Neposedný POSED

Choreografia: Peter Mika, Olga Cobos
Hudba: Vlado Ďurajka
Kostýmy: Larisa Gombárová
Svetelný dizajn: Ján Čief
Tancujú: Denisa Benčaťová, Michaela Nezvalová, Tibor Trulík, Martina Beňačková, Petra Péterová, Tomáš Nepšinský a.h.
Premiéra 26. marca 2010, Štúdio tanca v ARTkine v Banskej Bystrici
Posed je vtipná slovná hračka, ktorá na plagáte tanečného divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici pôsobí ako „dolce far niente“. Posed [p??zd] je však anglický názov hodinového, fyzicky náročného a zaujímavého predstavenia súčasného tanca bez deja. Tvorí ho sedem latentných vnútorných sekvencií s prezentáciou práce s vlastným telom a na vlastnom tele. Predstavenie nie je „ničnerobením“ ani pre diváka. Od začiatku do konca spolu s tanečníkmi empaticky prežíva všetky fázy napätia a uvoľnenia, expresívneho výrazu aj krehkej tanečnej lyriky. Choreografia primárne vychádza z princípu prirodzeného poznania ľudského tela, využitia jeho fyzických maxím aj fyzikálnych zákonitostí, prostredníctvom ktorých defilujú na javisku individuálne aj kolektívne prejavy a zhmotnené predstavy hosťujúceho choreografického páru zo španielskej Palmosy. Predstavenie je aj filozofickou platformou a výzvou pre šiestich tanečníkov s témou reálnej potreby a možností súčasného tanca. Objavovali ich v sebe ako im vlastnú a prirodzenú predispozíciu, s novými cieľovými výzvami a naplneniami. Spontánny tanečný prejav bol limitovaný jediným imperatívom, ktorým boli individuálne tanečné a kondičné schopnosti a od nich sa odvíjajúce tanečno-výrazové etudy a štylizácie. Tie sa pohybovali v líniách horizontálno-vertikálnych, kineticko-statických, sólových a kolektívnych, hudobných aj bez hudby. Boli aj tam, kde ticho na scéne exkluzívne spolupracovalo s dychom tanečníkov. Holý javiskový priestor s farebne decentnou ilumináciou bol otvorenou arénou aj pre zachytenie výrazu a kvality vnútorného prežitia účinkujúcich. Lakoonovsky pôsobiace súsošia ľudských tiel dodávali predstaveniu zvláštnu príchuť prepojenia na najrozmanitejšie formy umenia.
S ústredným mottom – život je pohyb a pohyb je zrkadlo duše – začala inscenácia extrémne spomaleným pohybom, imitujúcim jednotlivé fázy šprintujúceho atléta. Tichý „šprint“ do tichého priestoru javiska predvádzal štúdie rôznych koordinovaných póz, bežeckých figúr, rotácií aj presúvaní ťažiska tela vo vertikálnej rovine, s prepínaním a uvoľňovaním kompletne zapojenej mužskej muskulatúry. S pribúdajúci postavami sa striedavo zahusťoval a zrieďoval hrací priestor prostredníctvom aktívneho a pasívneho tanečného prejavu. Po jednotlivých sólových expozíciách vznikali spomalenými klipmi aj párové figúry, s klasicizujúcimi aj súčasnými tanečnými prvkami, so synchrónne konštruktívne a individuálne „deštruktívne“ prezentovanými pohybmi tela. Princíp imaginárneho zrkadla polarizovalo javisko na dve synchrónne tvoriace strany tanečníkov. Dejotvorným prostriedkom bola hudba a jej tempové zmeny. Tie spôsobovali nonstop fyzický komfort aj tanečný „diskomfort“ tanečníkov. Druhá variácia pohybu s prácou tela bola dvojnásobným „pas de deux“ v geometricky cítených priestorových diagonálach a kruhoch. V novom svetelnom dizajne striedali tancujúce páry dynamiku tanca s poetizujúco-romantizujúcimi prvkami, nosenými aj dvíhanými figúrami. Tretia tanečná štruktúra s prevahou „prízemných“ prvkov, začala kolektívnou „meditáciou“ na zemi. Relaxačný posed sa menil na telo aktivizujúce rotácie, v striedaní sól a kolektívu, s využitím princípu zrkadlenia v symetricky delenom javisku. Záver tvorilo kondičné „da capo“ úvodu. Štvrtá etuda bola v zmenenej farebnej škále, bez hudby a iba so zvukom vlastných krokov a vzdychov účinkujúcich s jemnou symbolikou erotického napätia a uvoľnenia tiel na zemi. Veľké ženské romantizujúce elegantné sólo s doznievajúcou hudbou vytvorilo záver tanečnej štúdie. S kompletným sextetom účinkujúcich začína ďalšia variácia pohybu ľudského tela, ktorá najprv bez hudby rozdelí tanečníkov do skupín po troch, dvoch aj individuálne. Synchrónne variácie majú podobu náročnej „fitness“ terapie s výrazným fyzickým body language. Vertikálne aj horizontálne obrazce vytvárajú meniace sa súsošia mladých ľudských tiel. Následné dueto je apoteózou možných aj nemožných, súčasných aj klasicky kreatívne deformovaných prejavov, s elimináciou silových prvkov, s výraznou ponukou zrovnoprávnenia mužských a ženských tanečných dispozícií. Mnohonásobné točky, piruety, skoky, rotácie na rukách, lyrické dotyky aj spojenia, dramatické odchody od seba, zmeny telesnej príťažlivosti v protipohybe, keď on a ona v inom uhle svetla a „pohľadu“ končia v záverečnej tme, smerujú do gradujúceho finále. Je ním kreatívno-silový, fyzicky náročný a strhujúci sólový výstup Tomáša Nepšinského. Záverečných päť minút je skvelým tanečným divadlom, začínajúcim opäť spomaleným behom a útekom, prepínaním svalovej muskulatúry s prvkami brejku, telom z gumy, dynamickými aj rytmicky zrýchlenými priestorovými variáciami nôh aj rúk, ukončenými definitívnym, nepríjemne spomaleným pohybom bežeckej štúdie „do cieľa“, s uberaním decibelov hudby aj svetelného parku.
POSED je skvelou ukážkou nezvyčajného pohybu, ktorého nástrojom je obyčajné ľudské telo v nenáročnom kostýme. Prostredníctvom neho získavame informácie o neustále sa meniacich dispozíciách a výraze. Telo sprostredkúva aj silný emocionálny zážitok, ktorý sa za pomalej amortizácie mení a nanovo reštartuje a regeneruje. Sprostredkovateľom je nielen osobnosť choreografa, ale najmä osobnosť tanečníka. Ten je konfrontovaný s hudbou, kolektívom, individuálne kreovateľným vlastným egom, zážitkami aj skúsenosťami. Obrazy, ktoré pri tom vznikajú, sú skvelou ukážkou malej mozaiky, ktorá dokáže vytvoriť veľkú neobvyklú kompozíciu v priestore a čase.
Choreografia a naštudovanie je zaujímavou prácou hosťujúceho páru zo svetovo prestížnej tanečnej skupiny CobosMika Company. Je dôkazom umeleckých kvalít slovenského tanečníka Petra Miku a Španielky Olgy Cobos, ktorí priniesli do mladého banskobystrického ambiciózneho súboru dynamizujúce impulzy z tanečného sektora súčasných svetových trendov. Bez problémov zapadli do doterajšieho kontextu a umeleckej línie tanečného kolektívu.

Mária Glocková

Mária Glocková vyštudovala klavír na Konzervatóriu v Košiciach, neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhodobo pôsobila v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička, neskôr aj ako umelecká šéfka. V 70. rokoch významným spôsobom ovplyvnila dramaturgické profilovanie súboru a spoluzakladala opernú časť divadelného festivalu Zámocké hry zvolenské. Ako interná redaktorka pracovala v denníku Smer-Dnes, spolupracovala aj s inými slovenskými denníkmi a periodikami. Pravidelne publikuje v Hudobnom živote. Je autorkou literárnych, divadelných a operných scenárov, publikácií, autorsky aj moderátorsky pripravila mnohé výchovné a kultúrne podujatia v Banskej Bystrici. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde prednáša dejiny hudby, dejiny divadla, estetiku hudby, vedie semináre publicistiky a režijne vedie Operné štúdio pri Fakulte múzických umení Akadémie umení.