Madama Butterfly – v ústrety publiku

Hudobné naštudovanie: Paolo Gatto
Réžia: Andrea Hlinková
Scéna a kostýmy: Miriam Struhárová
Zbormajster: Šimon Marinčák
Premiéra v Opere Štátneho divadla Košice 3. októbra 2008
Sto päťdesiat rokov od smrti Giacoma Pucciniho sa v celosvetovom meradle stalo impulzom k ešte intenzívnejšej reflexii skladateľovho odkazu, ktorý však ani mimo jubilejného roka netrpí nedostatkom záujmu. V slovenských divadlách sú repertoárovými stálicami najmä tri najpopulárnejšie tituly (Bohéma, Tosca, Madama Butterfly), poznanie ostatných je – azda s výnimkou Turandot – mizivé. Banskobystrická opera má na svojom konte dve slovenské premiéry (Edgar, Lastovička), košická zasa prvenstvo v uvedení Sestry Angeliky, no do histórie sa zapísala aj prvou povojnovou inscenáciou Dievčaťa zo Západu. Z plejády pucciniovských titulov sa vedenie Štátneho divadla rozhodlo ísť cestou menej rizikovou a vrátiť po pätnástich rokoch v Košiciach najfrekventovanejšie dielo, japonskú tragédiu Madama Butterfly. Pokiaľ vnímame jej nasadenie v celoslovenskom kontexte, tak časová blízkosť k pozoruhodnej inscenácii Petra Konwitschného na scéne Opery SND košickému tvaru trocha sťažuje pozíciu, prípadne kdesi v podtexte nabáda k myšlienke tvorivého dialógu či aspoň umeleckej konfrontácie s nekonformnou bratislavskou verziou.
Andrea Hlinková je mladou režisérkou, ktorá sa vo svojich doterajších prácach prihlásila skôr k umiernenému a neprovokujúcemu, nie však na dogmách bazírujúcemu štýlu práce. Objednávatelia inscenácie teda kalkulovali s produkciou, ktorú neodmietne divák konzervatívny, ani bažiaci po modernejších výkladoch. V podstate k tomu aj košická Madama Butterfly dospela. S výtvarníčkou Miriam Struhárovou si pripravila javisko tak, aby japonský kolorit bol čitateľný, nie však ornamentovaný popisnými znakmi. Na drevených plošinkách, obklopených trávnikom a kameňmi, rozohráva dej vcelku priamočiaro. Po prvýkrát prekvapí v závere 1. dejstva, keď na scéne vyčarení vodou naplnený bazénik (vzniká roztvorením plošiny a využíva ho aj počas kvetinového dvojspevu a v závere opery), aby vnorený doňho, zavŕšil milenecký pár svoj duet. Horizont sa mení podľa situácií vo farbách, pri prvom vstupe zboru sa otvára, navodzuje ilúziu mora, v scéne Bonzovej kliatby sa razom uzavrie a zavládne čierna tma. Na spôsob žalúzií sa podobné premeny odohrávajú najmä v druhej polovici večera často, spúšťajúce a dvíhajúce sa závesy vo funkcii pomocnej opony časom pôsobia až stereotypne.
Vývoj situácie v 2. dejstve prenáša Andrea Hlinková do zmeny atmosféry v dome Čo-čo-san, kde začínajú prevládať európske zvyky. Zatiaľ čo v Konwitschného bratislavskej inscenácii si obe Japonky dobýjajú energiu alkoholom, v košickom výklade je to pre zmenu tabak. Počas kvetinového dvojspevu sa zapĺňa javisko, ale aj opäť otvorený bazén, padajúcim lístím. Bazén využíva aj v samotnom tragickom vyústení drámy, keď po akte harakiri (podrezaním krku) odvisne hlava malej Japonky do vody, ktorej farba sa vzápätí skrvaví. Emocionálne silnú scénu réžia už zbytočne znásobuje príchodom dieťaťa, ale aj ostatných účastníkov deja. Intímnejší záver by zapôsobil ešte údernejšie. Celkovo však Hlinkovej poňatie veristické podnety neprízvukuje, pôsobí skôr žensky mäkšie, plastickejšie a jeho zreteľnou devízou je práca s hercami. Tak pôsobivo, v práci s gestami premyslene a emotívne vypracovanú scénu, ako je ľúbostný dvojspev Čo-čo-san a Pinkertona vo finále 1.dejstva, na opernom javisku často nevidieť. Miriam Struhárová je tiež autorkou kostýmov, ktoré sa menia od štylizovaných kimon v plastických farbách po šaty európskeho štýlu.
