Na druhom brehu nič nové

Preklad: Roman Brat
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Marija Havran
Réžia: Ľubomír Vajdička
Obsadenie: Kamila Antalová, Daniel Žulčák, Ján Kožuch, Tomáš Grega, Tomáš Mischura, Michal Gazdík, Zuzana Rohoňová, Jaroslav Kyseľ, Nadežda Vladařová, Ľubomíra Krkošková, Tomáš Tomkuljak, Viliam Hriadel
Slovenské komorné divadlo v Martine zaradilo do svojho repertoáru jednu z tradičnejších komediálnych inscenácií. Hra Mŕtvi to vidia inak španielskeho dramatika Josého Lópeza Rubia sa v porovnaní s ostatnými inscenáciami javí ako istý prienik. Duchárska tematika ju do istej miery spája s piatimi časťami divadelného sitcomu www.narodnycintorin.sk. Klasickou formou konverzačnej komédie má zas veľmi blízko k martinskej stálici 1+1=3, komédii, ktorá sa úspešne hrá od svojej premiéry v roku 1999. Ak bolo ambíciou divadla nahradiť práve tento titul a obmeniť repertoár, tak fanúšikovia bláznivej komédie Raya Cooneyho sa ešte prinajmenšom jednu sezónu nemusia obávať.
Rubio v hre Mŕtvi to vidia inak využíva čierny humor, pomocou ktorého sa pokúsil o zosmiešnenie ľudskej malichernosti. Na pozadí viacnásobnej vraždy z vášne odhaľuje kontrast medzi tým, čo sa za života zdá podstatné, a tým, čo má skutočne význam. Pri pohľade z druhého brehu odhaľuje ľudskú ľahkovážnosť, čo vedie k žiarlivosti, zištnosti, túžbe po uznaní a podobne. Kritizuje však aj ľahostajnosť a cynický prístup k životu.
Pre martinské divadlo hru do slovenčiny preložil Roman Brat. Text vďaka svojej téme obsahuje sarkazmy, ktoré sú zdrojom vtipných momentov. Na scéne by však textu pomohlo niekoľko úprav. Pre inscenačný prístup, ktorý zvolil režisér Ľubomír Vajdička, pôsobia postavy príliš konštruovane a ich reč neprirodzene. V komédii, kde sú hlavnými postavami duchovia, by bola namieste aj väčšia nadsádzka a herecká štylizácia. Režisér však zvolil tradičnejší princíp konverzačnej grotesky a nevyužil tak možnosti hereckého obsadenia, ktoré tvorili prevažne mladí herci a čerství absolventi VŠMU.
Hlavnými postavami sú štyria duchovia. Milenecký pár Anna a Leonardo v podaní Kamily Antalovej a Daniela Žulčáka je obeťou úkladnej obrany chlapskej cti podvedeného manžela Jaimeho, ktorého stvárnil Tomáš Grega. Jaime je vzápätí zastrelený rukami zákona. Jeho zle mierená strela tiež na druhý breh privádza náhodného okoloidúceho, staršieho pána Martina. Ján Kožuch zosobňuje osamelého muža, ktorý je tým typom cynika, ktorý doposiaľ životom nejako plával bez významnejšieho cieľa a paradoxne smrť ho vytrhla z letargie. Štvorica sa spoločne ocitne v Leonardovom dome, na mieste činu, ktoré je strážené dvoma policajtmi.
Medzi hlavnými postavami panuje dynamické mužské rivalstvo vo vzťahu k postave Anny panuje dynamické mužské rivalstvo vo vzťahu k postave Anny. Milostný viacuholník postupne dopĺňa Martin, ktorý podľahne Anninmu čaru. Postavu Anny stvárnila Kamila Antalová ako razantnú, mierne koketnú ženu. Postupne sa odkrývajú ďalšie milostné pletky, takže ani nie je jednoznačné, či neurotický Jaime konal zo žiarlivosti na svoju manželku, alebo na svoju milenku, ktorá mu podľa všetkého bola tiež neverná s Leonardom. Žulčák predstavuje milovníka, ktorý svoje komplexy zo života s dominantnou manželkou kompenzuje niekoľkými ďalším aférkami s madridskými seňorami. Otázkou bolo len, s ktorou z nich uviazne na druhom brehu. Popri vyrovnávaní účtov zároveň všetky postavy zdieľajú krivdy a klamstvá ich najbližších. Martin zisťuje, ako si jeho synovec podvodom uzurpuje právo na jeho majetok. Leonardo si potvrdzuje, akým bremenom bola pre neho snobská manželka Carlota, ktorá sa chystá veľmi rýchlo ryžovať na svojom dedičstve. Anna si prestáva idealizovať úprimnosť svojho milenca a v závere inscenácie, ktorú ukončí ich pátosom podfarbený odchod svetelným tunelom, nečakane nachádza pochopenie v Martinovom náručí.
