Komedia nová krčmová – bábková alebo Len aby sme dobre žili (pili)

Preklad a úprava: Jozef Mokoš
Obsadenie:
Boháč – Andrej Sisák
Anna/Rafael – Miriam Ryšavá
Lazar – Lukáš Tandara
Smrť – Kristína Mackovčáková
Rechtor/Abrahám – Vladimír Kucharovič
Parmeno – Miroslav Mihálek
Syrus/Rarášok – Simon Fico
Kvasnička – Mariana Bódyová
Michael/kumpáni ¬¬– Tatiana Mravcová
Hudba: Ján Kružliak
Kostýmy a bábky: Jana Korčeková
Scéna a bábky: Ivana Macková
Produkcia: Michal Jurík, Ivana Csornaiová
Réžia, dramaturgia: Zuzana Kollárová
Premiéra: 1. apríla 2011, Štúdio 1, VŠMU, Zochova 1, Bratislava
Slovakizovanou češtinou písané hry renesančného autora Pavla Kyrmezera (Komedia česká o Bohatci a Lazarovi, Komedia nová o vdově kteruž Pán Buoh předivným spuosobem skrze Elizea proroka od věřitele jejiho vysvobodil a novšia Komedia o Tobiášovi) nemajú na našich javiskách bohatú inscenačnú tradíciu. Pre súčasníkov bude dielo tohto autora azda známe najmä vďaka legendárnej inscenácii Milana Sládka, ktorý so študentmi VŠMU naštudoval Komediu českú o Bohatci a Lazarovi a uspel s ňou nielen na domácich, ale aj na zahraničných divadelných prehliadkach.
Iniciatíva študentov Katedry bábkarskej tvorby vrátiť sa k renesančnému dielku inšpirovanému biblickým príbehom spísaným v Evanjeliu podľa Lukáša je prekvapivým a lákavým gestom zároveň. Prepisom do zrozumiteľnejšej a divákovi bližšej jazykovej podoby odstránili prvú komunikačnú bariéru, no oveľa väčšiu prekážku – vek textu a žáner morality – prekonali nápaditými postupmi a príťažlivou formou divadla v divadle.
Ani tu však nejde o divadlo obyčajné. Ako východiskovú situáciu si tvorcovia zvolili atraktívne, aj keď k vážnemu obsahu priam protikladné „nízke“ prostredie krčmy, v ktorej tu prítomným ľudovým vrstvám herecká skupina predostrie všeobecne známy príbeh s morálnym ponaučením. Oporu pre fraškové, ľudové vyznenie morality pritom nachádzame u Kyrmezera samotného, ktorý túto náboženskú tému odľahčil a približoval obecenstvu aj cez komické výstupy dvoch čertov, Raráška a Kvasničku. Študenti pod režisérskym vedením Zuzky Kollárovej však túto ponúkajúcu sa líniu využili a ešte dodatočne rozvinuli, čo poskytlo skvelé nové možnosti pre inscenačný tím.
Originálny javiskový tvar avizuje už začiatočná hudobná predohra. Kým sa obecenstvo usádza, na scéne to už svižne a živo rozbalila improvizovaná kapela (akordeón, husle, bubny, spev) známymi pesničkami Načo pôjdem domov a V pondelok doma nebudem. Aj dva stoly so spievajúcimi bujarými štamgastmi a štrngajúcimi pohármi i fľaškami nás vítajú v krčme. Herci ponúkajú obité hrnčeky s nápojmi aj blízkym divákom, ktorí sú vďaka komornému prostrediu herného priestoru Štúdia 1 i spôsobu sedenia spontánne vtiahnutí do situácie.
Konferencier (V. Kucharovič) po zvítaní a výzve, že všetci majú „pilne počúvať, aby si z toho mohli pekné mravy vziať“ uvádza na začiatku každý z piatich aktov. Pritom používa spôsob, akým sa na začiatku dejstva zhŕňa obsah príbehu a v podstate vyzrádza celý nasledujúci dej. (Napr.: Piaty actus rozpovie, že Boháč veľmi nerád zomiera a za zlatom ruky vystiera.) To neprekáža, pretože cieľom nie je rozpovedať originálny príbeh, ale pútavo rozpovedať niečo, čo je široko-ďaleko známe. Tento spôsob predhovoru, resp. dlhšieho názvu v podobe resumé bol od stredoveku používaný najmä v próze, dodnes jeho rezíduá nájdeme najmä v žánroch populárnej literatúry, napr. v komiksoch.
Dejová línia pritom nie je nijako zložitá – predstavuje ju známy biblický príbeh o boháčovi, ktorý počas slávnostnej hostiny napriek naliehaniu zbožnej manželky a prihováraniu sa sluhov neposkytne almužnu žobrákovi Lazarovi. Lazar zomiera a dostáva sa do neba, zatiaľ čo boháč je po smrti vrhnutý do pekla. Jeho bohatstvo mu nepomôže, ani jeho úpenlivé prosby, ktorými sa prihovára Abrahámovi, ho nezachránia pred mukami v pekelných plameňoch.
Aby nebolo divadlo pre ľudové vrstvy nudné či pridlhé, nasleduje po každom akte pauza na ďalšie potuženie. Každá pauza odštartovaná výzvou: „Krčmárka!“ je užitočná aj pre hercov, ktorí ju využijú na preskupenie účinkujúcich, zmenu scény či dynamické hudobné predely.
