NÁPOJ LÁSKY – V KOŠICIACH BEZ RIZIKA

Hudobné naštudovanie: Karol Kevický, réžia: Miroslav Fischer, scéna: Ján Hanák, kostýmy: Danica Hanáková, zbormajster: Šimon Marinčák.
Premiéry: 25. a 26. mája 2007, Opera ŠD Košice
Menovanie Petra Dvorského na čelo operného súboru Štátneho divadla v Košiciach sprevádzala už v minulej sezóne nemalá miera zvedavosti a očakávania. Súbor sa zmietal v dlhodobej kríze, bol personálne poddimenzovaný, dramaturgicky nevyhranený, skrátka opera sa vytrácala z povedomia Košičanov. Nástup známej a populárnej osobnosti skutočne zapôsobil mobilizačne. Postupne sa zintenzívnila prevádzka, do východoslovenskej metropoly zavítalo viacero významných interpretov a aj návštevnosť vykázala priaznivejšie čísla. Až sezóna 2006/2007v plnej miere odkryla zámery Petra Dvorského, jeho dramaturgické ambície (post dramaturga nie je obsadený), model prevádzky a predstavy o sformovaní umeleckého ansámblu či inscenačných tímov.
Hoci nik nepredpokladal, že Peter Dvorský premení košickú operu na moderné divadlo dneška (a pravdu povediac, nielen v košických pomeroch, je to predstava priam utopická), prvou premiérou sezóny sa mu podarilo dosiahnuť nevtieravý kompromis medzi tradičnom a súčasnosťou. Čarovná flauta v réžii Andrey Hlinkovej zarezonovala priaznivo aj v celoslovenskom meradle. Druhý titul sezóny, Gounodov Faust a Margaréta, vyvolal značnú polemiku najmä preto, lebo známy český filmový režisér Zdeněk Troška sa ostentatívne vyhradil voči akejkoľvek forme moderného operného divadla. Bol verbálne natoľko agresívny, že nutne provokoval – skôr v radoch kritiky než verejnosti – k reakciám. Treťou premiérou, a tu treba Dvorskému zablahoželať k tomuto dávno nedosiahnutému počtu, sa stal Nápoj lásky od Gaetana Donizettiho. Oslovený tím inscenátorov potvrdil preferovanie modelu tradičného operného divadla a odmietnutie rizík, vyplývajúcich z odvážnejších režijných a scénografických výkladov. Práve tento titul, ktorý má veľmi transparentnú a ľahko pochopiteľnú dejovú zápletku, mohol poslúžiť prinajmenšom ako terén pre istú formu generačnej výpovede. Napokon, obe sólistické obsadenia vekovým priemerom zrejme nepresahujú tridsiatku. Navyše, pre Košice nie je Nápoj lásky vonkoncom neznámou látkou, veď predchádzajúca inscenácia sa držala v repertoári s malou prestávkou celé desaťročie.
Vôľa šéfa opery bolo však iná. Mienila spojiť dve dátumom narodenia vzdialené generácie a skúsiť, či sa dokážu vzájomne obohatiť, inšpirovať. Inscenačný tím tvorili režisér Miroslav Fischer (1932), povolaný z bratislavského dôchodku, a domáci scénograf Ján Hanák (1931), v sólistickej zostave bola zasa garnitúra od začiatočníkov po tridsiatnikov. K nej má bližšie aj dirigent Karol Kevický (1973). Trio Fischer – Hanák – Danica Hanáková (kostýmová výtvarníčka) patrí k zarytým vyznávačom tradičného hudobného divadla a odporcom akýchkoľvek dobových, priestorových či významových posunov. Nepopieram, veľká časť publika sa s takýmto priamočiarym výkladom stotožňuje a nemá ambíciu lúštiť skryté zámery inscenátorov. Vo svete však operný kumšt – a teraz vonkoncom nemám na mysli neraz bezduché výstrelky tzv. režisérskeho divadla – pokročil, najmä z hľadiska remeselného. Nápoj lásky je inscenáciou typicky „retroštýlovou“, charaktery postáv sú zaškatuľkované, aranžmány konvenčné, humor skôr v rovine prvého plánu. Nič nie je vo Ficherovom poňatí nové, prekvapujúce, nebodaj šokujúce, na druhej strane však miera komickosti neprekračuje hranice vkusu. Škoda, že rozohrávanie situácií až príliš ovplyvnila nevydarená výprava Jána Hanáka. Skutočnosť, že košické divadlo má funkčnú točňu (na rozdiel od novej budovy SND) ešte nemusí znamenať, že z javiska sa stáva kolotoč. Pohyb pódia dokáže pomôcť pri zmenách obrazov, ale aj ublížiť, ak bezdôvodne narúša celistvosť hudobných čísel. Zopár priechodných domčekov a terás a najmä povinnosť sólistov zdolávať schody, kamuflovala skutočnú kresbu charakterov a herecké pointovanie jednotlivých scén. Navyše, zasadenie diania do Toskánska, vyjadrené projekciami krajiny na zadnom plátne, malo výlučne ilustratívny význam. Dobové kostýmy Danice Hanákovej zodpovedali charakteru inscenácie.
