Nedotknuteľná sentimentálnosť

Réžia: Peter Mikulík
Scéna a kostýmy: Milan Čorba
Hrajú: Milan Lasica, Milan Kňažko
Premiéra: 5. decembra 2009 v Štúdiu L & S Bratislava
Sú veci, ktoré z rôznych dôvodov považujeme za nedotknuteľné. Môžu to byť veci nespochybniteľnej hodnoty ako rodina, spomienky, priateľstvo… No a potom sú veci pochybnej úrovne, ktoré sú však pre nás rovnako nedotknuteľné, akoby sa vzťahovali do prvej kategórie, a to aj napriek tomu, že ide o veci povrchné, banálne a niekedy aj zbytočné. Inscenácia hry Milana Lasicu Na Fašírky mi nesiahaj sa tematicky zaoberá práve týmito banalitami. Samozrejme, práve tie sú napokon najlepším zrkadlom hodnôt.
Autor textu Milan Lasica sa pri písaní hry inšpiroval textami ruského dramatika Jevgenija Griškovca. Lasica pritom priznáva, že ide o inšpirácie voľné a čiastočne aj nesúrodé. Sú to viac nápady, ktoré boli aplikovateľné na dôverne známu životnú situáciu a ktoré autora podnecovali k nasledujúcej tvorbe. Vzniká tak koláž, prúd rozhovorov medzi dvoma priateľmi. Áno, Na fašírky mi nesiahaj je hra pozostávajúca zo štyroch rozhovorov dvoch starnúcich priateľov, čím vzniká priama asociácia na slávnu éru „rozhovorov“ Lasicu so Satinským. Satinský je napokon v inscenácii prítomný aj ako spoluautor jednej zo štyroch častí textu hry. Konkrétne dialógu Telefón z roku 1966. Už podľa uvedených indícií je asi zrejmé, že ide o inscenáciu, ktorá zámerne využíva zaužívaný humor a tiež zaužívané témy. Závisť, lakomosť, žiarlivosť. K tomu sa pridávajú spomienky na detstvo a mladosť. Niekedy ako láskavé obrázky zo šťastného obdobia, inokedy ako príčina frustrácií a vysvetlenie dôsledkov súčasného stavu. Je zrejmé, že text je tematicky určený predovšetkým pre divákov strednej a staršej generácie, ktorá pravdepodobne najviac ocení spomienky na reálie priamo kalkulujúce aj so sentimentom za kyslou kapustou a fašírkami z centrálneho trhoviska. A na niečo také sa predsa len nesiaha… Preto možno ani nie je celkom na mieste želanie (a želanie rozhodne viac ako akákoľvek forma kritiky), aby bol Lasicov text viac prístupný aj mladšej generácii. Niektoré „nadčasové“ témy pomenované, či možno premenované, Lasicovým humorom vyvolávali úprimné a neutíchajúce salvy spontánneho smiechu aj v radoch osadenstva mladšieho publika. Škoda, že ich nebolo viac. Lasicova hra v štyroch častiach na motívy textov Jevgenija Griškovca sa nemusela stať len plynulým pokračovaním repríz zábavných relácií Ktosi je za dverami. Na fašírky mi nesiahaj je spomienková hra bez ambícií vyťažiť zo spomienok aj niečo iné ako milé pousmiatie sa nad minulosťou.
