Nám sa ešte nechce spať!

Na motívy rovnomennej knihy Daniela Heviera
Preklad: Michaela Homolová
Dramaturgia: Katarína Jánošová
Scéna, bábky, kostýmy: Bára Hubená
Hudba: Filip Homola
Réžia: Michaela Homolová a. h.
Účinkujú:
Janko, Palček, Myš – Ján Morávek
Mama, Sova Plamienka driemavá, Zub, Chlapček – Miriam Kalinková
Otec, Čarodejnica, Strýčko výr, Nos, Hroch – Andrej Kováč
Pomocné vodenie – Daniel Bilský
Premiéra dňa 15. januára 2016 na javisku sály Malej scény v Bratislave
Písané z verejnej generálky 14. 1. 2016 a z premiéry dňa 15. 1. 2016.
Spisovateľ Daniel Hevier je nielen otcom názvu „škôlkohra“ pre bábkové divadlo adresované najmenším detským divákom (v češtine je od sedemdesiatych rokov zaužívaná „mateřinka“), ale tiež autorom cyklu rozprávok na dobrú noc Nám sa ešte nechce spať, určených práve tomuto vekovému stupňu. Jeho Buvirozprávky vychádzali knižne od začiatku deväťdesiatych rokov v troch pokračovaniach a niekoľkých vydaniach. Večerné zaspávanie detí je známym traumatizujúcim problémom rodičov, ktorí v zúfalstve vymýšľajú rôzne taktiky. Nečudujem sa, že zaspávanie detí sa stalo jednou z aktuálnych tém tohtoročnej sezóny Bratislavského bábkového divadla. Dramaturgička Katka Jánošová našla v Hevierových Buvirozprávkach vtipného a nemoralizujúceho pomocníka nielen pre vymýšľajúce deti, ale tiež pre psychicky vyčerpaných rodičov. Pochopila však, že Hevierovým literárne úsmevným rozprávaniam chýba pre ich javiskovú realizáciu dramatický konflikt. Bez neho by nezískali pozornosť detských divákov. S riešením sa preto obrátila na osvedčený liberecký česko-slovenský tvorivý tandem Michaela Homolová (slovenská režisérka) – Vít Peřina (český dramatik), ovenčený v tomto žánri niekoľkými domácimi i zahraničnými úspechmi.
Hoci skúsený český dramatik Vít Peřina uvádza, že svoju novú bábkovú hru Nám sa ešte nechce spať napísal na motívy rovnomennej knihy Daniela Heviera, jeho dramatizácia nesie tiež jeho autorský vklad. Okrem toho, že v hre predstavil dvojicu zúfalých, rezignovaných rodičov vymýšľajúceho synčeka Janka, ktorému sa večer nechce ísť spať, autorove vtipné Buvirozprávky rozpracoval do dvoch minihier, zatiaľ čo z ďalšej (O hrochovi) prebral jej grotesknú, stereotypne opakujúcu sa slovnú absurdnosť. Ak sa v Hevierovej rozprávke vyberie spod periny iba sám „nohový palec“ zistiť, prečo je v noci tma, u Peřinu nechce spať zasa palec z Jankovej ruky a pridá sa k nemu zub z jeho úst a ešte nos, ucho a vlasy z hlavy s cieľom spoločne sa vybrať do sveta. Prebudený Janko potom prekvapene zazrie v zrkadle svoju hrôzostrašnú tvár a počuje zo svojich úst bez zuba čudesné šušlavé slová. „Výletníci“ sa v hre ďaleko nedostanú, pretože do svojej pasce ich pochytá a zajme zlá Čarodejnica, jedna z Jankových hračiek. Tým si Peřina vybudoval konflikt hry. Čarodejnica si nasadí Jankov palec na svoj chýbajúci piaty prst na ruke, jeho zub si vloží do medzery v ústach a ešte sa vysmeje všetkým deťom, cmúľajúcim si svoj palec. Škoda, že autor hry konanie ostatných „zajatcov“ aktívne nerozpracoval a zostal iba pri čarodejnicinej vyhrážke ich uvarenia v kotle. Vtedy im príde na pomoc sova, ďalšia z chlapcových hračiek, a vyslobodí