Herci, ktorí stvárňujú jednotlivé figúrky v príbehu, majú jednoduché, no charakteristické kostýmy. Boháč (Andrej Sisák) ako terč posmechu je vybavený vypchatým bruchom znázorňujúcim jeho hlavné hriešne necnosti – obžerstvo i lakomstvo. Jeho manželka má jednoduché šaty symbolizujúce vyššie postavenie a make-up (červené líčka) zároveň akcentuje jej ústredné postavenie ako jedinej ženy v príbehu. Manželský pár má ako zástupné figúrky zodpovedajúce bábky, ktoré sa v detailoch s nimi stretávajú. Striedanie výstupov živých postáv s výstupmi bábok, no najmä kombinovanie oboch (pri strete sa objavujú bábky i živí herci, bábka Boháč udrie bábku Annu, no pri jej páde pod stôl vidíme vo vzduchu nohy herečky) vytvára nápadité mizanscény a tiež výrazný komický efekt. Komiku vyvolávajú aj prehnané a zveličené gestá, najmä Boháč hyperbolizovaný keď sa napcháva, keď má strach – vzdychá („Och! Ach!“). Rovnako divácky vďačné sú aj bežné prostriedky humoru, široko využívané od filmovej grotesky až po klauniádu – facky, kopance, pády na zem, naháňačka okolo stola, opilecké výstupy či lascívne gestá pri dvojzmyselnom výklade replík (vyvádzanie boháča s manželkou pod stolom, tľapkanie po zadku a pod.).
Výrazná a nápaditá je dvojica Rarášok (Simon Fico) a Kvasnička (Mariana Bódyová), ktorá minimálnymi úpravami kostýmov (povraz vychádzajúci z nohavíc ako chvost, reťaz na krku, kožená vesta, ladenie do červeno-čiernych odtieňov, neskôr aj rožky) nenechávajú divákov na pochybách ohľadom svojho pekelného pôvodu. Obaja spomínaní herci sú výrazovo i hlasovo variabilní, čo potvrdzujú aj v menších epizodických postavách (Fico ako Syrus, Bódyová ako anjelik). Navyše zručne narábajú s bábkami, čo sa prejaví v obraze, podobnom interakcii boháča s manželkou Annou: sediac za stolom, o nohy majú priviazané bábky, ktoré rozohrávajú medzi sebou rozhovor, pričom nad stolom sledujeme paralelnú, no v detailoch odlišnú akciu Raráška a Kvasničku v podaní hercov.
Najprepracovanejšiu prácu s bábkami možno vidieť u Lukáša Tandaru (bábka Lazara vytvorená z dreva) a takisto pri nadľudskej konštrukcii Smrtky vytvorenej z parožia, ktorú obsluhujú traja bábkoherci. Kristína Mackovčáková v chytľavom piesňovom parte „Áno, som Smrť!“ i následnom výstupe dokáže stelesniť túto postavu dostatočne sympaticky, no ak treba, aj zlovestne. Dobre včleneným nápadom je aj tieňohra, cez ktorú sa odohráva rozhovor Boháča so sluhom Parmenom – zväčšujúci sa tieň Boháča posilňuje dojem jeho nadvlády nad ničotnosťou sluhu.
V komickom duchu je predvedené aj nanebovzatie Lazarovej duše. Roztomilé sú detské bábky trojice anjelov, ktoré Lazara vynesú na vyvýšenú konštrukciu, predstavujúcu Nebo a zároveň Raj. V spojení s večne spiacim Abrahámom (tu zástupcom Boha) sú tieto láskavé obrázky blízke Effelovmu komiksu Stvorenie sveta. Vrcholnom je humorné zobrazenie Lazara s pohárom alkoholu v ruke, čo má pre ľudí zrejme predstavovať dostatočne motivujúcu odmenu za dobré pozemské skutky a zároveň to dobre korešponduje s krčmovou atmosférou vedenou celým predstavením.
Protikladným pendantom k scéne nanebovzatia je výstup čertov, ktorí privádzajú dušu Boháča do pekla. Červené svetlo a hrozivá hudba pripomínajúca atmosféru hororových filmov sú prostriedky, ktoré majú v mysli bohabojných svedkov vyvolať bázeň. Bodku za trpkým osudom Boháča predstavuje opovržlivé správanie jeho manželky-vdovy, karikovanej ako typ ženskej nevernice, ktorá sa bez okolkov za sekundu lúči so zomretým manželom bezstarostným: „Čau!“ a odchádza koketujúc s iným mužom.
Rozsahom neveľké inscenačné dielko študentov „bábkariny“ ukázalo ich zručnosti v oblasti herectva, vedenia bábok, spevu, muzikálnych i pohybových zručností. Odrazila sa v ňom i ambícia tvorcov – od nápaditej režisérky cez zručných a tvorivých scénografov až po flexibilných a spontánnych hercov – vytvoriť z jednoduchej textovej predlohy celistvý tvar, medzi ktorého prednosti okrem už spomínaných zručností patrí aj radosť z voľnej imaginácie a hromadenia nápadov spôsobujúcich všetkým zúčastneným na oboch stranách potešenie a nadpriemerný zážitok zo študentského divadla.
Zuzana Ferusová

Zuzana Ferusová

Zuzana Ferusová vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v odbore slovenský jazyk a literatúra – estetika. Literárnokritické príspevky uverejňovala v Slovenskej literatúre, Kultúrnom živote, Knižnej revue a denníku SME, dodnes prispieva do mesačníka RAK. Po štúdiu pôsobila v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, v oddelení dejín slovenskej literatúry 19. storočia. V roku 2011 ukončila magisterské štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Články o divadle a recenzie uverejňuje v časopise kød a denníku SME. Pre Divadelný ústav pracovala ako redaktorka edičného oddelenia. V rokoch 2012 - 2014 bola predsedníčkou Slovenského centra AICT.