiapkou a vo veľkej džínsovej bunde, je to typovo nenápadné vrabčiatko.
Ivan Krúpa hrá charizmatického Billa Starbucka civilne, neafektovane, ale akoby až priveľmi ležérne. Nejde z neho energia, aj vo vzťahu k Líze pôsobí unavene, bez sexepílu. Má presviedčať tých, čo už prestali veriť, ale ani on sám nepôsobí priveľmi zanietene, za jeho vieru by ste mu sto dolárov nedali. Nie je dobrou vizitkou pre predstaviteľa Starbucka, ak po jeho príchode padne na scénu ešte väčšia nuda, ako na nej vládla predtým. Režisér sa snažil vybudovať pre postavu efektné entrée, nechal ho zjaviť sa na streche. Išlo však o priveľmi okázalé gesto, ktoré vo výsledku neprinieslo očakávaný efekt, hlavne ak ho Líza zvozí, že nezaklopal.
Ak sa vrátime k otázke položenej v úvode, voľbu tohto titulu by absolútne zdôvodnilo to, ak by sa bol v danom divadle nachádzal geniálny predstaviteľ podobného vizionárskeho predavača viery. Krúpov výkon nemožno celkom odmietnuť, nemá trápne miesta, ale ani označiť za nezabudnuteľný či absolútne charizmatický. Nie je to jednoducho ten správny človek, ktorý vám povie: „Snívajte, že ste niekto, a buďte niekým.“ Keď pletie príbeh o Mélisande, žene kráľa Hamleta, nie je to také vtipné, ako by to mohlo byť. Ak však bol zámer polemizovať s filmovou legendou a prezentovať tohto hrdinu ako uťahaného, smutného bezdomovca, tak sa to možno inscenátorom podarilo.
Ľudmila Dutková posilnila domáci súbor z prešovského Divadla Jonáša Záborského. Jej Líza dokáže pôsobiť mladistvo, krehko, je to práva ona, ktorá tu i tam zastaví čas hry a dojme diváka svojím rozprávaním. Herečka je empatická, nehysterická, pôsobí príjemne, „chytí diváka za city“.
Róbert Šudík mal neľahkú úlohu vybudovať postavu miestneho zástupcu šerifa Fileho, citovo uzatvoreného, prísneho, ale „správňackého“ reprezentanta lokálnej spravodlivosti. Jeho boj s postavou je statočný, azda až príliš sa však zhliadol v postavách šerifov s koltmi prekliato nízko pod pásom, ako ich poznáme z kovbojok. File si chce udržať svoju citovú nezávislosť, nechce žobrať o lásku, nechce si vôbec pripustiť, že niečo potrebuje. Táto postava je po Starbruckovi ďalším výrazným nositeľom základného posolstva hry. Šudík je však aj v intímnej scéne, kedy vysvetľuje Líze svoju životnú citovú pozíciu, priveľmi silácky, strojený, násilne kričí, že nie je nikomu nič dlžný, hystericky zdôrazňuje svoju silu. Menej výrazu, respektíve viac, ale zvnútornenejšieho, by bolo aj v tomto prípade k dobru celej inscenácie. Práve v tejto kľúčovej scéne je jeho partnerka Líza naopak prirodzená, presvedčivá v tom, ako mu aj bez veľkých gest ponúka svoje priateľstvo.
Jozef Úradník nie je fyzicky predobrazom amerického rančera. Pôsobí však dôveryhodne ako starostlivý otec. Na škodu veci ale je, že je azda až priveľmi jednofarebne utrápený, upätý na osud svojej dcéry. Úradníkov výkon sa odvíja bez zmien, bez väčšej hereckej farebnosti.
Jonáš Juraja Zetyáka nebol možno celkom vhodným typ na staršieho syna, oproti svojmu kolegovi Hudecovi totiž nepôsobí oveľa staršie, oveľa serióznejšie či skúsenejšie. Herec mal miestami problém s hlasivkami, hlavne v polohách, kedy sa priveľmi tlačí do postoja tvrdého chlapa zameraného len na financie. V rámci spomenutých limitov ale nebol ani tento výkon celkom márny.
Radovan Hudec mal v postave najmladšieho Jima niektoré milé výstupy, kedy chcel prezentovať svoju zrelosť, inokedy boli ale jeho intonácie trochu školácke.
Hudobný podklad je tvorený pomerne nerušivo verziami melódií z Gershwinovej Porgy a Bess. K filmovej podobe tohto diela napísal dokonca Nash scenár, navyše podobný výber zodpovedá našej prvoplánovej predstave o americkom vidieku.
Produkcia je štandardnou vo všetkých aspektoch – z pohľadu dramaturgického výberu, vo výklade, v inscenačnom prístupe, v herectve a nakoniec aj v dopade na diváka. Ten neodchádza po skončení predstavenia celkom citovo vyprahnutý. Príbeh Lízy má predsa len svoju silu, svoju múdrosť i dojímavosť, ktorú citlivý divák dokáže zachytiť bez ohľadu na vek a skúsenosti. Práve preto by sa z neho dalo určite divadelne vytiahnuť aj viac. To, čo Štefan Korenči ponúka, aspoň nepodlieza latku.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.