ich zo zajatia, hoci aj tu iba na základe čarodejnicinho prísľubu. Zdá sa, že autor priviedol do rozprávky zbytočný počet postáv, ktoré však už dramaticky nevyriešil. Do realizačných ťažkostí súčasne dostával trojicu hercov-animátorov. Z ďalšej Hevierovej rozprávky O sove, ktorá nechcela spať vo dne, vyťažil maximum. Pred Jankom, ktorý závidel sovám, že nemusia v noci spať ako on, rozohral príbeh o sove, ktorá kvôli svojej samoľúbosti poruší zákonitosti svojho živočíšneho druhu. Miesto toho, aby bola v noci hore a spoločne s ostatnými sovami chytala myši, začne počas dňa lietať, aby jej krásu mohli všetci obdivovať. Až keď sa jej vo sne zjaví myš, rozhodnutá proti všetkým pravidlám zjesť ju, prichádza k poznaniu, že aj ona musí konať tak, ako ostatné sovy. V noci lietať a vo dne spať.
Na výtvarnom riešení inscenácie vidno, že aj skúsená výtvarníčka, akou je Bára Hubená, dostávala sa do určitých problémov. Pred niektorými som stál aj ja ako divák. Pravdepodobne nebolo ľahké vyriešiť „dvojdomosť“ detskej izby tak, aby bola prakticky mobilná a zmestila sa do rozdielnych, prípadne zájazdových priestorov škôl, a aby naopak osamotene „netrčala“ na veľkom javisku Malej scény. Navrhla preto detský nábytok v tvare akéhosi kompaktného ihlanu či otvorenej pyramídy s „odrezaným“ vrcholom, na ktorý umiestnila Jankovu posteľ, prístupnú hercom z oboch strán. Súčasťou nábytku boli zásuvky a veľká polička na hračky s možnosťou priestorového otvárania do hĺbky a využitia tieňohry. Objekt nábytku vyvážila na jednej strane stolčekom s dvoma stoličkami, na druhej náznakom malého klavíra. Vytvorila tak predpoklady pre akčnosť celej inscenácie, ku ktorej smerovala koncepcia hosťujúcej režisérky Michaely Homolovej. Tá rozohrala hercov do pohybovej grotesknosti najmä pri spomínanej rozprávke O hrochovi. Komicky pôsobili nielen pojašené zámeny vecí na ich hlavách, ale tiež zrýchľujúca sa výmena bábok hrocha a chlapca v ich rukách. Technologicky dobre riešená bábka Janka (manekýn vodený zozadu) umožňovala hercovi pohybovo vyjadriť charakter neposedného dieťaťa. Ján Morávek túto možnosť plne využíval. Neviem však, či rozhodnutie výtvarníčky vyrezať hlavu bábky aj s jej časťami z dreva neprinieslo pri realizácii rozprávky Palčekovi sa tiež nechce spať viacero výtvarných problémov. Jednotlivé postavičky „výletníkov“, vychádzajúce z trojrozmernej hlavy (Zub, Ucho, Nos, Vlasy), boli zrazu prekvapujúco riešené malými, plošnými bábkami, bez zvýraznených, charakteristických prvkov, takže sa ani zblízka nedalo identifikovať, o ktorú časť hlavy ide (zub so sukňou, ucho s klobúčikom, nos ako zelený krokodíl s pohyblivým chvostom, vlasy v podobe farebného náznaku dreva…). Podobne bol vyrobený Palec. Všetci výletníci-zajatci v ježibabinom väzení boli potom zrazu realizovaní ako trojrozmerné bábky. Výtvarne vydarená, vyrezávaná bábka ježibaby, ako ďalšia Jankova hračka, bola pri tejto akcii prezentovaná predimenzovanou plošnou hlavou s gúľajúcim okom. Cieľavedome využila výtvarníčka ďalšie veľké plošné bábky pri rozprávke o samoľúbej, vystatovačnej sove, keď sa jej vo sne zjavovala ohrozujúca myš, prerastajúca v tieňohre až do zväčšujúcich sa tvarov.