Autorom hudobného naštudovania je Karol Kevický. Donizettiovskej partitúry sa zhostil s nemalou dávkou entuziazmu a s temperamentom jemu vlastným. Emocionálna rovina zrejme prevažovala nad racionálnou, čo možno dedukovať z pomerne príkro vystavených tempových kontrastov. Zatiaľ čo vláčna kantiléna nepriniesla v orchestri problémy, vygradovanie ansámblov do niekedy až závratných temp sa ukázalo ako dvojsečná zbraň. Efekt kontrastu síce prinieslo, no najmä na druhej premiére dochádzalo až pričasto k vážnym nepresnostiam v rytme, súhre a v hudobnom kontakte s javiskom. Inštrumentálne posilnenie secco recitatívov bolo účinné a zvýraznilo túto dejohybnú zložku partitúry. Zbor, pripravený Šimonom Marinčákom, znel pomerne farebne a vyrovnane v hlasových skupinách.
Každá opera Gaetana Donizettiho je previerkou speváckej techniky, kultúry a štýlu. Aj keď Nápoj lásky patrí skôr medzi „pohodlnejšie“ predverdiovské opusy (vo všeobecnosti z literatúry bel canta je náročnejšia opera seria), nedá sa ničím oklamať. Partitúra je natoľko transparentná, že odhalí trhliny v technike, rozsahu, frázovaní spevákov. K najpríjemnejším prekvapeniam košickej inscenácie patrilo sólistické obsadenie prvej premiéry. V jednotlivých výkonoch, ale aj ako celok, sa zaradilo k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku v tomto žánri možno postretnúť. V úlohe Adiny zažiarila Michaela Várady, soprán nevšednej tónovej kultúry, zamatovej farby, ktorú nestráca ani v strednej a hlbokej polohe a nie každodenného zmyslu pre štýl. Plynulý tok jej kantilén a zároveň precízne vyspievanie pohyblivých úsekov, k tomu neafektovaný a šarmantný herecký prejav, zaraďujú túto kreáciu k tomu najhodnotnejšiemu, čo sme v tejto sezóne počuli. Peter Berger (Nemorino) umelecky napreduje každou premiérou, jeho lyrický tenor naberá farbu, šťavu a objem. Technicky síce ešte nemá všetko doriešené (občas hlas znie v piane zastreto, vo forte zavše forsírovane), ale zmysel pre talianske frázovanie a emotívnosť prejavu mu nechýba. Príjemným prekvapením je Dulcamara Jozefa Benciho, ktorý sa s vonkoncom nie ľahkým partom vyrovnal pozoruhodne. Pomerne tmavý hlas znie jadrne, razantne, ale zároveň je dosť ohybný, aby vyspieval všetky „drobné“ noty aj v najrýchlejších tempách. Herecky bol charakterotvorný a v komike nepreháňal. Štvrtú hlavnú rolu zverilo vedenie divadla mladému českému barytonistovi Jakubovi Pustinovi (Belcore), ktorý práve v Košiciach, vo Faustovi a Margaréte, zaznamenal svoj operný debut. Pustinov lyrický hlas je dobre posadený, rezonančný, má kov a lesk, ctí si každú ozdobu partu a neváha ponúknuť aj nepísanú výšku. Na javisku už pôsobí isto, plniac zámery režiséra. Malú úlohu Gianetty, obsadenú proti zvyku mezzosopránmi (part je skutočne položený nižšie), výstižne a s pôvabom stvárnila Linda Ballová.
Alternujúce obsadenie už parametre prvého večera nedosiahlo. Na prvom mieste spomeniem Ondreja Šalinga ako Nemorina, ktorý nečakane rozbalil celú sadu nepísaných výšok. Aj keď boli trocha užšie, nenechal nikoho na pochybách, že ich v technickej výzbroji má. Jeho svieži a dosť priebojný tón je skôr rovný a nuansách bel cantového výrazu striedmy, čo mu však v tejto chvíli chýba najviac, je legátová kultúra. Plynulosť frázovania bola slabou stránkou aj u Anety Mihályovej (Adina), ktorej soprán je zatiaľ väčšmi subretný, no chýba mu farebná vrúcnosť a mäkkosť. Veľký objav Fausta a Margaréty, basista Ondrej Mráz, tento ráz neoslnil. Charakter partu Dulcamaru si vyžaduje tvárnejší, pre vokálnu drobnokresbu pripravený hlas. Pre Mariána Lukáča je rola Belcoreho trocha privysoko položená, preto vo vstupnej árii bol nevýrazný a ani v priebehu večera nedosiahol úroveň svojich predchádzajúcich kreácií. Alternujúcou Gianettou bola Viera Kállayová.
Už len slovko na záver. Bulletin, cenovo síce prístupný, má veľmi chabú informatívnu úroveň. A ak na titulnej strane je opäť uvedený iba režisér (v opere stojí vždy na prvom mieste dirigent), ide už o viac než školácku chybu.

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.