Peter Mikulík plnil pravdepodobne viac funkciu aranžéra ako režiséra. Čo je pochopiteľné vzhľadom na uvedenú skutočnosť, že samotný text nedáva veľké predpoklady pre osobitú interpretáciu a javiskové stvárnenie, ale rešpektoval základné a nedotknuteľné pravidlo autorského divadla, ktoré v tomto prípade spočíva v ponechaní statusu quo. Zdá sa, akoby sa režisér iba snažil dohrať hru s rozdanými kartami, bez akejkoľvek snahy vytiahnuť z balíčka na stole aj nejaké to ukryté eso. Štyri časti hry, rozdelené jednou prestávkou, si ubiehali vo svojom tempe bežného kaviarenského dialógu, raz na jednej časti javiska, inokedy na druhej. Raz s hercami sediacimi na kaviarenských stoličkách, raz na krčmových, inokedy uvelebení cez tri tvrdé stoličky predstavujúce domácu gaučovú pohodu. A keď už sa obaja herci pobrali na klasické poldeci (na ktoré tiež neradno siahnuť), na chvíľu ich divákom nahradila LCD obrazovka s nie celkom logickými vsuvkami – zostrihom televízneho spravodajstva výstižne pranierujúceho domáce dianie, videoklip Lasicovej coververzie evergreenu Skôr než odídeš a v závere s poloplaybackom odspievaná Filipova pieseň Godot nepríde ako memento premárneného života. Tým by sa mediálny a vlastne aj akýkoľvek iný experiment v inscenácii skončil. Všetko nasvedčuje tomu, že réžia Petra Mikulíka bola akési priateľské gesto, z ktorého však inscenácia príliš osohu nevyťažila.
Ako už bolo povedané, Na fašírky mi nesiahaj je inscenácia, ktorej ťažiskom sú rozhovory. Rozhovory dvoch tých istých ľudí. Priateľov z mladosti či možno ešte skôr. Ich predstaviteľmi sa stali Milan Lasica a Milan Kňažko. Už od ich príchodu malo byť a bolo divákom jasné, ako sú rozdelené úlohy komického dialógu. Kto bude zastávať miesto drsného nadhadzovača a kto nonšalantného tvorcu vtipu. Na identifikáciu stačí už úvodná scéna, keď si prichádzajúci Lasicov Gejza minimalistickým gestom vynúti potlesk publika, zatiaľ čo Kňažkov Alino sa k nemu musí prepracovať zámerne zveličenými fórmi. Rozdelenie síl a udržanie charakteru počas celého trvania rozhovoru. Lasica vo svojej polohe nadradeného, sčítanejšieho a rozumnejšieho z dvojice, rozosmieva bonmotmi zo života. Sucho a pesimisticky frfle na zimu, manželskú vernosť, zlodejov a vlastne na všetko, čo príde do reči. Zachováva si pritom tú mieru nadhľadu, ktorá je pre divadlo tohto typu zdravá a potrebná.
Milan Kňažko na javisko prináša opačnú energiu. Podstatne živelnejšie herectvo so sklonom k prehrávaniu možno nie celkom korešponduje s potrebami podobného textu, no v konečnom dôsledku sa jeho spolupráca s Lasicom ukázala ako efektívna. Kňažkov Alino je, alebo lepšie povedané býval, mužom rýchlych rozhodnutí, rýchlych pästí a pomalého vedenia. Kňažko pritom tohto burana hrá s evidentnou chuťou, vďaka čomu postava pôsobí takmer ako sympatický, milý a citlivý človek, ktorý má len pár „drobných“ chybičiek.
Na spomienkovú inscenáciu veľa netreba. Kostýmový civil ležérnej elegancie, vešiak, konferenčný stolík a množstvo stoličiek. Tie sú najskôr nahádzané v kúte javiska bez ladu a skladu, presne ako tie spomienky, o ktorých je celý čas reč. Postupne sa však začínajú vyberať, rozostavovať po priestore a slúžiť dvom pánom presadávajúcim z jednej na druhú. V tomto smere bola inscenácia čistá, funkčná a symbolická zároveň.
Štúdio L & S, Milan Lasica, a teda aj inscenácie viažuce sa k nim majú na Slovensku špecifické postavenie. Akosi ťažko sa nám na ne siaha. Diváci majú vďaka nim pocit, že staré dobré (alebo zlé?) časy ešte celkom nepominuli a je sa k čomu vracať. Iste, vracať sa myšlienkami späť a spomínať je vo všeobecnosti príjemná činnosť, no len zriedkakedy prinesie aj niečo viac ako poloúsmev a zhovievavé prikyvovanie hlavou. Presne ako inscenácia Na fašírky mi nesiahaj.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.