Hoci v programe vydanom k premiére sú uvedení traja herci a každý z nich iba s jednou postavou, divák (aj ten detský) má právo na informáciu, kto z nich hrá ďalšie postavy. Tak je to zaužívané vo „veľkých“ divadlách, tak prečo by to nemalo byť samozrejmosťou v bulletine bábkového divadla? Najmä, keď trojica hercov mala čo robiť, aby stihla animáciu všetkých pridelených postáv (k pomocnému vodeniu si musela prizvať ešte inšpicienta Daniela Bilského) a súčasne aby hlasovo rozlíšila ich rôznorodé typy. Andrej Kováč ako Otec spoločne s Mamou Miriam Kalinkovej tvorili typickú dvojicu kontrastných rodičov, u ktorých sa na jednej strane prejavovala prehnaná starostlivosť o dieťa, na druhej strane ťažko zvládaná nervová podráždenosť. Kováč sa potom hlasovo vyhral v komediálne stvárnenej Čarodejnici, ale dokázal nájsť pokojný, rozvážny prejav aj ako múdry Strýčko výr a priestor si vyhľadal ako Nos medzi ostatnými „výletníkmi“. Kalinková si našla polohu vo vystatovačnej Sove Plamienke driemavej a hlasovo doplnila skupinu ako Zub. K výkonu dvojice pripomeňme už spomenuté postavičky hrocha a chlapčeka, aby bola ich plejáda kompletná. Ján Morávek charakterizoval šantivého Janka prevažne animátorskou aktivitou, zatiaľ čo hlasovo dostatočne nevyužil ponúkanú situačnú komickosť pri šušlavom prejave bez nosa a zuba. Ako Palec dotváral spoločnú skupinu a pre Myš si našiel razantnú, odstrašujúcu hlasovú polohu.
Dalo sa predpokladať, že malý klavír ako súčasť detskej izby mal čiastočne zvukovo dotvárať atmosféru niekoľkých akcií. Zámer sa však nepodaril ani na jednom predstavení. Herci síce intenzívne búšili paličkami do xylofónov umiestnených vo vnútri makety nástroja, odtiaľ sa však väčšinou nič neozývalo. Hudobnú zložku inscenácie zastupoval Filip Homola. Neviem, aký cieľ si tvorcovia určili, ale z javiska zaznievala jednotvárna, nezáväzná hudba, nekorešpondujúca s prebiehajúcimi situáciami.
Počas verejnej generálky som so záujmom sledoval reakcie prítomných detí z materských škôl. Zatiaľ čo „malkáčov“ zaujala prvá, jednoduchšia rozprávka (Palčekovi sa nechce spať) a strach mali iba z čarodejnice, „veľkáči“ so smiechom a s porozumením reagovali na zložitejšiu rozprávku o „šibnutej“ sove (ako ju vo svojej knižke nazval spisovateľ Hevier).
Ale na Nekonečnej rozprávke o hrochovi sa všetci výborne bavili. Uvedomil som si, že v rámci jedného bábkového predstavenia (bez predchádzajúceho zámeru) môžu vzniknúť dve samostatné rozprávkové inscenácie s rozdielnou adresnosťou. Podľa potreby môžu byť potom aj samostatne uvádzané.
Videlo sa mi, že po premiére odchádzali niektorí rodičia z predstavenia zamyslene, akoby už v duchu doma riešili večerný problém zaspávania svojich ratolestí…

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu Bratislava.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedie, EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.