Dej sa odohráva na jednom mieste. Jozef Ciller vytvoril jednoduchú scénografiu, ktorá viac-menej kopíruje autorom predpísaný interiér mestského domu v Madride. Priestor teda tvorí spoločenská miestnosť Leonardovho domu, ktorý zdedil po nebohej tete a využíva ho predovšetkým na pravidelné milostné avantúrky. Dominantou scény je okno v pozadí, v strede javiska je umiestnená ratanová pohovka, malý stolík, a na stranách funkčne umiestnené stoličky. Z výtvarnej stránky inscenácie vynikajú zaujímavé kostýmy, predovšetkým ženských postáv. V návrhoch Marije Havran je inšpirácia módou päťdesiatych rokov 20. storočia. Taktiež využíva v doplnkoch a detailoch španielske prvky, ktoré dotvárajú charakteristiku postáv. Excentrická Anna má šaty žltej farby s extravagantne riešeným golierom a na hlave má čierny kvetinový klobúčik. Podobne výpovedný je aj kostým Nadeždy Vladařovej, ktorá predstavuje vdovu Carlotu. Havran ju obliekla do bohatej sukne s kovovým odleskom, ktorý korešponduje s jej chladnokrvným prijatím Leonardovej smrti. Carlota neprejavuje smútok nad stratou manžela. K danej situácii sa stavia ako k samozrejmosti. Očakávala, že skôr či neskôr jej záletný muž skončí s guľkou v tele. Naopak jej sestra Felisa, do švagra tajne zamilovaná, padá od žiaľu do mdlôb. Kostým Ľubomíry Krkoškovej tvoria romantické kvetinové šaty v súlade s jej naivne romantickou dušou. Bodkovaná zástera zas pekne vystihovala prostorekú Martinovu domácu Rufinu. Zuzana Rohoňová využíva pre ňu typickú mimiku a nezbedne prísnu gestikuláciu a pohyby. Komický ráz jej postavy podporuje maličký smútočný závoj v štýle španielskej mantily. Rufina je jednou z troch vyslovene komických postáv. Do trojice patria ešte dvaja policajti Ibaňéz 1 a Ibaňéz 2. Charakter postáv policajtov vystihoval tiež kostým – uniforma policajnej gardy. Najvýraznejším prvkom v kostýme oboch Ibaňézov bol typický španielsky čierny kožený klobúk, tzv. tricornio. Napriek tomu, že ide o dôstojnú súčasť policajnej uniformy, jeho bizarný strih dodáva postavám klaunský efekt. Policajtov si zahrali herci, ktorí sú už aj v samotnej zostave martinských hercov v kontraste: Michal Gazdík, herecký bard súboru, a jeden z mladších členov Tomáš Mischura. Gazdík je z dvojice ten rozvážnejší, jeho gestá aj reč sú pokojnejšie. Naopak Mischura je akčnejší a aj ako mladší policajt horlivejší. Obaja sú však truľkovia, ktorým sa náhodou podarilo zneškodniť páchateľa trestného činu. Pestré obsadenie dopĺňajú ešte Tomáš Tomkuljak ako Carlotin mladučký spoločník, Viliam Hriadel ako pokútny účtovník a  Jaroslav Kyseľ, ktorý stvárnil Martinovho synovca Diega. Spomedzi hercov v tejto komédii nikto zvlášť nevynikal, rovnako ako samotná inscenácia nie je ničím výnimočná.
Nová martinská inscenácia Mŕtvi to vidia inak je solídnou komédiou, ktorá žánrovo doplňuje repertoár divadla. Na jej rutinné spracovanie malo, zdá sa, vplyv aj autorovo pôsobenie vo filmovom svete Hollywoodu na začiatku dvadsiateho storočia, kde Rubio pracoval ako scenárista. Jej javisková podoba je málo nápaditá a pôsobí staromódne. Prím tu hrajú tendenčné fóry a jednoduchý konverzačný humor. Rubiov text má v sebe potenciál pre modernejšie inscenačné prístupy, ktorý ale realizačný tím obišiel veľkým oblúkom. V tejto inscenácii režisér nevyužil naplno ani potenciál hercov, ktorých výkony zostali zviazané neinvenčným aranžmánom. V ich prejave bolo cítiť urputnú snahu priam vykúzliť z klišéovitých replík a kostrbatých situácií zábavné reakcie. Prínosom by bolo zdôraznenie transcendentálnych prvkov a výraznejšia herecká štylizácia. A hoci nepatrí medzi najlepšie inscenácie, v aktuálnom repertoári bude mať miesto spoľahlivého oddychového predstavenia. Avšak po derniére sa na ňu bude spomínať len veľmi krátko.

Katarína Kučová

Katarína Kučová je absolventkou štúdia Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia publikovala články v školskom časopise i v odborných periodikách. V súčasnosti sa profesionálne venuje marketingu a PR. Od roku 2012 je členkou SC AICT a recenziami prispieva do projektu Monitoring divadiel na Slovensku.