Autorom hudobného naštudovania je taliansky dirigent Paolo Gatto, známy z viacročného pôsobenia v ostravskej opere. Jeho prítomnosť za dirigentským pultom vniesla nový impulz a nesporne aj istý punc štýlovej autentickosti. Nie je to typ dirigenta rúcajúceho konvenciu, jeho poňatie išlo vo voľbe temp a dynamiky skôr po vyšliapaných chodníkoch. Aj napriek tomu malo dosť kontrastov, rešpektu k vokálnej línii sólistov a silu vyburcovať hudobníkov k sústredenému výkonu. Solídne spievajúci zbor pripravil Šimon Marinčák.
Do dvoch hlavných ženských postáv pozvalo vedenie divadla autentické japonské predstaviteľky. Ako marketingový ťah je to určite lákavé, zároveň však platí rovnako vo svete ako aj u nás, že pôvod umelca nie je rozhodujúcim znakom v miere profesionality. V Madama Butterfly to platí dvojnásobne, pretože partitúra tejto opery stojí a padá na vokálno-technickej kvalite titulnej hrdinky. Na oboch premiérach sa alternácie v hlavných ženských postavách neuskutočnili, takže obe japonské speváčky, Yuko Oba (alternuje Božena Ferancová) a Satoko Yamamoto (alternuje Monika Fabiánová) ostali napokon samy. Yuko Oba (Čo-čo-san) zavítala do Košíc z Nemecka, kde však pôsobí prevažne ako členka zboru. Tento istý handicap sa v tak náročnej roli nemohol neprejaviť. V prvom rade jej lyrickému sopránu chýbala rezerva v objeme tónu a dynamike, ktorou by dokázala naplniť vokálnymi prostriedkami výrazové poryvy svojej hrdinky a najmä dynamické gradácie partu. Pokiaľ išlo o lyrické miesta, znel jej hlas príjemne, okrúhlo a aj vo vysokej polohe technicky spoľahlivo, veristický rozmer roly však Yuko Oba naplniť nevládala. Jej partnerom bol Jaroslav Dvorský ako Pinkerton. Na premiére znel jeho hlas farebnejšie a mäkšie ako v minulosti, mal kovovejší lesk a tiež dosť energie aj vo vysokej polohe, aby naplnil kantilénové oblúky partu. Obaja po hereckej stránke úspešne napĺňali režisérkine predstavy. Spevácky najkvalitnejší výkon prvej premiéry však podal mladý, debutujúci slovenský barytonista Richard Šveda ako Sharpless. Hlas príjemného timbru, rezonančný, najmä vo vyššej polohe znejúci priam impozantne prejavil tiež schopnosť kresliť charakter roly (scéna s Čo-čo-san v 2. dejstve) po stránke výrazovej. Japonská mezzosopranistka Satoko Yamamoto svojím komornejším, ale farebne príjemným mezzosopránom bola nevtieravou Suzuki. Starostlivo boli na premiére obsadené aj menšie roly. Ján Rusko vytvoril výraznú kreáciu úlisného Gora, dotovanú zvučným, kovovým tenorom. Jediný avšak exponovaný výstup strýca Bonza preveril nevyčerpateľný bas jubilujúceho 75-ročného Juraja Šomorjaia. Epizódnu rolu Yamadoriho markantne zaspieval Marek Gurbaľ a ako Kate sa predstavila Viera Kállayová.
Na slovenských scénach sa divácke standing ovations nemôžu považovať za kritérium úspešnosti inscenácie, tento vo svete najvyšší prejav uznania sme si dokázali totálne zdevalvovať. Ak však po premiére košickej Madama Butterfly znel silný a dlhotrvajúci potlesk, je to dôkaz, že publikum po populárnych talianskych tituloch stále baží. Neznamená to však, že dramaturgia divadla (v tejto súvislosti stojí za zmienku, či opera ŠD nepotrebuje fundovaného dramaturga) by mala vkusu bežnej diváckej vzorky úplne podľahnúť. Skôr sa zdá, že v primeranej miere by prospelo obohacovať repertoár aj o raritnejšie, či v danom prostredí dlho neuvádzané tituly. Prítomnosť Petra Dvorského na čele súboru splnila prvý cieľ a vrátila diváka do košického operného domu. Teraz je na čase rozpracovať ďalšie úlohy a postupné zvyšovanie dramaturgickej náročnosti je nesporne jednou z nich.

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.